Spomienky na život v seminári počas totality
Nastúpila som do zamestnania na RKCMBF UK v roku 1970. To už začínali roky normalizácie po „Dubčekových reformách“. Bolo cítiť, že nad všetkým je „dozor a kontrola“. Všetko potrebovalo súhlas štátnej moci. Novokňazi potrebovali súhlas pre primičných kazateľov. Mali s tým starosti, lebo im z viacerých mien nebol nikto dosť hodnoverný. Na fakulte mohli prednášať len kňazi, ktorých schválilo Ministerstvo kultúry (MK) a Cirkevný odbor. Tí pracovníci boli na to určení, aby mali kontakt s fakultou a starali sa o život podľa ich línie. Aj pre predstavených seminára na výchovu kňazov museli p. biskupi žiadať súhlas z MK a to tiež nebolo ľahké.
V seminári mali otcovia biskupi a ordinári Slovenska stretnutia, schôdze, na ktorých sa tiež zúčastňovali vedúci pracovníci MK sekretariátu pre veci cirkevné. Prijímacie pohovory boli tiež na fakulte cez prázdniny a v komisii sedel člen zo štátnej správy. My sestry sme mali na starosti občerstvenie a obedy pripraviť. Obedy si objednávali zo sekretariátu pre veci cirkevné aj vtedy, keď mali pozvaných cirkevných tajomníkov na školenie. Bolo cítiť, že všetko je pod kontrolou poverených pracovníkov a ich pomocníkov. Bol to teror strachu a podozrievania.
Do seminára neprichádzali návštevy kňazov, väčšinou sa fakulte vyhýbali a to zo zahraničia za celý čas nikto. Spojenie s Vatikánom žiadne. Cez prázdniny sa brána zamykala a nesmeli sme prijať ani ubytovať nikoho. Keď bol v 1978 zvolený pápež Ján Pavol II., z Poľska chodili cyklisti do Ríma, medzi nimi aj kňazi a bohoslovci, prosili o ubytovanie v seminári, ale to sa nesmelo. Keď mali kňazi stretnutia z príležitosti 5, 10, 15, 25 rokov po vysviacke, museli predložiť zoznam účastníkov na schválenie na MK – sekretariát pre veci cirkevné a až potom vybavovať na fakulte a v seminári.
Bohoslovci konali ako protest aj hladovky, nebolo to často, možno jedna za 10 rokov, ale stalo sa. Z toho boli veľké vyšetrovačky a vyhodenie mnohých bohoslovci zo štúdia. 1. novembra 1973 sme 3 sestry, čo sme tu pracovali a boli prijaté za Dubčeka, museli vymeniť rehoľné rúcho za civil. Nič nepomáhalo, bolo aspoň možné zostať v práci na pôvodných miestach, ale v civile. Bolo nám to veľmi nepríjemné aj ťažké, ale mali sme čo obetovať. Z iných miest na Slovensku museli sestry odísť aj zo zamestnania. Boli nariadené samé obmedzenia, stretávania sa s rehoľnicami boli zakázané.
Našim zamestnávateľom bol fakulta. Tak si sestry v r. 1979 podali žiadosť o devízový prísľub do banky, ktorý podpísalo vedenie fakulty. Mimoriadne dostali 4 sestry devízy a tak mohli vybavovať vycestovaciu doložku na polícii pre cestu do zahraničia. Cestovali do Lúrd cez Taliansko. V tom čase bola biskupská vysviacka Mons. ThDr. Jozefa Tomka vtedajším Sv. Otcom. Zúčastnili sa jej. Po návrate mali vyšetrovačky ako sa tam dostali, kto im dal povolenie, s kým sa tam stretli a podobne. Za trest boli 3 sestry prepustené z práce na fakulte.
Kto to nezažil, ako sa hovorí na vlastnej koži, tak to neuverí, alebo iba ťažko. Pred sviečkovou manifestáciou v r. 1988 museli všetci bohoslovci odísť domov, aby sa na nej nemohli zúčastniť. Seminár bol zamknutý. My sme mali kľúče a tak sme museli zamykať. Vrátnica nebola. S pomocou Božou sme v tých pomeroch vydržali.
Keď prišiel november 1989, pre mňa to bol ako sen a nie skutočnosť, že komunistická strana prestala byť vedúcou silou v spoločnosti. Pán Boh prelomil pancier zla a doprial nám skutočnú náboženskú slobodu. Teraz je len na nás, ako sa zachováme. Pane, ďakujeme Ti, že si nás zachoval pri sebe v čase útlaku a ďalej nás ochraňuj pre sebe aj v čase, keď iné chápadlá obmedzujú našu slobodu rozhodovať sa denne pre Teba.
