V starozákonných žalmoch čítame: „Čuj dcéra a pozoruj, nakloň svoj sluch, Zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca. Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou; on je tvoj Pán, vzdaj mu poklonu.“ (Ž 45, 11-12)Týmito slovami chcem začať aj ja svedectvo o ceste môjho povolania. Bol to Pán, ktorý zatúžil po mne a začal si ma priťahovať k sebe bližšie. Vyrastala som uprostred svojej rodiny a farského spoločenstva obklopená ľuďmi, ktorí mi ukazovali krásu nášho Pána.
Keď som bola štvrtáčka na základnej škole, boli na dovolenke dve rehoľné sestry, pôsobiace v Čechách, pochádzajúce z našej filiálky a prišli na svätú omšu do nášho farského kostola. Po sväte omši sa pred kostolom s nimi rozprával pán farár a my, zvedavé deti, sme sa tam motali, lebo vidieť rehoľnú sestru v osemdesiatich rokoch dvadsiateho storočia nebolo bežné, aspoň nie na Východnom Slovensku. Pán farár sa ich spýtal, že ako je to možné, že obidve – rodné sestry – vstúpili do kláštora. Ich odpoveď bola, že to nebola ich voľba, ale voľba Božej vôle. Ako dieťa som tomu nerozumela, no povedala som si, ak sa nevydám, nebude o mňa nikto stáť, pôjdem aj ja do kláštora. Takéto nedokonalé bolo moje prvé rozhodnutie pre vstup do kláštora.
Medzitým som rástla a moja motivácia pre vstup do kláštora sa začala očisťovať. Mali sme vo farnosti kňaza, ktorý nás mladých uvádzal do tajomstiev hlbšieho duchovného života.
Ako ôsmačka na základnej škole som bola rozhodnutá, že do kláštora pôjde a prestala som sa myslieť, že len vtedy, keď nebude mať o mňa žiadny „princ“ záujem. Prišiel čas vypisovania prihlášok na strednú školu. Naši rodičia nám nechali možnosť výberu. Keď sa ma pýtali, kam si podám prihlášku, odpovedala som, že mi to je jedno, lebo aj tak nebudem robiť to, čo sa vyučím. Jasné, že mojej odpovedi nerozumeli a tak som im povedala, že chcem ísť do kláštora. No to bol nápad, ešte stále bol komunizmus a vôbec som netušila, či vôbec nejaké kláštory niekde nablízku sú. Rodičia sa ma začali pýtať na dôvody môjho rozhodnutia. Nepáčilo sa im to, lebo som bola jedinou dcérou. Mám ešte troch bratov a tak mi rodičia hovorili, že keby som bola chlapec, tak za kňaza ma pustia, ale jediná dcéra ... Keď som im povedala, že chcem pomáhať ľuďom, tak mi ocko navrhol, aby som si podala prihlášku na zdravotnú školu a môžem ľuďom tak pomáhať. A tak som si nechala poradiť. Dala som si prihlášku na zdravotnú, no z našej dedinskej školy si prihlášku podalo viacero dievčat a tak nás do zborovne zavolali triedni učitelia a začali odhovárať. Môj triedny už nevedel, ako nás má odhovoriť, povedal, že či si myslíme, že budeme mať každá za muža lekára, ako to býva vo filmoch. Určite nie. Vraj budeme robiť tie najhoršie práce ..., ako kedysi robili mníšky. Tieto slová boli pre mňa nie odradením od rozhodnutia ale naopak utvrdením v tom, že si prihlášku mám dať na zdravotnú. No náš dobrý Pán mal iný plán. Na zdravotnú ma neprijali a tak som sa dostala na gymnázium.
Vďaka jednej staršej spolužiačke z gymnázia som sa spoznala so sestrami premonštrátkami. Začali sme k nim, do kláštora vo Vrbovom, chodiť na prázdniny. Keď som po prvý krát prekročila prah kláštora, bol piatok večer, vošli sme do kaplnky a pamätám si ako dnes. Kľačiac tam som si v duchu povedala: „No, tu by som nikdy nevydržala.“ O tri dni, keď som odchádzala domov, som zmýšľala o 180 stupňov ináč a pýtala som sa: „Kedy tu znovu môžem prísť?“ Áno, cesta za Pánom je niekedy takáto, plná paradoxov, plná protikladov.
A tak čas plynul a ja som si myslela, že to všetko pôjde hladko. Keď predstavitelia vtedajšieho komunistického režimu „cítili“, že sa blíži ich koniec, dali dovolenie prijímať nové členky do rehoľných spoločenstiev. Ja som sa tomu najprv veľmi potešila, no veľkým sklamaním bolo pre mňa, že je tam požadovaný vek, 18 rokov. Ja som vtedy mala 16. Prosila som sestry, aby ma prijali a že si školu dokončím v najbližšom meste, no ich rozhodnutie bolo jasné. Aj v tomto mal plán svoj zámer. Vystavil ma ďalšej skúške mojej lásky a vernosti Jemu. Pred začiatkom štvrtého ročníka sa do mňa zaľúbil jeden mladý muž, ktorý by bol pre mňa ideálnym manželom, pretože nefajčil, nepil, bol zbožný a ... No ja som cítila, že to nie je moje miesto, že nebudem šťastná, ak sa zaňho vydám. Pán ma zvádzal a ja som nemohla odolávať.
Dnes som Pánovi za toto obdobie veľmi vďačná. Mnohí mladí sa pýtajú, ako majú rozpoznať svoje povolanie, ako sa majú rozhodnúť, keď ... Veľmi ľahké je povedať nasleduj Ježiša bez skúsenosti čistej ľudskej lásky. No keď je mladý človek postavený pred takúto voľbu medzi dobrým a lepším, nie vždy je to jednoduché.
Podopieraná Božou milosťou som v júli 1991vstúpila do kláštora sestier premonštrátok vo Vrbovom s túžbou patriť Pánovi celý život.
Pán mi dal potvrdenie, že ma tu chce mať. Nie hneď, ale o dva roky neskôr, keď som skladala rehoľné sľuby, presne v ten deň sa dotyčný mladý muž ženil za inú ženu. On aj ja sme tam, kde nás Pán chcel mať.
„Čuj dcéra a pozoruj, nakloň svoj sluch, Zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca. Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou; on je tvoj Pán, vzdaj mu poklonu.“ (Ž 45, 11-12)
Pane Ježišu, Ženích mojej duše, ďakujem Ti, že si si ma vyvolil, mňa, najmenšiu z malých, najbojazlivejšiu medzi bojazlivými... Ďakujem Ti za skúšku pred aj po vstupu do kláštora.
Ďakujem za všetkých kňazov, ktorí pôsobili v mojej rodnej farnosti počas môjho detstva a mladosti a ukazovali mi cestu za Ježišom. Pane, požehnaj ich. Požehnaj aj moje spolusestry, s ktorými kráčam cestou do večnej radosti.
Prosím zároveň, sprevádzaj ma naďalej svojím požehnaním, aby som bola pozorná na Tvoje slovo a verná až do konca. Ty si môj Pán, nech môj život je neprestajnou poklonou Tvojej velebnosti, lásky, milosrdenstvu ...
Tým, ktorí vydržali a dočítali toto až do konca prajem a v modlitbách vyprosujem, aby, vďaka Božej milosti, dokázali zachytiť hlas Najkrajšieho z ľudských synov – nášho Pána Ježiša Krista, ktorý sa každému z nás prihovára a pozýva nasledovať. ON túži aj po tebe.
sestra Aurélia
