Predsedajúci sudca Gilbert-Francois Loisel nebol fanatikom teroru (Terreur). Pred zasadnutím sa ešte znovu pokúšal zachrániť obžalovanému život. Odporúčal mu odvolať svoje svedectvo, ktoré potvrdzovalo jeho pobyt v Jersey a namiesto toho uviesť nejaké iné miesto vo Francúzsku. Súd by bol spokojný a Toulorge by sa vyhol gilotíne. Sudcovia tiež boli pripravení odpovedať v záujme kňaza, takže nemusel mať výčitky svedomia; mohol len zostať ticho. Avšak kňaz Peter-Adrián uprednostňoval radšej smrť ako nepovedať celú pravdu, hoci aj pred revolučným súdom.
Kompendium katechizmu katolíckej cirkvi z roku 2005 odpovedá na otázku, „Aká je povinnosť človek vzhľadom k pravde?“:
„Každý človek je povolaný byť úprimný a pravdivý v konaní a v reči. Každý je povinný hľadať pravdu, prijať ju a celý svoj život usporiadať podľa požiadaviek pravdy. V Ježišovi Kristovi sa Božia pravda zjavila úplne: on je pravda. Kto nasleduje jeho, žije z Ducha pravdy a vystríha sa dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva“ (Čl. 521)
Láska k pravde viedla Petra-Adriána k jeho hrdinskému rozhodnutiu.
V písanom verdikte kriminálneho súdu z 12. októbra 1793 sa dočítame: „Toulorge po tom, čo bol vypočúvaný, či môže potvrdiť, že neopustil územie Francúzskej republiky, povedal, že to potvrdiť nemôže a tiež dodal, že opustil francúzske suverénne územie a odišiel na anglický ostrov Jersey.“
Rozpačité ticho sprevádzalo čítanie verdiktu smrti. Potom bolo počuť Petra-Adriána hovoriť: „Deo gratias (Bohu vďaka)! Nech sa stane Božia vôľa, nie moja! Zbohom páni, až do večnosti, ak sa preukážete, že ste toho hodní!“ Jeho tvár žiarila vnútorným pokojom a hlbokou radosťou. Mnoho žien, ktoré ho stretli na jeho ceste späť do väzenia, si myslelo, že bol oslobodený.
Večer tento obvinený muž jedol s veľkou chuťou, vyspovedal sa a napísal tri pôsobivé listy, kým ostatní väzni spali.
Priateľovi:
„Posielam ti tie najlepšie a najpriaznivejšie správy. Keď mi bol trest smrti oznámený, keď som odpovedal slovami sv. Cypriána: Deo gratias (Bohu vďaka)! Zajtra o druhej hodine opustím túto zem a vstúpim do nebies, aby som sa mohol radovať z prítomnosti Boha a mojej Cirkvi. Och! Ako sa to len mohlo stať, mne hriešnikovi, že budem korunovaný mučeníctvom? Uznávam pred Bohom, že som najnehodnejší takého dobrodenia. Ale čo by som mal povedať? Toto je osud tých, ktorí zostali verní rímsko-katolíckej, apoštolskej viere, ktorú som milosťou Božou nasledoval až do krajnosti.
Ó matka kresťanov, ktorá máš právo vítať deti v nebi, aká je to pre mňa radosť v tomto búrlivom čase zostať v tvojom svätom dome! Blíži sa hodina mojej smrti, môj čas je u konca, moja večnosť sa blíži.“
Svojmu bratovi:
„Raduj sa, pretože zajtra budeš mať zástancu v nebi, ak ma Boh – dúfam – podporí, tak ako to robil doteraz. A raduj sa znova, pretože ma Boh považuje za hodného, nielenže trpieť toto väzenie, ale aj zomrieť za nášho Pána Ježiša Krista. Toto je najväčšia láskavosť, ktorú pre mňa mohol urobiť. Prosil som ho, aby ti pridelil rovnakú korunu. Nie je vhodné zostať v takejto situácii. Preto upriam svoje oči na nebo, ži vzpriamene a predovšetkým buď dobrým kresťanom. Vychovávaj svoje deti vo svätej rímsko-katolíckej apoštolskej Cirkvi. Vždy to považuj za najvyššiu česť, že máš vo svojej rodine brata, ktorý prelial krv za Krista. Netráp sa mojim osudom. Raduj sa a so mnou hovor: Nech je zvelebený Boh! Skutočne ti prajem svätý život a raj; tiež to želám mojej sestre, mojej neteri a synovcovi a celej mojej rodine. Teraz v dokonalom priateľstve zostávam tvojim bratom. Objímam ťa.“
Nakoniec ešte oznámil svoje mučeníctvo jednej osobe a dodal: „Takýto jasný znak Božej dobroty som si nikdy nezaslúžil.“
Odsúdený muž zaspal zaslúženým spánkom. Na ďalší deň v nedeľu 13. októbra sa prebudil radostný a pokojný. Poprosil jedného spoločníka vo väzení, aby ho ostrihal a oholil mu bradu; potom sa pomodlil breviár so svojimi spolubratmi a zastavil sa až pri vešperách. Posledné verše, ktoré povedal, boli: Ó Pane, kedy nadíde ten deň, ktorý nikto nepozná?.“ Potom zatvoril knihu a zvolal: „Drahí moji priatelia, zastavme sa, pretože o chvíľu dokončím tento hymnus v nebesiach. ... Moji drahí bratia, nezabudnem na vás; modlím sa, aby vás Boh ochraňoval. Modlím sa za všetkých mojich dobrodincov, priateľov, ale aj nepriateľov.“ Jeho spoluväzni pokľakli a prosili o požehnanie; ako ich požehnal, jeho tvár zažiarila nebeským pokojom.
Podľa očitých svedkov bola gilotína pripravená pred domom majora z Coutances na mieste La Croute. Dav bol tichý a díval sa, ako mladý kňaz s pokojom prichádza na smrť. Pred popravou Peter-Adrián povedal: „Bože môj, do tvojich rúk porúčam svojho ducha! Prosím ťa, obnov a ochraňuj svoju cirkev. Odpusť mojim nepriateľom.“
Po poprave kat uchopil krvavú hlavu za vlasy a ukázal ju davu. Bolo 4:30. Vozíkom odniesli jeho telo na cintorín St. Pierre, kde ho spolu s ďalšími troma mučenými kňazmi z Coutances pokryli vápnom, aby urýchlili rozklad tiel a potom ich pochovali v spoločnom hrobe.
Tí ostatní boli kapláni
Laurent Leboeuf (39 ročný)
a Francois Lemoigne (32 ročný), ktorí boli zabití 24. októbra,
podobne ako Gabriel Aumont (38 ročný),
vikár v katedrále Avranches, ktorý zomrel pod gilotínou 18.júna 1794.
Sestra Paula a ostatní väzni, ktorí boli obvinení z toho, že ukrývali Petra-Adriána, boli oslobodení. Mučeník nad nimi držal zhora ochrannú ruku.
Až dodnes veriaci vyhlasujú, že Boh im preukázal láskavosť prostredníctvom príhovoru Petra-Adriána. Tí, ktorí si ho uctievajú, sa nachádzajú aj ďaleko za hranicami Francúzska, aj v Kamerune, v Strednej Afrike, Indii a Austrálii.
Vo svojej encyklike Veritatis Splendor, blahoslavený pápež Ján Pavol II. píše:
„Mučeníctvo je konečne vynikajúcim znakom svätosti Cirkvi; smrťou dosvedčená vernosť voči svätému Božiemu zákonu je rukolapným svedectvom a misionárskou povinnosťou siahajúcou až po vyliatie krvi, aby jas mravnej pravdy nebol zatienený vo zvykoch osôb a v zmýšľaní jednotlivcov a spoločnosti. ... Ak je mučeníctvo vrcholom svedectva o mravnej pravde, ku ktorému sú povolaní iba nemnohí, zároveň existuje aj svedectvo, na vydávanie ktorého sa majú pripravovať deň čo deň všetci veriaci i za cenu utrpení a ťažkých obetí.“(Čl. 93)
Peter-Adrián Toulorge je nazývaný jazykom ľudí „Mučeník Pravdy“. Na jeho príhovor nech dosiahneme milosť, aby sme po celý náš život boli schopní svedčiť o Kristovi, ktorý je sám Pravdou!