Dňa 24. decembra 1124 v hlavnom meste Saska, v Magdeburgu, zomrel biskup Rudgr /Roger/. Po jeho smrti sa kanonici nevedeli dohodnúť na osobe nového biskupa, v dôsledku čoho pretrvával už osemnásť mesiacov neporiadok v tomto meste. Začiatkom júla 1126 sa zhromaždili nemeckí biskupi a kniežatá na snem do Speyru /Špíru/. Prítomní boli: kráľ Lothar III., dvaja pápežskí vyslanci: kardinál Gerard - neskoršípápež Lucius II. (1144 - 1145), kardinál Peter – zvaný Marcel, biskup Adalberon /Alberon/ z mestskej diecézy a vyslanci z magdeburgskej kapituly i z občanov. Títo všetci sa zhromaždili, aby odstránili vzniknuté neporiadky. Na biskupský stolec mali troch kandidátov. Najznámejší z nich bol subdiakon Konrád, syn guerfutského grófa. Kňazi, šľachta i ľud si ho priali za biskupa. Bol ním už aj menovaný a používal tento titul, ale nebol ešte vysvätený za kňaza. Proti jeho voľbe sa však postavil opát z Bergenu, ktorý sa tiež volal Konrád. Bergenskému opátovi sa podarilo získať na svoju stranu prepošta magdeburgskej kapituly. Obaja neustále pripomínali, že zvoliť za biskupa subdiakona, je proti predpisom. Dozvedel sa o tom aj kráľ Lothar a počas veľkonočných sviatkov, 11. apríla 1126, navštívil Magdeburg. Keďže sa mu nepodarilo utíšiť stranícke nepokoje, na radu vynikajúcich cirkevných i svetských mužov zvolal tento snem.
Do Speyru /Špíru/ práve v čase zvolania snemu prišiel i Norbert. Zastavil sa tu cestou do Regensburgu. Zvesť o tom sa šírila rýchle a dostala sa i na kráľovský dvor. Norbert sa utiahol do dómu, kde ponížene kľačal na dlažbe. Hoci sa šikovne skrýval, predsa ho tu zazreli a kričali: Hľa, svätý! Požiadali ho, aby za prítomnosti vysokého duchovenstva a kráľa predniesol svoju kázeň. Norbert vyhovel ich žiadosti a za predmet kázne si zvolil práve záležitosti snemu. Vysvetlil povinnosti kniežat, záväznosť poslušnosti poddaných, hovoril o správe Cirkvi a o voľbe biskupov. Jeho presvedčivé slová zapôsobili. Lothar zabudol na previnenie povstalcov, ľud zasa prisahal vernosť svojmu kráľovi. Nezhody medzi obyvateľmi sa zahladili. Po kázni bol každý nadchnutý pre služby Božie a k horlivosti. Norbert chcel potom pokračovať vo svojej ceste do Regensburgu, ale kráľ Lothar ho zadržal, pretože v ňom videl kandidáta na biskupský stolec.Voľba sa teda započala a opäť boli traja kandidáti. Na prvom mieste bol Norbert, zakladateľ Prémontré. Druhý bol Adalberón de Montrelin, najstarší z métzkej kapituly, ktorý len nedávno odmietol prijať biskupstvo Halberstadtska. Tretí bol Konrád z kráľovskej rodiny. I keď bol len subdiakon, pre svoje čnosti bol uznaný za hodného tohto úradu. Vynikajúce osobnosti kandidátov spočiatku zapríčinili zmätok. Kohože z nich voliť? Norbert sa utiahol do rohu siene a tam sa vrúcne modlil a prosil Pána Boha o svetlo, aby vyvolili toho, ktorý bude čo najsvedomitejšie zastávať túto funkciu. Išlo mu totiž o záujmy Cirkvi. Zrazu Adalberon, s jemu tak charakteristickou nezištnosťou, ukázal na Norberta a povedal: Hľa, jeho treba zvoliť a nikoho iného. Všetci s ním súhlasili. Magdeburgskí vyslanci, nenechajúc mu čas na uvažovanie, vyzdvihli ho a vykríkli: Jeho si volíme za biskupa, otca i arcipastiera. Pápežský vyslanec Gerard slávnostne prehlásil: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého, my tiež volíme a menujeme za vášho biskupa Norberta, v čnosti tak vyskúšaného muža. Sme presvedčení, že len preto ho sem priviedla Božia Prozreteľnosť.
Norbert onemel. Ako keby sa bol sám seba pýtal, či toto všetko nie je len hrozný sen. On výborný rečník, teraz nenachádza slova. Pokúša sa utiecť, ale mu v tom zabránili a s jasotom ho vedú pred kráľa. Po porade s Gerardom a s Alberónom, kráľ vyhlásil, že sa nemá brať v úvahu Norbertovo zdráhanie sa. Panovník menoval Norberta za biskupa a pápežskí vyslanci prevedenú voľbu potvrdili. Potom nasledovali slávnostné prejavy oddanosti všetkých predstaviteľov magdeburgskej Cirkvi. Norbert chcel ešte vybaviť záležitosti s Tiboldom, ale nedovolili mu odísť. Bol teda prinútený poveriť touto úlohou jedného zo svojich bratov. Súčasne i do Prémontré poslal posla so správou o veľkom vyznamenaní šľachetného zakladateľa Prémontré.
Po rozlúčke s kráľom a s vyslancami, smutný pobral sa do Magdeburgu na miesto, kam ho Božia vôľa ustanovila, aby sa stal obeťou svojej arcipastierskej služby. Po niekoľkodennej ceste blížil sa novozvolený biskup a jeho sprievodcovia: biskup Otto z Halberstadtu a Ludolf, biskup z Brandenburgu, k Magdeburgu. Norbert, aby prejavil poníženosť svojho srdca, vchádzal do mesta bosý. Tu ho očakával ohromný zástup ľudí, ktorí boli blažení, že konečne majú svojho arcipastiera. Napĺňala ich radosť, že sa ním stal tak slávny muž, a že konečne zavládne pokoj a blahobyt. Ale aké bolo ich sklamanie a nemilé prekvapenie, keď ho nevideli prichádzať na koči a nesprevádzala ho žiadna oslava ani vonkajší lesk. Boso, v plášti zahalený, bez okázalosti vstupoval do Magdeburgu. Bol tu vskutku veľký rozdiel medzi arcipastierom a tými, ktorí sa na jeho skvelé privítanie pripravili.Norbert však dobre vedel, že sa stal učeníkom toho, ktorý sa narodil v maštali, pracoval v dielni a zomrel na kríži. Takto v sprievode ľudu i biskupov vstúpil do chrámu. Po krátkej a vrúcnej poklone, slúžil svätú omšu. Prosil Najsvätejšieho o milosť, aby odhodlane a verne niesol ťarchu svojho úradu. Z kostola ho sprievod odprevadil až po záhradu paláca. Vrátnik otvoril bránu, aby ňou mohli vojsť vznešené osobnosti, odeté do nádherných rúch. Osopil sa však na muža, oblečeného chudobne, ktorý išiel až na konci sprievodu. Čo tu hľadáš? Chudobní, ktorí sa chceli dostať dnu, sú už dávno na svojom mieste. Nevidíš vznešených hostí? Čo sa tlačíš medzi nich?!
Nešťastník! Skríkli na vrátnika Norbertovi sprievodcovia, ktorí boli svedkami jeho hrubého výstupu. Nechaj ho! Či nevieš, že on je náš nový biskup, tvoj Pán? Vrátnik sa zahanbil a chcel utiecť, ale Norbert si ho láskavo zavolal a s úsmevom mu povedal: Neboj sa, drahý brat! Neutekaj! Ty máš bystrejšie oči ako tí ostatní. Ty ma lepšie poznáš ako tí, ktorí ma prinútili vojsť sem a bývať v tomto paláci. Ty si mi povedal pravdu. Ako úbohý a chudobný rehoľný brat, nemal som byť zvolený na hodnosť, ktorá prevyšuje moje zásluhy a sily. Táto príhoda s vrátnikom sa čoskoro rozchýrila po celej diecézy a ľud si Norberta obľúbil.
Slávnostné prijatie bolo 18. júla, v nedeľu. Magdeburgská kronika spomína, že celá slávnosť vyznela tak, ako keby si práve v ten deň kňazi a ľud vyvolili Norberta za svojho arcipastiera. Oslavy nebrali konca a celé mesto prežívalo radosť. Dali tak najavo, že plne súhlasia s tým, čo sa rozhodlo v Speyre /Špíre/. Norbert však spočiatku nevedel či sa má radovať, alebo smútiť. Na jednej strane ho napĺňala radosť, že sa splnilo to, čo mu Boh prisľúbil, ale na druhej strane si uvedomoval, že musí obetovať všetko to krásne, čomu doposiaľ slúžil. Nemôže totiž riadiť biskupstvo a zároveň svoju rehoľnú rodinu, ktorá bola ešte v začiatkoch. Jeho viera v Božiu múdrosť ho ale stále viac utvrdzovala v istote, že Boh nič nekoná zbytočne, a že aj toto jeho nové postavenie bude na osoh nielen rádu, ale aj celej Cirkvi.
Dňa 25. júla, na sviatok svätého Jakuba, sa všetko spečatilo oficiálnym liturgickým úkonom Cirkvi a Norbert bol vysvätený za biskupa. Vysviacku viedol naumburský biskup Udon Zeitský, syn Ľudovíta z Turingu. Všetko sa udialo v prítomnosti mnohých cirkevných hodnostárov a za hojnej účasti veriacich. Tak ako všetci prítomní, tak i nauburský biskup bol dojatý vrúcnou zbožnosťou Norberta a stal sa jeho najvernejším priateľom. Po vysviacke sa Norbert ujal svojho nového biskupského úradu. Je pre nás dosť ťažké vžiť sa do postavenia biskupa v XII. storočí. V mravných záležitostiach im bola podriadená i šľachta a mali právo ju i trestať za prestúpenie ich nariadení.Biskupi v tých časoch chránili ženy od zneuctenia, chránili práva dedičov a poddaných, ktorých páni vykorisťovali. Darovaciu listinu zmluvu či testament, alebo nejakú zakladaciu listinu overovali biskupskou pečaťou a podpisom biskupa. Len tak sa doklad stal právoplatným. Okrem toho biskupi predsedali na provinciálnych snemoch. Preto aj Norbert ako magdeburský arcibiskup, musel často opustiť svoje biskupské sídlo, aby mohol sprevádzať panovníka na ríšske snemy. Tam hájil záujmy Cirkvi a štátu. Norbert sa nemusel báť obvinení, ktorým biskupi často čelili ako egoizmu alebo lakomstva. Veď on celý svoj majetok venoval Cirkvi a chudobným. Teraz však, keď sa zaviazal sľubom, že prevezme starosť o biskupstvo a bude, ako dedičstvo Ježiša a chudobných chrániť jeho majetok, cítil povinnosť požadovať úctu k tomuto sľubu. S pomocou Božej milosti, opierajúc sa o svoje práva, odhodlal sa vymáhať zhabané cirkevné majetky. Rozoslal teda do miest, v ktorých iní bezprávne užívali biskupské majetky, svojich poslov. Toto počínanie vyvolalo medzi dotyčnými pánmi veľké rozrušenie. Začali teda proti Norbertovi šomrať a ponosovať sa. Norbert sa však ich kriku nezľakol, ale zapálený ohňom horlivosti a vedený nadľudskou silou, trestal všetkých, ktorí sa mu protivili, a to i cirkevnou kliatbou, ak sa ich vlastné svedomie nepohlo a neurobili nápravu.
Cirkevná kliatba bola pre dotyčného verejným zahanbením a mala za následok občiansko-právne tresty. Tí, ktorí boli pod cirkevnou kliatbou, boli vyčlenení z kresťanského spoločenstva, pred súdom nemali žiadne práva a celý rok stáli mimo ochrany zákona. Často to malo za následok, že sa zlomila tvrdošijnosť postihnutého. Išlo tu vždy o jeho vlastné dobro. I keď väčšina z tých, ktorí nespravodlivo užívali cirkevné majetky, uposlúchla Norbertovu výzvu, neurobila tak z lásky ku spravodlivosti. Preto táto skupina zaujala proti Norbertovi nepriateľský postoj a prejavovala voči nemu nenávisť a nespokojnosť.
Aká zmena?!
Ako svätca si ho jednohlasne zvolili za arcibiskupa a len čo ho zaťažili bremenom arcipastierskeho úradu, znenávideli ho. Aj Pána Ježiša pri jeho príchode do Jeruzalema vítali palmami a volaním na slávu, ale potom tí istí, ako bez rozumu, náruživo volali: Ukrižuj ho! Veľký piatok patrí ku Kvetnej nedeli. Norbert si bol vedomý svojej povinnosti ohľadom mravnej čistoty a požadovania disciplíny v tomto ohľade. V tom čase totiž skoro prestala existovať mravná zdržanlivosť a kňazský celibát. Norbert prehlásil, že sa nikdy nespriatelí s ľudskou zlobou. V prítomnosti duchovenstva a starších z ľudu vyhlásil, že nekompromisne požaduje čistotu mravov svojich kňazov, a to pod trestom straty cirkevného majetku. Väčšina prítomných však považovala toto jeho vyhlásenie za urážku svojich národných práv a zvykov. Zrejme sa nachádzali v spánku svojej náboženskej vlažnosti, a preto povstali proti Norbertovi. Našli sa aj úprimne zmýšľajúci, ktorí si začali horlivo plniť svoje povinnosti. Ale mnohí prejavovali poslušnosť iba navonok. Ba boli aj takí, ktorí sa verejne postavili proti Norbertovi a spojili sa s jeho nepriateľmi. Tak sa Norbert stal obeťou svojej horlivosti, ale nepopustil v ničom, čo vyžaduje jeho arcipastiersky úrad.
Nielenže sa Norbert nedal v horlivosti zlomiť, ale pokračoval v nej tak, že obrátil pozornosť na pohanských Vandalov. Pripomenul, že práve obrátenie týchto pohanov, kedysi pred poldruha storočím, viedlo k vzniku magdeburgského biskupstva. No zrejme ešte doposiaľ to stále trvá. V každej časti diecézy boli ešte pohanské chrámy. Vandali mali všade svojich pohanských kňazov. Pohanské chrámy boli pre Norberta výkričníkom. I keď sa mu nádej na obrátenie celého množstva pohanského ľudu akosi strácala, predsa ho čosi hnalo, aby hľadal stratené ovečky mimo Cirkvi. Norbert sa pravdepodobne, kým ho ešte plne nezahltili záležitosti Cirkvi a vlasti, v rokoch 1127 – 1130, venoval obráteniu tohto pohanského ľudu, Vandalov. I keď jeho prvé pokusy nepriniesli očakávaný úspech, predsa urobil svojím osobným pričinením veľa, pretože tak položil základy, na ktorých potom stavali iní. To čo on sám nedosiahol, dosiahli jeho duchovní synovia. Norbert radil svojim synom, apoštolom, aby získavali tento ľud pomocou svetskej vedy.
M. Wende o premonštrátskych misiách píše: Je zásluhou premonštrátskeho rádu, že týmto dobre zvoleným prostriedkom získavali Vandalov pre kresťanstvo. V cirkevných a svetských dejinách niet podobného príkladu, že by sa určitý rehoľný rád špecializoval výhradne na obrátenie jednej krajiny tak jedinečnou metódou, ako to robili premonštráti v XII. storočí medzi Vandalmi.
