- Dettagli
- Scritto da aurelia
- Categoria: II. časť
- Visite: 4640
Veľmi rýchlo sa rozvíjalo budovanie všetkého potrebného v Prémontré. Norbert horlivo obstarával všetko potrebné k stavbe a určoval každej veci príslušné miesto. Prekvapujúcu činnosť vyvíjali i rehoľní kňazi a bratia a tiež svetskí kňazi či sestry, ktoré viedla predstavená Rikvéra. Stavebný ruch znásobovali i pocestní, chudobní a denní hostia Xenodochie. Takže predtým opustená a neznáma dolina úplne ožila.
Príbytky, ktoré obývali, boli primitívne. V roku 1122 to bolo len niekoľko chatrčí z dreva a z hliny. Uprostred nich stála malá kaplnka. Povedľa chatrčí sa nachádzala dosť veľká záhrada s potôčikmi a s malým jazierkom. Nastal čas, kedy bolo treba pomýšľať na výstavbu trvalej kláštornej budovy a kostola, ktorý by spĺňal potreby rehole a jej dôstojného a vznešeného poslania. Podľa ľudského úsudku však táto dolina nezodpovedala požiadavkám pre usadenie väčšej rehoľnej rodiny natrvalo. Mala divoký vzhľad, vôkol neprehľadné lesy a vlhký škodlivý vzduch sa vznášal nad močaristou pôdou. Preto aj mnohí Norbertovi dohovárali, aby zmenil miesto a presťahoval sa na iné. Norbert však aj pri týchto ťažkostiach zachoval si pevnú vieru a presvedčenie, že bude môcť splniť úmysly Božej múdrosti, ktorá mu vybrala toto miesto, ak sa bude držať jednoduchých pravidiel ľudskej múdrosti: Najprv sa usilovať poznať Božiu vôľu, a až potom sa obrátiť na ľudí. V modlitbách prosil Pána Boha o pomoc a od ľudí žiadal, aby tí, ktorí sú najšikovnejší, preskúmali pôdu a označili to miesto, ktoré bude najlepšie zodpovedať požiadavkám. Tiež ostatní jeho zverenci sa pridali a prosili Pána Boha o pomoc, aby sa toto veľké podujatie úspešne podarilo. Modlili sa, postili a konali mnohé sebazapierania.
Vtedajší kronikár o tom píše: Uprostred doliny, tam, kde sú dnes pamiatky bývalého premonštrátskeho chrámu, v žiare svetla zjavil sa obraz ukrižovaného Spasiteľa. Z Kristovho tela vychádzalo sedem lúčov. Oslávenie Krista na hore Tábor sa tu zjednotilo s ponížením na Kalvárii. Kríž tu nebol drevom potupy, ale trónom slávy. Žiara z neho vychádzajúca, zaplavila celú dolinu. Norbert videl, ako zo štyroch vchodov do údolia prichádza mnoho pútnikov s kapsami a palicami. Vedení svetelným lúčom klaňali sa tu Spasiteľovi a bozkávali mu nohy. Skoro všetci sa potom rozišli po štyroch stranách sveta, keďže obdržali moc hlásať slávu Ježišovho mena. Týmto videním bolo označené miesto kostola v Prémontré. Kto by mal možnosť dostať sa tam, z rozhľadne by mohol ľahko pozorovať v pôdoryse bývalého kostola podobu kríža, ktorého obraz sa zjavil v roku 1122. Videnie označilo miesto pre stavbu a určilo aj jej poslanie v Cirkvi. Ako nejaký odtlačok sú zachované stopy onoho kríža v zemi. Zdá sa, akoby zem lepšie ako ľudia uchovávala pamiatku svojho veľkého dobrodinca.
Božský Spasiteľ si teda sám naplánoval a určil podobu tohoto kostola a Norbert chcel, aby práca skutočne dobre napredovala. Najprv si vyhľadal spoločníka, ktorý mu bude pomáhať viesť a oduševňovať staviteľov. Tým sa stal Hugo, ktorý ho zastupoval v neprítomnosti. Do práce prijal skupinu francúzskych robotníkov a z Nemecka mu jeho priatelia poslali ďalších pomocníkov. Začali teda pracovať. Už na počiatku však narazili na veľké ťažkosti. Pri vykopávaní základov narazili na veľkú bahnistú vrstvu. Všetci i tí najskúsenejší pracovníci stratili odvahu i nádej. Pokračovanie prác sa zdalo byť nezmyselným. Cez to všetko sa stanovil deň posviacky základného kameňa. Bartolomej, otec a dobrodinec kláštora, sľúbil, že sám vykoná tieto vznešené obrady. Rehoľníci ho privítali spevmi a slávnostným sprievodom.
Kronikár o tom píše: Bola to dojímavá slávnosť a pre veľkňaza útecha. Rozpamätal sa na Norbertovo videnie v prvú noc, keď ho tu bol zanechal. Veľké množstvo ľudí naplnilo dolinu. Oblečení v bielom rúchu spievali a v rukách mali strieborné kríže, sviece a kadidlá. Norbert videl v zjavení to, čo on, Bartolomej, vidí teraz na vlastné oči. Obrady boli slávnostné. Prišiel aj biskup Lisiard zo Soisonu, priateľ Bartolomeja. Na tejto slávnosti bol prítomný aj mocný pán tohoto kraja Marle Tomáš Cousy, pán hradu, všeobecne obávaný pre svoju ukrutnosť. Pravdepodobne sa tejto slávnosti zúčastnili aj nogentský Guibert, opát laonského kostola, zasväteného svätému Vavrincovi, Šimon, opát z lesného opátstva svätého Mikuláša, Rul, dekan a svätý Bernard. Okrem nich prišli aj mnohí cirkevní a svetskí hodnostári, taktiež cudzinci a veľké množstvo ľudí z okolia. Niektorí prišli z horlivosti, ale boli tu aj zvedavci. Z tejto veľkolepej slávnosti a z obradov zostalo už len požehnanie jedného kameňa v Pontifikále Romanum.
K položeniu pevných základov premonštrátskeho kostola prispela nová horlivosť, ktorá po požehnaní základných kameňov zavládla tak u staviteľov ako i u rehoľníkov. Francúzov a Nemcov podnecovala k usilovnosti aj národná hrdosť. Išlo tu priam o preteky. A rehoľníci, pravdaže, nechceli zaostávať, a tak stavbu podporovali, ako len mohli. Hovorilo sa, že k viditeľným pracovníkom sa pripájali aj neviditeľní. Rukopis istého opátstva vo Florencii spomína legendu, ktorá sa týka stavby kostola. Vraj v noci prichádzali anjeli, aby dokončili a zjemnili to, čo robotníci vykonali cez deň.
A takto sa to opisuje: Majstrom a staviteľom tohto diela bol sám Pán Ježiš. Patrilo sa teda, aby aj nebeskí duchovia boli na ňom účastní. Keď sa anjelom zapáčilo v Prémontré pomáhať, potom aj zlí duchovia dali pocítiť svoju blízkosť. Legenda ďalej hovorí: Častejšie sa stalo, že na pravé poludnie prišiel diabol a so svojimi légiami sa zamiešali medzi rehoľníkov a robotníkov. Znepokojoval ich svojimi palicami. Bolo počuť dupot koní a rinčanie zbraní. Nazdali sa, že v blízkosti je nepriateľ a nastala panika. Maloverné a slabé duše, opantané strachom, zanechali svoje povolanie. Hugo však a iní jemu podobní v tom jasne poznali podvodné útoky zlého ducha. Priniesli teda svätenú vodu a ňou pokropili pracujúcich. Nepokoj ihneď prestal a údolie Prémontré naplnil pokoj. I napriek úkladom zlého ducha a hmotným nedostatkom práca pekne napredovala. Potrebné kamene na stavbu dodávalo lesné opátstvo svätého Mikuláša. Každý využíval svoj čas a schopnosti pri stavbe, a tak za deväť mesiacov po postavení základných kameňov, stál románsky kostol, zasvätený blahoslavenej Panne Márii a svätému Jánovi Krstiteľovi. Románsky sloh, ktorý zvolili, dobre vyjadroval svojou prísnosťou a vážnosťou nábožnosť klaňajúcej sa a prosiacej duše. Kostol sa teda stal triumfom synov Norberta nad úkladmi zla.
Pri vysviacke kostola sa opäť zišlo duchovenstvo, šľachta i obyvatelia z celého kraja. Slávnostné obrady opäť vykonal biskup Bartolomej spolu so svojím priateľom Lissiardom. A aby toho nebolo málo, pre oduševnenie a radosť sŕdc všetkých prítomných, boli vzácne relikvie, ktoré Norbert priniesol z Kolína, pozostatky svätého Gereóna, dvoch svätých bratov Evaldových, a panien mučeníc, vystavené pohľadom a úcte všetkých prítomných. K hlavnému oltáru sa tlačilo veľké množstvo ľudí, všetci túžili obetovať svoje dary. Ale či je možná oslava na zemi bez tieňa mračien a nepríjemností? Pravdu má mudrc v Knihe prísloví: Smiech sa môže zmiešať s bolesťou a koniec radosti môže byť nárek. Zrazu bolo počuť prasknutie. Tlačenica ľudí posunula z miesta hlavný oltár, pričom sa rozbil aj oltárny kameň. Tým stratila kanonická vysviacka svoju platnosť. Taký bol cirkevný predpis. Preto s vysviackou museli začať znovu. Táto príhoda nepríjemne prekvapila Norberta. Tieň roztrpčenia sa na chvíľu udomácnil v jeho tvári. Obával sa poverčivosti maloverných, ktorí nebudú meškať a začnú si to vysvetľovať po svojom. Skoro sa však jeho tvár opäť vyjasnila. Vedel, že každá útecha pochádza od Boha, a preto sa dohodol s Bartolomejom, že novú vysviacku vykonajú tajne a hneď si na to určili aj deň. Bolo to v sobotu, v deň oktávy svätého Martina, po 18. novembri. A tak, ako sa dohodli aj vykonali, v tichosti a bez vonkajších slávností.
Herman, člen rehole a kronikár, ešte za života biskupa Bartolomeja napísal kroniku, v ktorej oduševnene spomína: Každý návštevník si môže obzrieť kostol, kláštor, miestnosti a ohradný múr, čo vystavil Hugo. Ani medzi najbohatšími a najstaršími kláštormi vo Francúzsku nenájdeme jemu podobný. Nie je možné, aby cudzí návštevník, ktorý vstúpi do tejto požehnanej samoty, nezvolal: Naozaj, sám Pán Boh tu všetko urobil. Vykonal zázrak pred našimi očami. Vskutku je to Božie dielo! Bože môj, ako sa tešil Bartolomej, keď navštívil bratov. A ako sa tešil novému kláštoru, ktorý stavali podľa jeho pokynov a pod jeho vedením.
Žiaľ, čo bolo vtedy, už dnes nie je! Čas, nepokojné pomery, ľudia, revolúcia vykonali svoje skazonosné dielo. Na severnej strane ešte donedávna stáli budovy, ktoré staval sám Norbert. Taktiež zrúcaniny Xenodochia a zvyšky ženského kláštora. V roku 1879 vypukol však požiar a zničil aj zachované pamiatky. Hoci si potreba a vkus minulých storočí vyžadovali rozličné premeny na kostole, predsa tento stál až do revolúcie. Neskôr bolo z neho ešte možno vidieť základné kamene, ale dnes už aj tie zmizli bez stopy. Na mieste, kde stál kostol, asi uprostred, je dodnes zachovaná studňa. Ostatná časť kostola je zastavaná. Je tu nemocnica pre duševne chorých, kuchyňa a iné. Pri rôznych prácach, pri stavbe novej budovy nemocnice, vykopali lebečné a iné kosti. Boli to pozostatky bratov a sestier. Tí, čo v novej dobe zosypali tieto kosti spolu, nemysleli na to, že medzi nimi sa nachádzali kosti mnohých hrdinov a hrdiniek, že tam večne odpočíva Rikvéra a svätá Yves, tiež opáti a bratia, z ktorých mnohí sú svätí.
Na tej strane, na ktorej je cesta vedúca z Anycy do Saint Gobain, je azda najstaršia pamiatka z tých čias – ohradný múr. Na mnohých miestach sú novovystavené, a tak zachované pamiatky. Ohrada tvorí veľmi dlhý, nepravidelný mnohouholník, cez ktorý vedú na štyri strany brány. Severnú bránu volali Bránou svätého Jána. Tá bola v 18. storočí opravená. Západná sa volala Rohardská. Na južnej strane bol a je hlavný vchod. Tadiaľ sa prichádzalo na premonštrátske územie. Štvrtá brána na východnej strane je zastavaná. Od nej je vidieť spomínanú cestu z Anycy do Saint Gobain.
Dnešného návštevníka Prémontré veru neopanuje radostné plesanie otca Hermana. Naopak. Dojímavé sú slová posledného člena rádu z Prémontré L´Écuyho, ktoré povedal na rozlúčku s Prémontré: Smutná pamiatka na Prémontré, ty svätá samota! Teba odporúčal Bartolomej svätému Norbertovi, aby v tebe, podľa príkladu Svätých anjelov, bratia prespevovali chválu Najvyššiemu. Či by si bola myslela, že kostol, kde sme sa schádzali na modlitbu, bude raz miestom obyčajnej práce?
- Dettagli
- Scritto da aurelia
- Categoria: II. časť
- Visite: 5155
Saintbertínska kronika píše, že v roku 1120, starostlivosťou veľkého kajúcnika a muža prísnej sebakázne, sv. Norberta, vznikol premonštrátsky rád. Pápež Calixt povolal Norberta, rodom Nemca, z kolínskej provincie a odovzdal ho laonskému biskupovi Bartolomejovi, aby pod jeho opaterou kázal ľudu Božie slovo. Pôsobil na rozličných miestach, ale nakoniec sa usadil v Prémontré, na mieste, ktoré mu sám Pán Boh ukázal, aby tam založil svoju rehoľu. Spočiatku viedol pustovnícky život a stále chodil bosý. Neskoršie zorganizoval svojich učeníkov podľa pravidiel sv. Augustína. Niečo však doplnil podľa sv. Benedikta. Božské offícium spievajú premonštráti podľa pravidiel sv. Augustína. Ich breviár obsahuje deväť lekcií. Kanonici majú biely talár a počas bohoslužby nosia bielu rochetu. Škapuliar a mantel sú z bieleho súkna. Ich šaty sú opravdivým rehoľným rúchom. Svoj život zasväcujú apoštolskej činnosti pre dobro duší. Nevolajú sa bratmi, ale premonštrátskymi kanonikmi. Podľa pravidiel sv. Benedikta nepožívajú nikdy mäso, iba ak majú počas choroby dišpenz. Spia vo svojom rúchu. Vrchné rúcho má byť zo súkna a nie z plátna. Ich denný poriadok presne vymedzuje čas na poľné práce. V prvom období svätého zápalu siahal záväzok pôstu od sviatku Povýšenia sv. Kríža až po Veľkú noc. Neskoršie preláti a predstavení uznali za vhodné pôst zmierniť. Len piatok bol potom dňom prísneho pôstu. Týmto spôsobom žili kňazi, rehoľníci i bratia tretieho rádu.
Táto časť kroniky je pre historikov cenný dokument, podľa ktorého môžu usudzovať o účinnom vplyve Norberta na svojich súčasníkov. Môžeme tu badať, ako Norbert chápal cieľ a poslanie svojej rehole od jej vzniku. Norbert sa usiloval spojiť kontemplatívny život s činným pracovitým životom. Nechcel založiť novú rehoľu, ale skôr chcel iba kanonikov priviesť k prísnejšiemu spôsobu života. Jeho synovia sa zriekli osobného blahobytu. Žili v prísnej sebakázni a kázali Božie slovo. Vysvetľovať pravdy viery nevedomým, ohlasovať pokánie, potláčať bludy bolo ich svätou povinnosťou. Základom ich spôsobu života bol pustovnícky život. Norbert pevne dúfal, že jeho synovia najlepšie nadobudnú potrebnú zbožnosť, duševnú silu a potrebné vedomosti v samote. To bude ich zdroj pre prácu v Pánovej vinici. Preto z času na čas majú vyhľadávať kláštornú samotu, aby sa mohli posilniť a pookriať na duši.
Kto chce pochopiť Norberta, musí si pripomenúť jeho blúdenie v mladosti, jeho obrátenie a kazateľskú činnosť v počiatkoch jeho účinkovania. Poznal svetských i rehoľných kňazov a u všetkých našiel vynikajúce čnosti, ale i veľké previnenia. Bola to hlavne simonia – túžba po peniazoch, prepych, nemiernosť a nemravnosť v ošatení. Mal možnosť dostať sa do styku so spoločnosťou v rozličných krajinách. A tu namiesto viery, našiel u ľudí poverčivosť, nenávisť, závisť a dokonca i znevažovanie Božích služobníkov. Toto všetko ho veľmi trápilo. Videl potrebu obnovy nielen u ľudí, ale i u duchovenstva. Vo výchove duchovenstva však videl najúčinnejší prostriedok na prevedenie tejto reformy. Kňazi ako kedysi apoštoli, majú byť chudobní, čistí, nezištní a obetaví. Jeho kláštory budú teda seminármi kňazského dorastu, kde sa budú vychovávať zbožní a horliví kňazi. Je len prirodzené, že tí, ktorých vychovala rehoľa v láske a v chudobe, nebudú sa usilovať zbohatnúť, aby mohli svojim príbuzným zanechať dedičstvo, ako to robili iní. Norbertovi kňazi, ak budú stáť na výške svojho povolania, stanú sa tak súcimi pre šľachetnú apoštolskú prácu. Tých, ktorí sa k Norbertovi dobrovoľne pripojili, najprv dobre vyskúšal či majú naozaj povolanie. Rehoľníka povoláva sám Pán Ježiš slovami: Ak chceš byť dokonalý... nasleduj ma! Božie príkazy zaväzujú každého, ale evanjeliové rady len tých, ktorí chcú byť dokonalí. Zo všetkých krajín sa k Norbertovi hrnuli nováčikovia. Boli to synovia zo šľachtických, ale i z bezvýznamných rodín, bohatí i chudobní, mladí i starí, učení i nevedomí. Boží muž ich prijímal a dobrotivo zhromažďoval. Všetkých spájala bratská láska a spoločný spôsob života. Iste sa však našli aj takí, ktorí z chvíľkového vzplanutia či z ľudských ohľadov prišli do Prémontré. Takéto povolanie však stroskotalo už pri prvej skúške.
V spoločenstve, ktoré Norbert založil, boli dva stavy. Prvý tvorili klerici, teda kňazi a tí, ktorí sa pripravovali na kňazské povolanie. Boli viazaní kanonickými predpismi a ich poslaním bola modlitba, štúdium a apoštolská činnosť. Druhý stav tvorili takzvaní conversovia, tí, ktorí podobne ako v tej dobe v založeniach sv. Benedikta (kamalduli, cisterciáci), vykonávali len telesnú prácu. Obývali osobitnú časť budovy a mali aj oddelené miesto v chóre a v jedálni. Nosili jednoduchšie rúcho, pričom ich plášť bol sivý a ich škapuliar sa vpredu i vzadu končil trojhranným cípom. Nosili bradu, ale ju nesmeli pestovať. Ich postavenie malo prakticky ráz služobníkov. Doba vstávania bola pre oba stavy rovnaká a podľa najstaršieho štatútu bratia conversovia boli povinní denne odriekať niekoľko Otčenášov. Skladali sľuby a žili z kláštorného majetku. Svojou poctivou prácou sa starali o všetko potrebné pre chod kláštora. Ich povinnosťou bolo odriekanie Otčenášov a účasť na ranných a večerných bohoslužbách. Hierarchické zriadenie tejto malej spoločnosti bolo spočiatku veľmi jednoduché. Zakladateľ bol pre svoju duchovnú rodinu viac ako predstavený v kláštore. Bol dušou svojej spoločnosti. Uctievali si ho ako proroka, ktorý má pri vedení spoločnosti neobmedzenú moc. Norbert nikdy neužíval titul opáta, i keď sa v niektorých starších kronikách toto označenie pre neho použilo. Norbert nikdy nechcel byť opátom, ale spĺňal všetky kritéria tohto úradu. Takto sa o ňom vyjadril jeho súčasník a člen rádu Herman: Norbert vychovával svojich kňazov na spôsob kanonického života. Z množstva prihlásených musel vybrať pravé povolania, teda rozoznať pšenicu od kúkoľa. Preto prísne karhal chyby. Vštepoval ducha skromnosti a poníženosti, hovorieval: Duch Svätý zostúpi na vás len vtedy, keď nájde vaše srdce vyprázdnené a tak pripravené pre Boha! S pomocou Božou získal rebelantov a maloverných pre horlivý duchovný život.
Veľa storočí už uplynulo od čias sv. Norberta, a tak je nemožné zachytiť jeho učenie v úplnej celistvosti. Predsa však máme mnohé pramene, v ktorých sa dozvedáme čo to o jeho Predstavách. Vieme napríklad, že v dejepisnej zbierke rehole sú zachytené tri rady, ktoré odporúčal a ktoré vyvierali z hlbokej túžby jeho srdca:
1. čistota a lesk oltára,
2. verejné vyznanie svojich chýb a nedbalostí pred kapitulou, alebo na inom mieste,
3. starostlivosť o chudobných a pohostinstvo.
Sv. Norbert často hovorieval: Čistotou oltára vyznáme svoju vieru a lásku k Bohu. Čistotou svedomia staráme sa o seba. Lásku k blížnemu si cvičíme, keď sme dobroprajní k cudzím a k chudobným. Zachovajte verne tieto tri rady a ja vám sľubujem, že vás jeho prozreteľnosť nikdy neopustí.
Norbert dvakrát denne v malých dávkach podával svojim učeníkom potrebné vedomosti z teológie a z kresťanskej dokonalosti. Z jeho asketických pravidiel sa niektoré i napriek búrlivým storočiam minulosti, zachovali. V nich sa zrkadlí celé jeho vnútro. Často prednášal o vznešenosti kňazského povolania a o potrebe sebazapierania. Ach, kňaz, vzdychal, ty nepatríš sebe, lebo Boh je s tebou. Nie si svojím pánom, si sluhom nasledovania Krista. Nie si svojím vlastníctvom, ale nevestou Cirkvi. Nežiješ pre seba, si prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Nepovstal si sám od seba, veď si úbohé nič. Čo si teda, kňaz? Nie si ničím a predsa si všetkým. Hľaď, aby nepovedali právom o tebe, čo povedali neprávom o Kristovi.
Norbert niekedy v dôvernom rozhovore spomínal na svoj premrhaný čas v mladosti: Žil som na dvore, ale necítil som sa nikdy dobre. V reholi požívam stálu radosť. Prišiel som k presvedčeniu, že jediné dobro spočíva v tom, keď sa úplne oddám Bohu, či som na dvore, v reholi alebo medzi cirkevnými hodnostármi. Mal som prístup i na dvor panovníkov. Bol som bohatý. Neodoprel som si pôžitky sveta, ale verte, bratia, že nikdy som nebol taký blažený, ako keď som sa zriekol všetkého. Duchovná útecha nahrádza radosti sveta, poskytuje sladkosť a trvalo uspokojuje srdce. Či by sme sa mohli báť démona, keby sme boli vyzbrojení samotným Kristom? Neskláti sa nikdy ten, s kým je Boh!
Vráťme sa ale opäť do Prémontré. Tam bol od začiatku ustanovený jeden, ktorý spravoval vnútorné záležitosti domu. Zdá sa, že tým povereným bol Hugo. Tento zodpovedný úrad predstaveného vykonával až do svojho zvolenia za opáta a generálneho predstaveného. Keď bol Norbert na apoštolskej ceste, prior mal v Prémontré úplnú moc. Pre upevnenie organizácie rehole bol ustanovený za hlavu ostatným predstaveným. Ich mená sa nám, žiaľ, nezachovali. Niektorí z nich viedli pre kňazov duchovné cvičenia, iní zasa dohliadali na prácu bratov. Pred odchodom do misijnej práce Norbert pripomínal svojim zástupcom: Buďte jednomyseľní! Spoločenstvo, ktoré spravujú predstavení v svornosti, je vždy blažené.
Medzi všestrannými zamestnaniami bratov, vynikal chórový spev Božieho offícia v rozličných hodinách dňa. O polnoci zvolával zvon k modlitbe matutína. Podľa toho, aký bol sviatok, mal breviár tri alebo deväť lekcií, tak ako to bolo zvykom i u ostatných reholí či u kanonikov. Na slávnostnej bohoslužbe boli každý deň všetci prítomní. Zvyšok dňa bol vyplnený prácou, vykonávanou podľa potreby a schopností členov rádu. Norbert predpísal pre svojich členov aj telesné cvičenia. Jeho predstavou bolo vytvoriť akúsi kongregáciu pustovníkov, robotníkov a žobravých bratov.
Laonský biskup o tom všetkom podáva nasledovnú správu: Doplnkom čnosti nábožnosti je milovať a pomáhať rehoľníkom v ich bohumilom spôsobe života. Keď ich pre naše ľudské slabosti nedokážeme nasledovať a napodobňovať, patrí sa aspoň, aby sme si ich vážili, ctili a pred inými chválili. V týchto časoch horlivý a oslávený muž Norbert, z Božej vôle, s mnohými rovnako zmýšľajúcimi mužmi a za súhlasu príslušných zodpovedných činiteľov, na území voazských lesov, v Prémontré, založil novú rehoľu. Bratia slúžia Bohu, chodia v kňazských talároch, zachovávajú pravidlá svätého Augustína, žijú ako pustovníci a prácou svojich rúk si dorábajú svoj každodenný chlieb. My teda do ich zásluh odporúčame svoju úbohosť a chceme, aby aj po našej smrti sa mohli venovať kňazskému životu. Preto s pocitom radosti im venujeme barantelský mlyn, ktorý bol na naše útraty nedávno vystavený a daný konventu do užívania.
Prvé konštitúcie presne ustálili čas pre prácu v kláštore a mimo neho. Napríklad: počas žatvy bratia vyšli ticho na pole, tam poobedovali, odspievali aj vešpery a večer sa vrátili domov do kláštora. Od práce boli oslobodení len chorí a dozorcovia. Kým bratia pracovali na poli, zapisovatelia a tí, ktorí zostali doma, odbavili offícium v ustálenom čase. Aj keď telesná práca je potrebná a užitočná, nebola hlavným zamestnaním kanonikov. Rád svätého Norberta bol založený pre formáciu kňazov, misionárov a apoštolov. Mali sa v prvom rade zaoberať štúdiom Písma Svätého a teologických disciplín. Štúdium svätých kníh bolo pre kanonikov tak potrebné, že keby ho niekto dobrovoľne zameškal či zanedbal, bol by považovaný za zakrpateného člena rehoľnej spoločnosti, akoby za toho, ktorého treba z rehole prepustiť. Od tejto povinnosti nemôžeme byť nijako oslobodení, lebo sme sľubovali vernosť premonštrátskemu rádu, a aby sme boli súcimi nástrojmi apoštolskej práce, sme povinní vzdelávať svojho ducha.
Život členov v Prémontré nebol ľahký. Podľa zásad katolíckej askézy musel sa každý zrieknuť všetkého, čo nie je potrebné. Táto askéza totiž s odporom zavrhuje pozemské pôžitky: Čo je, čo by som mohol stratiť?! Hovorí svätý Augustín. Vo svojej reholi kladie sebazápor na úroveň životnej zásady. Telo premáhajme pôstom natoľko, nakoľko nám to len sily dovolia. Norbert už od počiatku predpisoval svojim zverencom ustavičný pôst. Jedli len raz denne. Čoskoro však museli túto prísnosť zmierniť. So súhlasom Norberta zostavil Hugo miernejšie pravidlo. Stravovali sa dvakrát denne v období od Veľkej noci po sviatok Povýšenia svätého Kríža, ale nezostali dlho ani pri tomto pravidle. Vyčerpávajúca apoštolská i telesná práca si vyžadovala veľa duševných i telesných síl, čomu nezodpovedalo také skromné stravovanie, aké bolo užívané v počiatkoch. Nosili len vlnené nefarbené biele rúcho. No zakladateľ rehole, Norbert, nosil denne cilícium z najtvrdšej látky. Šaty z plátna nosievali len počas bohoslužieb. Doma i na cestách mali povinné prísne trýznenie tela. Tým si mali chrániť mravnú čistotu tela i duše. Batožinu si nosil každý sám. Len keď bola vzdialenosť viac ako tri kilometre, mohli použiť somára. I keď sa táto prísna kázeň dlho neudržala, udržala sa veľká túžba po dokonalosti. Bolo vidieť, ako z lásky a skromnosti nosili plátené rúcha. Hanbili sa, keď sa mali objaviť v úplne novom obleku. Najbiednejšie jedlo im chutilo ako niečo delikátne. Ich sebapremáhanie bolo bezvýhradné. Od ochotnej poslušnosti ich nevedel zadržať ani strach pred smrťou.
V tom čase nemali žiadne písané pravidlá. Veď aj načo. Tí, ktorí dôkladne pochopili zásadu svätého Augustína, nepotrebovali napísané pravidlá. Milujte ľudí, a potom robte všetko, čo môžete. Bolo by naivné si myslieť, že to chápali všetci, a preto sa rozhodol Hugo v rokoch 1128 – 1129 zostaviť prvé provizórne pravidlá. Silencium vládlo vždy a všade. Zachovávali ho i pri cestovaní. Dnešní kritici ich považujú za rehoľných fanatikov, no nikto nemôže poprieť fakt, že v mlčaní dozrievali géniovia, v mlčaní sa zrodili veľké myšlienky. Keď sa Norbert a jeho spoločníci vyhýbali verejnosti, nerobili to preto, že by boli nenávideli ľudí. Naopak. Radi im poslúžili, ak to bolo potrebné. A či azda nepotrebovali mlčať, keď sa chceli naučiť múdro hovoriť? Boli zvyknutí na mlčanie, ale pre najmenšie previnenie sa priliehavými slovami obžalovali pred kapitulou, kľačiac na oboch kolenách. Obžalovali sa pre malú urážku brata, ktorého urazili slovom či gestom. Týmto uponížením zadosťučinili za svoje viny a obdržali odpustenie.
Aby sme mohli pochopiť život všetkých v Prémontré, je potrebné nahliadnuť aj na spôsob života žien. Norbertínky boli všeobecne obdivované. Žili spolu stále v najprísnejšej disciplíne. Ani nariadenia Tridentského snemu, týkajúce sa ženských reholí, neboli prísnejšie. Svet ich nikdy nevidel. S príbuznými a cudzími hovorili len za hustými mrežami v prítomnosti dvoch členiek a dvoch služobných sestier. Spočiatku sa stále postili. Neskôr od toho upustili a pôst obmedzili len na určené obdobia. Mäso však nikdy nepožívali a žili v neustálom mlčaní. Offícium blahoslavenej Panny Márie a iné chórové modlitby odbavovali miernym tichým hlasom a zbožne. Pri obliečke ich ostrihali na znak toho, že sa zriekajú seba a všetkej zmyselnosti. Ich rúcho bolo z vlny alebo z ovčej kože.
Kronikár poznamenáva: Ježiš, ktorého Božstvo nepriatelia denne popierajú, dokazuje svoje Božstvo v hrdinskom sebaobetovaní a v odvahe povolaných. Nevinné mladé srdcia sa mu obetujú ako poďakovanie za to, že sa On daroval nám a týmto sebaobetovaním človek prináša svoju prirodzenosť ako obetu Bohu, na znak svojej ľudskej lásky, za lásku Syna Božieho, ktorý nás tak miloval, že za nás na kríži zomrel.
- Dettagli
- Scritto da aurelia
- Categoria: II. časť
- Visite: 4862
V priebehu jedného roka sa v opustenom Prémontré objavilo mnoho malých chalúpok uprostred lesa. Keďže kaplnka bola čoraz tesnejšia, Norbert si zaumienil vystavať tu dôstojný a dostatočne veľký chrám Božej velebnosti. Aby splnil požiadavky, týkajúce sa relikvií, vybral sa do Kolína, požiadať arcibiskupa o udelenie niektorých z toho veľkého bohatstva, ktoré toto miesto v relikviách uchovávalo. Viedlo ho presvedčenie, že arcibiskup vyhovie jeho skromnej žiadosti, nakoľko bol bývalým xantenským kanonikom. Norbert chcel využiť túto dlhú cestu do Kolína i na apoštolské hlásanie Božieho slova. A ani myšlienka, že získa cestou ďalších učeníkov pre novú rehoľu, mu nebola cudzia. Pred odchodom zveril svoju rehoľnú rodinu pod Božiu ochranu a sľúbil, že po návrate, na Vianoce, zložia slávnostné sľuby.
Okrem hlásania Božieho slova denne uzmieroval znepriatelených ľudí. Cestou do Kolína opäť po roku navštívil mesto Nivelles v Brabante. Tu sa mu v ústrety ponáhľal istý občan. Vrhol sa mu k nohám a plakal. Hľadal pomoc pre svoju dcéru, ktorú už vyše roka trápil zlý duch. Tak veľmi trpela, že ju museli poviazať a dať zvlášť do miestnosti. Neraz sa však stalo, že všetky putá popretŕhala, porozbíjala a poroztĺkala všetko, čo jej stálo v ceste. Potom utiekla. Pozri na ňu a dotkni sa jej! Prosil Norberta nešťastný otec. Priveďte ju ku mne! Rozkázal súcitom pohnutý Norbert. Dieťa, sprevádzané množstvom ľudí, priviedli do kostola. Zbožný misionár, oblečený v rochete so štólou, sa nad dievčaťom pomodlil cirkevné modlitby na vyháňanie zlých duchov a prečítal stať zo sv. evanjelia. Zlý duch sa spočiatku vysmieval z horlivosti Božieho sluhu. Norbert však zdvojnásobil svoje úsilie, odvolávajúc sa na krv mučeníkov. Kázal zlému duchu opustiť bohabojné dieťa, ktoré si podmanil. Všetko sa však zdalo byť márne. Zlý duch sa začal chvastať svojimi vedomosťami. Ústami dievčaťa začal vysvetľovať knihu Pieseň piesní. Táto starozákonná kniha patrí k najmystickejším. Vysvetľoval najprv po francúzsky, potom pokračoval po belgicky a nakoniec, aby mu všetci rozumeli, aj po nemecky. Úbohé dievča pred posadnutím nepoznalo zo Svätého Písma inú knihu ako Knihu žalmov. Norbert sa diablovho zákroku nezľakol. Znovu rozkázal zlému duchu, aby opustil toto Božie stvorenie. Zúrivý démon začal vykrikovať: Ty si cudzinec, ktorý si prišiel z Francúzska, čo som ti urobil, že ma trápiš?Bol už večer. Utrápený Norbert videl, že dieťa ešte nie je oslobodené. Odovzdal ho matke a kázal, aby ho na druhý deň priviedla na sv. omšu. Misionár sa vrátil do svojho domu a sľúbil Pánu Bohu, že kým sa dievča neuzdraví, neprijme žiaden pokrm. Celú noc strávil na modlitbách, a keď sa ráno pripravoval na sv. omšu, priviedli mu ono choré dieťa. Ľudia s veľkým napätím sledovali boj duchovného otca so zlým duchom. Norbert prikázal Hugovi a ešte jednému bratovi, aby dieťa priviedli až k oltáru. Začala sa svätá omša. Nad hlavou posadnutého dievčaťa pri evanjeliu prečítal jednu stať. Nepočúvam to prvý raz! Vykríkol zlý duch. Vidíte, ako drží v ruke svojho malého Boha! Vykrikovali pri pozdvihovaní. Norbert sa vrúcne modlil, ale ľudia pri diablovom zlorečení tŕpli hrôzou. Konečne, neviditeľnou mocou utrápený démon, skríkol, ba až škriekal: Ja horím, horím, pustite ma! Chcem vyjsť! V priebehu toho dvaja rehoľníci silno držali dievča, kým nečistý duch neopustil svoju obeť. Hneď ako démon opustil dievča, rozšíril sa vôkol odporný zápach. Vysilené dievča sa chvelo na celom tele, ale oslobodené od hrozného trápenia a posilnené pokrmom, prišlo k vedomiu a vrátilo sa do otcovského domu. Celé mesto Nivelles a jeho okolie bolo povzbudené týmto zázrakom. Norbertovi ako pravému zástupcovi apoštolov, pripravilo víťazný sprievod. Norbert sa však vyhol takejto manifestácii a poberal sa ďalej do Kolína, kam prišiel začiatkom októbra.
Príchod Norberta do Kolína vzbudil všeobecný záujem. Ľudia sa dobre pamätali na mladého junáka, arcibiskupovho priateľa, ktorý sa obrátil a bol v roku 1116 vysvätený za kňaza. Z dvorného pána sa stal apoštol a divotvorca. Každý ho chcel počuť, vrhnúť sa k jeho nohám a vyznať sa zo svojich hriechov. Srdcia všetkých boli naplnené oduševnením a nadšením. Mnohí kňazi, ba i svetskí ľudia sa rozhodli nasledovať Norberta v jeho chudobe. Norbert však pri tej všetkej sláve nezabudol, prečo prišiel do Kolína. Vyhľadal biskupa Fridricha ako aj príslušných mestských činiteľov, aby si vyžiadal ostatky svätých, tak potrebné na stavbu chrámu. Túto svoju žiadosť, spolu so svojimi spoločníkmi podporili aj pôstom a modlitbami. Arcibiskup, kňazi i ľud Norbertovi ochotne vyhoveli.
Po týchto udalostiach, po dni pokánia mal Norbert v noci videnie. Zo zástupu, ktorý ľud nazval 11-tisícový zástup panien, zjavila sa mu jedna panna, povedala mu svoje meno a označila miesto, kde spočíva jej mŕtve telo. Bola to sv. Uršuľa, kráľovná toho panenského zástupu. Na druhý deň našli na označenom mieste neporušené telo tejto svätice. Neopísateľná bola radosť prítomných. Za spevu žalmov uložili vzácne relikvie do drahej schránky a darovali ich Norbertovi. Okrem toho mu darovali i relikvie iných mučeníkov.
Dňa 13. októbra Norbert navštívil prepošta kláštora, sv. Gereóna, a kapitulárneho vikára, aby si aj od nich zaobstaral relikvie. Všeobecne bolo známe, že pod týmto kláštorom sa nachádzali pozostatky sv. Gereóna, vodcu thebaiských mučeníkov ako aj ostatných členov tejto légie. No nikto nevedel, kde presne je ich miesto odpočinku. Vďaka chýru, ktorý o Norbertových činoch naplnil celý kraj, mu rehoľníci ochotne dovolili tieto relikvie hľadať a z nich si potom aj vziať. Norbert, ako obyčajne pred nejakou vážnou úlohou, celú noc sa modlil a odporúčal toto všetko Božej dobrote. Všetci pomáhali pri vykopávkach, ako len mohli. Kňazi, rehoľníci a opáti tiež prispievali, svojimi modlitbami. Norbert nariadil, aby sa s vykopávkami začalo na južnej strane kláštora, hoci tam nebolo ani stopy po hroboch. A tu čoskoro objavili starostlivo pochované telo bez hlavy. Už sarkofág bol veľmi cenný. Až po zem bol pokrytý mramorovou doskou. Telo bolo zabalené do zeleného, trochu uležaného súkna. Na prsiach mal zlatou niťou vyšívaný kríž. Vrchný kabát (mantel) a čižmy s ostrohami, svedčili, že to bol vojak. Hlavu mal zhora po spodnú čeľusť odrazenú a rakva bola vystlatá trávou, do ktorej vsiakla mučenícka krv. Jedná sa o sv. Gereóna.Ráno sa po okolí rozšírila radostná zvesť. Ľudia v nadšení volali: Sláva nášmu pánovi Gereónovi! Ale žiaľ, mnohí z nich a bolo ich stále viac a viac, nechceli, ba priam protivili sa vydať nájdené pozostatky Norbertovi. Nato prepošt, aby utíšil rozzúrených, sľúbil im, že si vyžiada konečné rozhodnutie od kolínskeho biskupa. Potom hrob starostlivo prikryli, zapečatili a vo dne v noci strážili. Konečne dňa 24. novembra za prítomnosti arcibiskupa Fridricha, opátov a prepoštov hrob otvorili. Každý mohol doň nazrieť. Duchovenstvo v posvätnom cirkevnom rúchu opatrne vyzdvihlo už stuhnuté rúcho, kvapky stuhnutej krvi a spráchnivené kosti. Zabalili ich do plátna a v slávnostnom sprievode ich niesli okolo kláštora do kostola. Opát Rudolf mal na ich počesť slávnostnú sv. omšu. Norbert už na tejto slávnosti nebol, lebo biskup ho ešte 13. októbra obdaril čiastkou nájdených pozostatkov. Z nich vzácne boli hlavne neporušené kosti. Kolín opustil koncom októbra a odchádzal s dvojnásobným pokladom. Niesol relikviáre pozostatkov svätých a privádzal tridsať nových členov svojej rehole zo svetskej i duchovnej spoločenskej vrstvy.
Pri meste Namur ho očakával i so svojou manželkou Ermesendou gróf Godfríd. Počuli veľa o zázračných skutkoch Božieho muža a túžili sa s ním stretnúť. Reč Norbertova a zbožnosť spoločníkov bola pre nich veľkým povzbudením. S veľkou radosťou Norbertovi ponúkli pohostinstvo. Norbert poznal úprimnosť týchto ľudí, a keď ho prosili, aby na ich území založil kláštor, neváhal. Vo Floreff, tak sa menoval majetok grófky, ostal Norbert niekoľko dní. Tu sa tiež nachádzala Ermesendina vila a blízko nej stála kaplnka. Pekné a vhodné miesto pre založenie nového kláštora. Norbert tu zanechal niekoľko bratov a usporiadal potrebné záležitosti nového domu. Za predstaveného novej rehoľnej rodiny určil jedného zo svojich prvých učeníkov v Prémontré, Richarda. So stavbou nového rehoľného domu nemeškali a hneď aj položili základy na vybudovanie väčšieho kostola, ktorý nazvali Solve. Norbert ho obdaril relikviami svätého Gereona a svätej Uršule.Bol už december, keď Norbert opustil Floreff. Ponáhľal sa preto, lebo Vianoce už boli predo dvermi a chcel ich oslavovať v kruhu svojich učeníkov v Prémontré. Jeho príchod bol radostný a všetci boli užasnutí, veď ich spoločenstvo sa natoľko rozrástlo. Mali už štyridsať kňazov a ešte viac laikov. Norbert však ani nepomyslel na odpočinok a usilovne pripravoval svoju novú rodinu na vianočné sviatky. Viedol duchovné cvičenia a dvakrát denne ich vo svojom príhovore zasväcoval v asketike. Povzbudzoval ich vo vytrvalosti v povolaní a v dobrovoľnej chudobe. Čo kázal iným, v tom sa cvičil aj sám, a tak si získal dôveru svojich učeníkov, z ktorých mnohí si neželali inú disciplínu a iné pravidlá, ako je živý príklad a poučenie.
Ako múdry a prezieravý vodca vedel, že prvotná horlivosť nepotrvá dlho. Mal presvedčenie, že ak chce zaistiť svojej spoločnosti trvanie, treba ju organizovať na spôsob kanonického života. Preto predložil tento svoj plán svojim učeníkom. Oni s veľkým porozumením a s láskou prijali jeho plán. Hovorili: Otče, stádo predsa musí poslušne zdieľať vôľu pastiera, preto vďačne prijmeme, čo nám predložíš. Táto synovská oddanosť ešte väčšmi nadchla jeho horlivosť a úsilie. Túžil, aby čím skôr mali svoje pravidlá, ale bol nerozhodný, ktorým smerom ich zamerať. Mal možnosť oboznámiť sa s rozličnými pravidlami a radil sa s duchovnými. Jedni mu odporúčali pustovnícky spôsob života, iní život anachoretov. Medzi dobromyseľnými radami boli i také, čo odporovali Norbertovým zámerom. Našli sa i takí, ktorí mu radili pridať sa ku cisterciátom. K rádu, ktorý požíval v Cirkvi veľkú vážnosť a na čele ktorého stál Bernard, priateľ Norberta. No Norbert, ktorý mal krásne vlastnosti, mal i zvláštne poslanie od Pána Boha. Preto prosil svojich spoločníkov, aby mu vrúcnymi modlitbami vyprosili potrebné svetlo. Spoločná modlitba bola čoskoro vyslyšaná.
Na všeobecnom kapitulárnom zhromaždení v Capenbergu o tom sám zakladateľ hovoril takto: Poznám istého brata našej spoločnosti, ktorý horlivo hľadal pravidlá, podľa ktorých by sme sa mali riadiť. A hľa, nie pre jeho zásluhy, ale pre zbožné modlitby jeho bratov, zjavil sa mu sv. Augustín a vravel: Som Augustín biskup z Hippo. Tu sú pravidlá, ktoré som napísal. Prijmi ich so svojimi bratmi, ktorí odteraz budú mojimi synmi. A keď budú šľachetne bojovať pod ich zástavou, budú sa môcť bez bázne objaviť pred hroznou súdnou stolicou Božej spravodlivosti. Rehoľníci z Capenbergu o tom v rukopise o živote sv. Norberta napísali toto: O uvedenom zjavení nám rozprával náš sv. otec, ktorý na spôsob sv. Pavla hovorí, akoby sa táto udalosť nebola stala s ním. Ale my dobre vieme, že spomenutá udalosť sa týka jeho samého, že on mal to zjavenie. O tom nikto z nás nepochybuje.
Spoločnosť bratov v Prémontré oslávila Vianoce, narodenie Božieho Vykupiteľa v roku 1121 čo najdôstojnejšie. Kresťanský svet vtedy dostal novú rehoľnú rodinu. Norbert so spoločníkmi pred jaslami malého Ježiška zložili slávnostné sľuby vytrvalosti a poslušnosti. Zachovala sa aj formula sľubov v istom starom rehoľnom dome. Je pravdepodobné, že je to tá istá, ktorú Norbert použil v roku 1121. Jej znenie je nasledovné:
Ja, brat N. N., týmto sa zaväzujem a oddávam chrámu Panny Márie, Matky Božej. Sľubujem polepšenie svojich mravov a trvalý pobyt v tomto dome podľa Kristovho evanjelia, skutkov apoštolov a pravidiel sv. Augustína. Ďalej sľubujem svoju poslušnosť svojmu predstavenému, najvyššiemu predstavenému a jeho nástupcom, ktorých si vyvolí naša spoločnosť väčšinou hlasov.
Podrobná písomná pamiatka o tomto slávnostnom akte sa nám nezachovala. Historikovi však nie je ťažké predstaviť si spoločnosť šľachetne zmýšľajúcich mužov, ktorí svoj život tak radostne zasvätili pravdám svätého evanjelia. Autor prvého životopisu sv. Norberta poznamenáva: Som presvedčený, že si svoje mená zapísali do vlasti večnej blaženosti.
- Dettagli
- Scritto da aurelia
- Categoria: II. časť
- Visite: 5064
Zima sa pominula a Boží muž Norbert sa ponáhľal z Prémontré na svoje apoštolské cesty. Vybral sa hľadať ďalších spoločníkov. Zašiel do Laonu, kde pozdravil svojho biskupa, a potom zašiel do školy majstra Ravula, aby ako sv. Pavol na Areopágu, kázal o nevýslovne krásnom učení, ako je možné vymaniť sa z chápadiel sveta a duševne vzlietnuť do nadprirodzeného života v ústraní, v rehoľnom spoločenstve. Hovoril s takým oduševnením a umom, že privádzal poslucháčov do úžasného údivu. Jediná jeho kázeň mala taký úspech a natoľko zasiahla sedem mladých žiakov, že neváhali a zriekli sa nádejí na snubné a skvelé životné postavenie. Odišli s Norbertom do Prémontré a usadili sa tam. Priniesli zo sebou aj peniaze a vlastne všetko, čo mali. Norbert mal z toho úprimnú radosť, veď nielenže sa začína naplňovať jeho videnie, ale mladíci sú vítanou posilou pri stavbe nového kostola a kláštora. Jeden spoločník, ktorý bol Norbertovi známy z čias remešského snemu, sa tiež k nim pridal. Norbert mu zveril všetky peniaze a nebola to malá suma. Tak ako medzi učeníkmi Pána Ježiša, tak aj tu sa našiel Judáš. Tento strážca, pokladník, sa jednej noci vytratil aj s peniazmi. Zmizol bez stopy aj s peňažným pokladom. Naša malá spoločnosť sa ocitla v najväčšej núdzi. Ale synovia otca Norberta sa nedajú len tak prvou skúškou znechutiť. Norbert ich zveril do Božej opatery a sám sa vybral, aby pokračoval v apoštolskej službe podľa pápežovho nariadenia. Vybral sa smerom ku Cambrai, kam ho tiahla známosť a priateľstvo s biskupom Buchardom. Tu, keď kázal k zídenému ľudu, istý asi dvadsaťročný mladík počul vo svojom vnútri hlas, ktorý ho vyzýval, aby sa stal učeníkom tohto apoštola. Akoby bol počul samotného Krista, ktorý ho volá, aby ho nasledoval. Evermód, tak sa volal onen mladík, neodolal tejto božskej príťažlivosti, tejto vábivej sile a stal nielen Norbertovým učeníkom, ale aj jeho najobľúbenejším žiakom. Jeho oduševnenie bolo také hlboké, že po prevzatí rehoľného rúcha v Prémontré, sa stal svojou poníženosťou, sebazapieraním a zbožnosťou príkladom pre svojich spolubratov.
Evermód s veľkou láskou sprevádzal Norberta na jeho cestách. Sprevádzal ho v roku 1121 na ceste do Kolína, v roku 1124 do Vestfálska, potom do Ríma a v roku 1126 do Magdeburgu. Zomrel v roku 1178.
Z Cambrai odišiel Norbert do Hainautu a Brabantu. Bola to cesta, ktorú už raz absolvoval v roku 1119. Všade kam prišiel, zanechával krásne slová tiahnuce k spáse a kúzlo svojho príkladného života. V Nivelles, v mestečku, kde žila a zomrela sv. Gertrúda, sa stretol s nejakým mladíkom, ktorý sa volal Anton, a ktorý ho úpenlivo prosil, aby ho Norbert prijal medzi svojich nasledovníkov. To bol ten Anton, ktorý sa neskoršie stal ilbenstadským prepoštom a bol v spojení so sv. Hildegardou. Zomrel v roku 1150). Evermód, Anton a Hugo boli akoby trojitým základným kameňom ustanovizne sv. Norberta. Od počiatku boli Norbertovými spoločníkmi i učeníkmi. K týmto trom, ktorých sme si už trošku predstavili, patrili však ešte ďalší desiati. Aspoň v krátkosti si ich predstavme:Gualterus Gautiersa stal v Laone svätomartinským opátom a neskôr biskupom.
Milon, vzor poníženosti, ktorý sa stal opátom v dommartinskom monastériu a potom biskupom v Théruanne.
Richard, prvý opát slávneho floreffského monastéria.
Gerhard bol jeden z tých, ktorí sa pridružili k Norbertovi v Lorraine. Po veľkej skúške v Prémontré sa tam stal opátom, neskoršie opátom v Clairfontaine.
Adam sa narodil v Metze a bol priateľom siedmich učeníkov z laonskej akadémie. S detinskou láskou si uctieval blahoslavenú Pannu Máriu. Každý deň sa modlieval jej ofícium. Podľa legendy, raz, keď odbavoval túto pobožnosť, zhasol mu kahanček. A tu zostúpil anjel z neba a zapálil mu vyhasnutý kahanček. Po Milonovi bol Adam zvolený za dommartinského opáta.
Richard, ale iný ako prvý opát z floreffského monasteria, pochádzal z laonskej školy Raula. I jeho Božia milosť povolala do Prémontré. Bol prvým opátom opátstva zasväteného lesnej Panne Márii.
Valmann bol s Norbertom apoštolom Anversu a prvým opátom opátstva sv. Michala v tomto meste.
Guarin, vynikal zbožnosťou, skromnosťou, poslušnosťou a anjelskou čistotou. Riadil vicoignské, svätomartinské a laonské opátstva jedno za druhý. I keď požíval veľkú úctu, nechcel prijať iný titul, ako: Guarin, sluha Kristových chudobných.
Henrik, pochádzal zo šľachtického rodu neďaleko Remeša. Aj on sa s celou dušou pridŕžal Norberta a horlivo sa s ním pretekal vo svätosti života. Zomrel ako vivierský opát v soissonskej diecéze.
Lukáš sa stal moncornillonským opátom v Liege. Vynikal veľkou úctou k anjelom, zvlášť vrúcnou úctou k anjelovi strážnemu.
Vráťme sa ale opäť k Norbertovi, ktorý sa po šiestich či siedmich týždňoch vrátil do Prémontré. Bolo to vtedy, keď prevzal toto územie do vlastníctva (4.-11. apríla 1120). Novici, ktorých Norbert priviedol so sebou do Prémontré, dostali z rúk biskupa Bartolomeja biele rúcho, ako si to priala blahoslavená Panna Mária v Norbertovom videní. A na Veľkú noc v roku 1120 sa započali horlivé cvičenia zbožnosti. Norbert v kruhu svojej malej rehoľnej rodiny nemeškal zorganizovať rádový život. Okolo skromnej kaplnky si vystavali chudobné cely, ktoré mali slúžiť ako dočasné ubytovanie. Vo dne v noci spievali offícium a umŕtvovali sa prísnymi pôstmi. Ich pokrmom bol suchý chlieb a nápojom voda z potoka. Všetok čas mali rozdelený na modlitbu, rozjímanie, štúdium svätých kníh a na prácu. Káľali lesy a obrábali pôdu. Bolo priam radosťou pozerať sa na týchto mladíkov vznešeného pôvodu, ako sa s chuťou a nadšením chytajú do veľmi namáhavých prác.
Väčšinu roku 1120 a prvé mesiace nasledujúceho roku venoval Norbert vyučovaniu a výchove mladých novicov. Norbert bol stále s nimi a usmerňoval ich dobrú vôľu. Musel však počítať aj s ich neskúsenosťou. Tak, ako obetavá matka džavoce so svojimi deťmi i Norbert, po príklade apoštola Pavla, prispôsoboval sa k schopnostiam každého jedného z nich. Oduševnene sa s nimi zhováral a usiloval sa pozdvihnúť ich myseľ do výšok evanjeliových ideálov. Spočiatku bolo medzi bratmi mnoho nestálosti, váhavosti, nesmelosti a túžob po živote vo svete, ale Norbert viedol a riadil všetko neskúsené svojím príkladom a poučovaním.
Norbert, apoštol pravdy, bol obdarený veľkou odvahou bojovať v mene Božom za záujmy Cirkvi. Cítil preto potrebu opustiť na niekoľko dní tichú samotu v Prémontré a zúčastniť sa na sneme v Soissone (1121). Pápežský vyslanec, prenestenský biskup Kunon, zvolal tento snem, aby bola prerokovaná otázka ortodoxnej viery Abelarda, spupného teológa, predstaviteľa racionalistických náuk. Abelárd bol muž síce nadaný, ale nespokojného ducha. Neúprimný, tvrdošijný a odvážny. Vyše 20 rokov znepokojoval celé Francúzsko svojimi novotami. Na sneme sa zúčastnil aj Bernard, opát z Clairvaux. I keď Norbert a Bernard na sneme nezaujímali prvé miesta, ich vzájomné priateľstvo sa práve v tomto boji utužilo a zosilnelo. Bernard, mocný atlét svätej Cirkvi, slovom i perom, vytrvalo vystupoval proti reformátorovi Abelardovi. Tak isto i Norbert zohral dôležitú úlohu v tomto boji. Ťažko povedať, ktorý z týchto dvoch viac znepokojoval Abelarda. Je však isté, že tak ako Norbert, tak i Bernard zrejme prekazili tomuto pomýlenému bludárovi jeho sny. Po ukončení snemu sa Norbert opäť vrátil medzi svojich do Prémontré.
Do počiatočnej doby založenia rehole sv. Norberta však nesporne spadá aj založenie ženskej rehole tohto druhu. Rikvéra, vznešená dáma, vdova po Rajmundovi, mala Norberta za duchovného vodcu. Rozhodla sa a zvolila si žiť v utiahnutosti ako rehoľníčka v chudobnej vile neďaleko Prémontré. Všetko svoje bolmontské bohatstvo darovala premonštrátskej reholi. Jej nečakané počínanie vzbudilo veľký ohlas a čoskoro sa k nej pridružili ďalšie jej nasledovníčky. Po skúšobnom období, za krátku dobu stala sa ozdobou, a priam perlou premonštrátskeho rádu a prijala rehoľné rúcho so závojom nevesty Krista Pána. Povesť tejto Božej služobnice, ako to uvádzajú mnohé písomné zdroje, doslova predčila zbožnosť a skutky pokánia mnohých, ktorí sa dali do služieb Božieho Syna, Ježiša Krista.
- Dettagli
- Scritto da aurelia
- Categoria: II. časť
- Visite: 5088
Bartolomej sa naučil vážiť si poklad, ktorý mu zveril pápež. Vážil si ho vždy viac a viac. Povedal: Čím viac sme počúvali jeho slová, tým viac si získaval našu dôveru. Tešili sme sa na jeho kázne a mali sme radosť i poučenie z jeho každodenného príkladného života. Keď sa zima začínala blížiť ku koncu, Norbert nás chcel opustiť. Vtedy sa zhromaždilo množstvo ľudí z mesta, pripojili sa k šľachticom z biskupstva a úpenlivo prosili, aby Norbertovi umožnili zostať v laonskej diecéze. Veď i v nej môže slúžiť Pánu Bohu. Tu milosť Božia prišla na pomoc. Podarilo sa dosiahnuť to, po čom všetci tak vrúcne túžili.Odohralo sa to v roku 1120. Na pohraničí Laonnais a Soisonnais sa rozprestieral ohromný les, nazývaný Voas. Toto hornaté územie obkľučovali tri rieky: Ailette, l´Oise a la Serre. Ich údolia boli zalesnené a volali sa Cousy, Prémontré a Sain Gobain. Bartolomej zaviedol Norberta do divokej lesnej samoty, asi 5 kilometrov juhozápadne od Laonu. Zastavili sa pri malej kaplnke, postavenej pri vchode do úzkej hlbokej doliny. Táto malebná dolinka bola obkľúčená zo všetkých strán skalnatými bralami a vysokými vrchmi ako hradbami. Malú kaplnku tu postavili rehoľníci laonského opátstva sv. Vincenta a zasvätili ju ku cti sv. Jána Krstiteľa. Jej skoro až ruiny zvestovali, že už dávno neslúži svojmu účelu. Zrejme toto nehostinné územie prekazilo rehoľníkom ich plány na osadenie. Z času na čas sem ešte potom prišiel jeden z rehoľníkov sv. Vincenta, aby drevorubačom a uhliarom odslúžil sv. omšu, ale aj to prestalo, a tak sa aj títo robotníci odsťahovali. Spustla kaplnka i celé územie okolo. Bartolomej s Norbertom vošli do kaplnky. Obaja sa pohrúžili do modlitby a ani nezbadali, že už sa zotmelo. Biskup upozornil Norberta, že je čas opustiť túto samotu a vrátiť sa na biskupský statok do Anisy, vzdialený necelé dva kilometre. Norbert však začal úpenlivo prosiť Bartolomeja, aby mu dovolil stráviť v tejto tichej samote celú noc, noc na modlitbách. Biskup súhlasil, vysadol na koňa a vrátil sa do Anisy, odkiaľ poslal Norbertovi potraviny. Na druhý deň sa biskup vrátil do kaplnky sv. Jána a spýtal sa Norberta tak trošku s humorom: Vari si už určil miesto, kde chceš vybudovať svoj rehoľný dom? Norbert však vážne odpovedal: Pane, a otče môj! Vzdajme chválu Pánu Bohu nášmu! Našiel som to miesto podľa svojej chuti. Sám Pán mi ho pripravil od večnosti. Tu bude miesto môjho pobytu a odpočinku. Mnohých tu zachráni Božia milosť. No nenachádza sa pri tejto kaplnke, ale na druhej strane horstva. Túto noc som vo vytržení videl veľký počet mužov, odetých do rehoľného rúcha. Kráčali v sprievode po celom údolí a klaňali sa nášmu Pánovi na kríži. Bartolomej v úžase zmohol sa len na zvolanie: Vzdajme Bohu vďaky!
Tým čarovným miestom, ktoré Norbert vo vytržení videl, bola dolina pri úpätí lesa Cousy, ktorou pretekali potoky z hôr. Bola však ťažko prístupná, obkľúčená bahnistými močiarmi, hustými lesmi, skalami a vrchmi. Bola to divoká príroda, do ktorej sotva prenikol slnečný lúč. Túto samotu, ktorú neprenikla kultúra a život ôsmich storočí, si zvolil Norbert za miesto, kde chcel žiť a zomrieť, lebo napriek všetkým týmto prekážkam, považoval voľbu tohto miesta za veľmi šťastlivú. Opustenú dolinu, ktorú si Norbert zvolil za miesto pre budúci kláštor, od tých čias nazývali Pré Montré (Pratum Monstratum, Promnstrátum, Premonstrátus). Sú rozličné dohady o tom, prečo toto miesto dostalo takéto pomenovanie. Ako pramene sa uvádzajú rôzne kroniky, či dohad, že niektoré časti lesa boli vyrúbané a miesto sa stalo otvorenou nápadnou lúkou – prémontré. Biskup Belley uvádza toto svedectvo: Čo sa mňa týka, môžem povedať, že toto miesto už od dávna takto menovali. Vieme, že viacero monasteriov a materských domov dostalo pomenovanie od toho miesta, kde boli založené. Podľa toho aj členov rádu sv. Norberta pomenovali premonštráti. Etymologicky je slovo prémontré iba slovnou hračkou, ale pre rád sv. Norberta je pomenovaním, lebo sa viaže na miesto spomínaného nebeského zjavenia o založení rádu, jeho pravidlách, ktoré majú nasledovať a o rúchu, ktoré majú nosiť. Môžeme sa však stretnúť aj s inými pomenovaniami, ako: norbertíni, biely bratia alebo biely kanonici.
Život sv. Norberta bol neustále sprevádzaný rôznymi zjaveniami. Spomeňme na hlas, ktorý predpovedal jeho matke, že nosí pod srdcom veľkého muža Cirkvi. Potom hlas z neba pri jeho obrátení a teraz toto videnie v údolí Prémontré. Aj ďalší dôležitý prvok každého zasväteného spoločenstva mužov či žien, odev, ktorý má svetu ohlasovať poslanie človeka, čo ho nosí, bol pre Norberta darom z neba. Voľba tohoto odevu pre novovznikajúci rád bola totiž spojená nielen s novým videním, ale aj s miestom Prémontré. Niektorí životopisci, opierajúc sa o isté starodávne podanie rádu tvrdia, že na tomto mieste mal Norbert slávne videnie. Zjavila sa mu Božia Matka, Mária, v nebeskej žiare. Bola obkolesená anjelmi a predkladala Norbertovi rehoľné rúcho slovami: Syn môj, Norbert, vezmi si toto biele rúcho! Odvtedy vraj Norbert nosil biele rúcho.Ešte aj iný dôvod viedol Norberta k tomu, aby si zvolil rúcho takejto farby. Ak uvážime, že sa snažil reformovať klérus, ktorý iste netrpel žiadnou biedou, bola tu zrejme snaha o zdôraznenie chudoby. Všetky rehoľné spoločenstvá tej doby mali rúcha z tmavej, teda farbenej látky, ktorá bola drahšia ako nefarbená tkaná látka. Norbert sa snažil i voľbou nefarbenej tkanej látky zdôrazniť chudobu. Odev z takejto látky v porovnaní s inými bol bledý. Dochovali sa mnohé písomnosti, v ktorých sú premonštráti nazývaní ako šedí bratia. Iste i táto snaha prezentovať chudobu, sa prejavila pri voľbe rehoľného odevu.
Biskup Bartolomej sa radoval, že vo svojej diecéze môže zadržiavať tohto svätca a Norbert sa tešil, že konečne našiel samotu, ktorú hľadal. Územie Prémontré a kaplnka boli kedysi súčasťou biskupského majetku, ale de Elibant (1052–1098) Bartolomejov predchodca, toto územie daroval opátstvu sv. Vincenta. Opátstvo sa dlho a intenzívne staralo o tento majetok, ale úžitok z neho nemali veľký, preto, ako už bolo spomenuté, ho opustili. Biskup Bartolomej požiadal opáta Adalberona i samotných rehoľníkov, aby mu toto územie prepustili. Pravdaže, s radosťou tak urobili, najmä keď im Bartolomej ako protihodnotu prepustil kostol v Berry s právom diecézneho snemu a k tomu ešte pridal nejaké to obilie. Potom celé územie Prémontré, oslobodené od akýchkoľvek daní, odovzdal Norbertovi a jeho druhom. Podrobnosti sú vyňaté z prvého dokumentu zakladajúceho biskupa. Odovzdanie bolo pôvodne iba ústne. Až o rok, v roku 1121, mohol Bartolomej odovzdať Norbertovi dve cenné listiny, potvrdzujúce právo vlastníctva v Prémontré.
Norbert zostal v Prémontré a biskupovi sľúbil, že ak mu Pán Boh pošle i ďalších služobníkov – rehoľníkov, usadí sa tu natrvalo. Isté ústne podanie hovorí, že biskup Bartolomej sám obliekol Norberta do bielej reverendy zhotovenej z vlnenej látky i so škapuliarom. Stalo sa tak vraj 25. januára, na sviatok Obrátenia sv. Pavla. Tento dátum bol zvlášť milý nášmu vredenskému obrátencovi. Obliečka a prevzatie majetku znamenalo vlastne prvé skromné vystúpenie premonštrátskeho rádu v dejinách Cirkvi. Môžeme teda povedať, že éra premonštrátov sa začala v roku 1120.
Nevieme, do akej miery mal Norbert istotu o tom, aký má byť nový rád, ktorý práve založil, ale jedno je isté. Norbert bol mužom Božím a Pán Boh nepotrebuje zasahovať rýchlo. On postaví zákon, pozoruje človeka, jeho reakcie, čo urobí, k čomu sa ako slobodný prikloní. Je pravdou, že niekedy sa Bohu zapáči vyvolať účinok bezprostredne, ale to býva zriedkavo. Norbert, syn Hedvigy, mal naozaj prozreteľné poslanie. Jeho cieľ sa mu postupne vyjasňoval. Vieme, že sa narodil v Nemecku, a hoci bol presadený do pôdy, ktorá nebola jeho, s veľkou oduševnenosťou zvolal: Toto je miesto, ktoré mi pripravil Boh od večnosti. Božia prozreteľnosť ho povolala do Francúzska. A akoby aj nie? Veď v jeho žilách z matkinej strany, kolovala francúzska krv a Francúzsko bolo predsa klasickou krajinou zakladateľov veľkých reholí. Vo Francúzsku uskutočnili svoje plány aj takí zakladatelia, ktorí sem prišli zo Španielska, z Nemecka, aby podľa obdržaných zjavení organizovali svoje obdivuhodné ustanovizne. Nečudo, veď prichádzali do krajiny, v ktorej vplyv blahoslavenej Panny Márie bol veľmi priaznivý (svätý Bruno, svätý Norbert, svätý Dominik a svätý Ignác).
