Smrť Norberta (6. júna 1134)
Pápež Innocent II., ako i cisár Lothar, vyznačovali Norberta svojou priazňou. Ich vďačnosti sa však Norbert dlho netešil. Výsady, ktoré mu cisár udelil, nestačil ani uviesť do života, nakoľko tvrdé pokánie, ktoré v mladosti podstupoval tak rád, úplne podlomilo jeho telesné sily. Slávny bojovník za práva Cirkvi si po návrate do Magdeburgu musel uľahnúť na lôžko. Vysoká horúčka ho stravovala, a tak sa pripravoval na smrť. Štyri mesiace strávil vo veľkých bolestiach skoro nehybne na posteli. Čím viac sa strácal telesne, tým viac sa však skvela veľkosť jeho ducha. Ako smrteľne poranený lev bojoval z posledných síl proti všetkému, čo prekážalo Kristovmu kráľovstvu. I z lôžka neustále sledoval dianie vo svojom biskupstve a žiadal, aby mu všetko podrobne hlásili. Usiloval sa čo najlepšie spravovať vinicu Pánovu. Zvláštnu starosť venoval svojim kláštorom. Občas sa nechal doviesť do Kláštora Panny Márie i do bergenského kláštora. Chcel naozaj ešte mnoho vykonať. Rád by bol videl dokončenú stavbu cisára Otta Veľkého, na ktorej plánoch sa podieľal, ale neúprosná smrť mu nedopriala času na nič.Vieme, že Norbert bol známy divotvorca. Často víťazil nad diablom a Všemohúci mu dal moc aj nad prírodnými silami. Ako spomína Dominik od svätého Martina, mal aj dar, ktorý málokto obdržal od Pána Boha, dar kriesiť mŕtvych. Viacerí spisovatelia tvrdia, že na príhovor Norberta Pán Boh vzkriesil troch ľudí, ktorí už boli mŕtvi.
Táto udalosť sa pravdepodobne odohrala v Bergene, keď navštívil konvent. Jedného dňa priniesli pred Norberta tri mŕtvoly. V mene zarmútených ho prosili, aby poprosil Všemohúceho Pána Boha, aby prinavrátil život týmto zosnulým. Už sama táto skutočnosť svedčí o tom, nakoľko si Norberta pre jeho cnostný život vážili, a ako dôverovali skrze neho v Božiu pomoc. Norbert veril Kristovmu prísľubu: Proste a bude vám dané! A tak tí traja, pred očami veľkého zástupu ľudí, ožili.
Pôstne obdobie v roku 1134 sa zdalo byť Norbertovi nekonečné. Mrzelo ho, že sa stal pre chorobu nečinným. Jeho jedinou túžbou a útechou bolo, že smel denne prijímať Telo Pánovo. Vo Veľkom týždni vypäl svoje posledné sily. A ako uvádza kronika de la Grac Dieu: Na Zelený štvrtok, dňa 12. apríla 1134, posvätil krizmu. S najväčším vypätím síl prinášal obetu Najvyššiemu. Bolo to naposledy, ale jeho zoslabnuté telo zvládlo aj túto veľkú skúšku, veď bolo aj teraz ovládané jeho vytrvalou pevnou vôľou, spojenou s vôľou Najvyššieho. Bol úplne vysilený a cítil, že sa blíži koniec tunajšieho života. Viac už z lôžka nevstal a jeho zdravotný stav sa zo dňa na deň zhoršoval. Často k sebe povolával svojich rehoľných bratov z Kláštora Panny Márie, a ako dobrý otec pripomínal im ich vznešený cieľ. Možno aj preto sa Magdeburg, v ktorom Norbert prežil svoje posledné dni, stal ohniskom premonštrátskej dokonalosti. Čím viac mu ubúdali jeho telesné sily, tým viac vyžarovala dobrota jeho srdca.
Z Fosse volali Huga, ale nemohol prísť. Zrejme netušil, že Norbert naozaj opúšťal tento svet. Pri Norbertovi však neustále držal stráž Evermód, ktorý nedokázal opustiť svojho milovaného duchovného otca. Nastali Turíce 3. júna 1134 a zdravotný stav Norberta bol beznádejný. S anjelskou vierou prijal Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu a sviatosť pomazania chorých. Zdalo sa mu, že bude mať účasť na príchode Ducha Svätého. V kázňach vždy hovorieval pevným hlasom i teraz sa týmto hlasom prihovoril ku svojim učeníkom.
Bola streda po Turícach a život Norberta už visel len na vlásku. Rehoľníci sa zhromaždili okolo zomierajúceho a každému tiekli slzy, iba Norbert bol spokojný, tichý a vyrovnaný. Bol pri vedomí do posledného dychu. Naposledy ešte požehnal všetkým prítomným a jeho posledné slová boli výrazom viery a lásky ku Kristovi. Svoju dušu odovzdal Pánovi v noci z 5. na 6. júna 1134, v piatom roku pontifikátu pápeža Innocenta II. a v deviatom roku panovania kráľa Lothara. Norbert sa dožil asi päťdesiatich štyroch rokov. Z toho devätnásť rokov strávil v prísnom pokání a osemnásť rokov v apoštolskej činnosti. Svoje biskupstvo viedol sedem rokov, desať mesiacov a dvadsať dní.
Záznam z kroniky hovorí, že Norbert si dal pred smrťou zavolať Konráda, kanonika svojho biskupstva. Konrád Rudger bol obľúbený pre svoj bezúhonný život v celej kapitule. Preto, že bol iba diakonom, nemohol byť zvolený za biskupa. Norbert tušil, že po jeho smrti sa ním stane, preto v dôvernom rozhovore ho prosil, aby sa staral o konvent Božej milosti. Tiež, aby úradne zistil, čo on, Norbert, za svojho života založil. A Konrád mu to prisľúbil.
Správa o jeho smrti sa rozšírila po celom svete. Každý sa ponáhľal vzdať mu poslednú poctu. Tu sa aj strhol akýsi boj o jeho ostatky. Nevedeli sa totiž dohodnúť komu majú tieto telesné pozostatky patriť. Oprávnene ich požadovali magdeburgskí kanonici, keďže biskup večne patrí svojmu biskupstvu. I pápež Innocent II., ktorý ho nemohol mať pri sebe za jeho života, chcel ho vlastniť aspoň po smrti. Rehoľní bratia tak isto uplatňovali svoje nároky na svojho zakladateľa. Veď aj sám Norbert sa často vyjadril, že by si prial večne odpočívať medzi svojimi. Keďže sa nevedeli dohodnúť, ponechali rozhodnutie na cisára Lothara. Lothar si pokladal za veľkú česť, že môže rozhodovať v tejto veci ako v poslednej záležitosti toho, ktorému vďačí za mnohé oddané služby. Lothar rozhodol v prospech premonštrátov, lebo vraj najväčšie zásluhy Norberta spočívali v tom, že obohatil Cirkev o novú rehoľnú rodinu. Jeho telo teda verejne uctili v Magdeburgu a v jeho okolí. Podľa starého zvyku prenášali rakvu z jeho telesnými pozostatkami po všetkých kláštoroch mesta, kde sa znovu a znovu odbavovali smútočné obrady a bohoslužby. Ľudia prichádzali vo veľkých zástupoch, aby si uctili svojho zomrelého pastiera. Tieto smútočné slávnosti trvali až do príchodu vyslancov biskupskej kapituly a Kláštora Panny Má-rie. Biskupská kronika uvádza: Šesť dní, sa telo zosnulého zachovalo neporušené, hoci boli také horúčavy, že tráva na poliach úplne uschla. Telo, ktoré bolo posvätené Kristovým Telom a skutkami kajúcnosti, nevzalo skazu. Každý obdivoval jeho sviežosť a myslel, že spí.
Pohreb sa konal 11. júna, v pondelok. Rakvu niesli kniežatá a grófi. Boli tam prítomní: kardinál Gregor, arcibiskup z Mainzu, biskupi halberštadský, hildhesheimský, merrseburský, meisenský, branderburgský a havelbergský. Niektorí uvádzajú, že sa pohrebu zúčastnil aj cisár Lothar. Všetci sa modlili orácie so slzami v očiach. Zvlášť Anzelm žialil za svojím majstrom, ktorého sprevádzal na ceste do Talianska a bol jeho pomocníkom pri štátnej agende. I ľud prejavoval úctu k svojmu duchovnému otcovi a oplakával svojho pastiera.Norbertovo telo uložili v Chráme Panny Márie za oltárom svätého Kríža pri chóre rehoľníkov. Tam odpočíval niekoľko rokov. Neskôr jeho učeníci zatúžili mať ho bližšie. Preniesli ho na chór pod ten istý oltár. Boli blažení, že mohli na jeho hrobe sláviť obetu Najvyššiemu. Vyhotovili tabuľu z mramoru a na nej stálo: Tu, pod týmto mramorom, odpočíva Norbert, z milosti Božej arcibiskup magdeburgský, zakladateľ premonštrátskeho rádu. Zomrel roku Pána 1134, 6. júna.
Z jeho tela vraj vychádzala vôňa, čo znamená, že jeho predčasná smrť nezničila dielo, ktoré za svojho života vytvoril. V jeho ráde vyše sto rokov prekvital okolo jeho hrobu pravý rehoľný duch. Zbožnosťou, čistotou a horlivosťou sa pracovalo na šírení Božieho kráľovstva. Jeho relikvie napomáhali šíriť pravdu a cnosti. Veď v záujme toho, tak obetavo a predčasne vyčerpal svoje telesné sily.
