Skoro na jar vybral sa Norbert so svojím sluhom na koni do Westfálska na hrad Vreden, vzdialený niekoľko kilometrov od Xanten (Vreden po nemecky Frieden – pokoj). Prečo išiel tento dvoran a kanonik na takýto výlet, vie iba sám Pán Boh. Ponáhľa sa, i keď si neuvedomuje, že ide hľadať pokoj. Je krásny slnečný deň. Odrazu sa však na obzore zatmelo, strhol sa vietor a naši výletníci sú obkľúčení tmou a križujúcimi sa bleskami. Tu zrazu nebo ožiarilo a hrozný rachot sprevádzal hrom. Pred Norbertom sa rozpraskla zem a dusivý sírový zápach naplnil ovzdušie. Norbert padá zo svojho spínajúceho sa koňa. Ako tak leží, zdá sa mu, že počuje niečí hlas, ktorý mu vytýka jeho minulosť. Keď sa z prvého preľaknutia prebral, cíti, že mu tento hlas prebudil svedomie. V hĺbke duše začína rozjímať o slovách žalmistu: Zanechaj zlé a rob dobré. Potom vstáva a týmto zážitkom úplne premenený vracia sa do Xanten.
Životopisci svätého Norberta radi porovnávajú jeho obrátenie s obrátením svätého Pavla. Podľa nich vredenská cesta pre Norberta znamenala to isté ako damašská pre Pavla. Nebeský hlas poslal Pavla ku Ananiášovi a Norberta do školy istého rehoľníka, známeho múdrosťou a zbožnosťou. Viedol slávne siegburské opátstvo a jeho meno bolo Kunon. Ak je pravda, že len svätec môže iného urobiť svätým, tak Norbert sa dostal do výbornej školy ku Kunonovi. Tu študoval posvätné písma a liečil si rany duše slzami pokánia. Jeho nedočkavú túžbu vrhnúť sa s oduševnením do zaslepeného sveta a svojimi skutkami dokázať márnosť pozemských radostí a poukázať na to, že niet na svete nič cennejšie ako Božia láska, zdržiaval jeho príkladný učiteľ slovami: Pre každého je určená hodina, ktorú musí trpezlivo vyčkávať, kým udrie, aby sa tak mohol v Bohom danej príležitosti s plnou vervou vrhnúť do plnenia jeho vôle podľa príkladu samotného Pána Ježiša.
Hoci ešte nenastala hodina Norbertovho povolania do rehole, slávnosť jeho kňazskej vysviacky už nebola ďaleko. V roku 1115 pred Vianocami podľa prastarého zvyku udeľovali posvätenie kňazstva. Norbert využíva túto príležitosť a žiada kolínskeho arcibiskupa Fridricha, aby mu udelil sviatosť posvätenia kňazstva. Fridrich sa zadivil a hovorí: Som prekvapený? Lebo toľkokrát si odmietol vyššie hodnosti, ktoré ti ponúkali vzdelaní a čestní ľudia. Keďže si teraz sám žiadaš vysviacku, akože by som mohol pred tebou zatvoriť svätyňu? Norbert však k tomu dodáva: To nie je všetko, čo si žiadam. Prial by som si, aby som sa mohol v ten deň stať diakonom i kňazom. Ešte viac ma prekvapuješ! Hovorí zmätený biskup. Čo je vlastne príčinou tohto náhleho a skoro neslýchaného rozhodnutia? Je to môj pevný úmysel. Jeho príčinu ešte teraz nemôžem prezradiť, ale neskôr sa to dozviete. Táto záhadná odpoveď neuspokojila svedomie Fridricha, ktorý mal moc o tejto žiadosti rozhodnúť. Arcibiskup sa ho teda začal vypytovať ďalej. Napokon mu Norbert prezradil, čo sa odohralo medzi Bohom a ním počas vredenskej búrky. Arcibiskup napriek všetkým dojímavým tvrdeniam dlho váha. Je to zvláštna požiadavka, a tiež bežné zvyklosti sa stavajú proti takémuto počínaniu. V jeho pochybnostiach sa však prediera na výslnie vážna otázka a neustále dotiera, skoro až kričí: Či to nebolo vnuknutie Božie, ktoré týmto spôsobom poháňalo Norberta? Táto otázka postupne prestáva byť otázkou a zakorení sa v jeho mysli ako nevyvrátiteľný fakt. Preto Fridrich po zrelom uvážení dáva za pravdu tejto myšlienke a neváha využiť svoju moc, aby vyhovel a vyplnil jeho prosbu.
Nadišiel čas dojímavých obradov. Vysviacka sa koná v Kolíne, vo veľkom arcibiskupskom dóme, ktorý bol zasvätený úcte kniežaťa apoštolov. Norbert prichádza v krásnom zlatom a hodvábnom rúchu. Vidia v ňom stále ešte bohatého svetáka. Nemajú ani tušenie o tej veľkej premene jeho vnútra, ktorá prenikla jeho zmýšľanie i život. Všetky oči sú upreté na Norberta, ktorý dáva znamenie svojmu sluhovi. Ten pristúpil a podáva svojmu pánovi drsný kepeň z baranice. Na to Norbert vymieňa svoj sviatočný odev za tento drsný šat, aby prejavil svoju kajúcnosť a obrátenie. Na svoj podivný kepeň z baranice, ktorý mal nosiť tri roky, si oblieka kostolné rúcho a prijíma najskôr diakonské, a potom kňazské svätenie. Onedlho odchádza z Kolína a vracia sa do siegburského kláštora, kde v najväčšej utiahnutosti trávi štyridsať dní a pod vedením čnostného
opáta Kunona cvičí sa vo vznešených povinnostiach kňazského úradu. Bezpochyby, tu sa začína s najväčšou zbožnosťou prehlbovať jeho úcta k prevelebnej Sviatosti Oltárnej a k vznešenej obeti svätej omše.
