Otázka viacerých, s ktorými som sa v živote stretla. Zrod všetkého nového skrýva v sebe tajomstvo, očakávanie a výsledok. Tak to bolo aj v mojom duchovnom živote. Pochádzam z východného Slovenska. Narodila som sa v miešanom manželstve. Maminka je evanjelička augsburského vierovyznania, otec bol rímo-katolík. My deti sme všetci rímokatolíci. Keďže pochádzam z veľmi veľkej rodiny (mamina je z 24 detí a otec bol z 9), moja predstava o budúcnosti ma viedla do manželstva. Žila som si krásne detstvo a mladosť ako všetci moji rovesníci. Navonok som sa veľmi od nich nelíšila. Mala som rada šport, hudbu, tanec, varenie a iné náležitosti. Od malička som vystupovala v ľudovom speve a tanci v dedinskom súbore až do odchodu do kláštora. Môj duchovný život spočíval v pravidelnej účasti na sv. omši v nedeľu a sviatky, ale často aj v týždni. Asi raz mesačne sv. spoveď. Nie preto, žeby som zachovávala prvé piatka – v totalite sme neboli až tak školení a nemali sme isté možnosti ako teraz. Skôr to spočívalo v tom, že pred niekoho svadbou, krstom či pohrebom išla skoro celá rodina na spoveď, aby sme pri sv. omši mohli ísť na sv. prijímanie a vďaka našej rodine, to bolo často. Niekedy aj 2x do mesiaca. Aj keď ja pochádzam z 3 súrodencov, bratrancov a sesterníc mám okolo 60. O zábavu bolo vždy postarané. Do 18. rokov som, bola presvedčená o mojom povolaní do manželstva. Mala som aj priateľa, s ktorým sme plánovali budúcnosť. Čo sa týkalo počtu detí, tak aspoň 15. No po 18-tke sa to však zvŕtlo úplne inde. Náš čistý vzťah bol len + k môjmu celoživotnému rozhodnutiu zasvätiť sa celá Pánovi. Rozchod nebol až tak bolestný. V mojej duši sa intenzívne ozýval hlas Pána chodiť celý život v bielych a dlhých šatách. Spätne mi došlo, že prvýkrát ma táto myšlienka prepadla v deň môjho prvého sv. prijímania. Druhý krát v 17-tich, keď si Pán povolal môjho mladého ocina k sebe. Nikdy som na východe nevidela bielu sestričku. Keď som jednu stretla, bola v civile a v totalite ani neistá informácia, či je vôbec sestrička. Potom na našu ulicu chodila k susedom na dovolenku raz za rok sestrička v modrých šatách a bielym závojom. No to som ešte nevedela, že je v cestovnom habite a patrí k Premonštrátkam. Ale moje srdce pri stretnutí so sestrou bolo ako v nebi. Keď som dostala otázku, ku ktorým sestričkám by som chcela ísť, tak som povedala, že k tým, ktorú prvú stretnem. A bola to premonštrátka. No, povedzte, nie je Pán úžasný.
Keď som už vedela, kde pôjdem, nastal doma boj s maminou. Vôbec to nebolo kvôli viere, ako by si niekto mohol myslieť. Veď práve vďaka mamine som nemala s náboženstvo či po teoretickej či praktickej časti nikdy problém. Mamina zostala v ťažkej situácii. Ovdovela, keď mala 39 rokov s tromi deťmi. Ja ako najstaršia som bola pre ňu nádejou opory v jej nie najlepšom zdravotnom stave. Brat študoval 100 km od domu a sestra mala vtedy 6.rokov. No napriek tomu som s pomocou nášho p. dekana vo farnosti a iných kňazov dokázala urobiť krok vpred a nevzdať sa svojho povolania. To ma naučilo, čo znamená: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa, nie je ma hoden.“ Len s Božou pomocou sme to obidve zvládli, ale chcelo to veľkú obetu.
A tak som 31.7.1989 prekročila prach kláštora vo Vrbovom a od tej doby sa snažím pracovať v Pánovej vinici ako jeho Nevesta, ktorá stále nosí dlhé a biele šaty. Už je tomu viac ako 25 rokov, no nemenila by som to za nič na svete. Veď utrpenie a obeta v radosti je ten super materiál, ktorý nás posúva bližšie k Pánovi a celému nebeskému osadenstvu.
Aj touto cestu ďakujem Pánu Bohu, že si vybral práve mňa, ďakujem mojim rodičom, že mi darovali vieru nielen, že ma naučili modliť sa, ale že celý ich život je pre mňa silným svedectvom, čo znamená byť kresťan a ďakujem sestrám môjho spoločenstva, že spolu môžeme chváliť Pána a šíriť Jeho evanjelium v Jeho kráľovstve.
PS: Keď to budeš čítať a aspoň niečo ťa z toho osloví, možno si položíš otázku a čo ja? Nemohla by som nasledovať Pána ako premonštrátka, alebo premonštrát? Každé povolanie je krásne, len ho ži verne.
Sr. Juliána