Chýr o westfálskych udalostiach sa rozniesol i vo Francúzsku, a to ešte pred návratom Norberta. Obrátenie Godfrída, tohoto veľkého a mladého pána grófa, vyvolalo rozsiahlu ozvenu. Niektorí ho chválili, iní ohovárali. To už tak býva, že udalosti sa posudzujú podľa subjektívneho stanoviska.
Champagneiský gróf Tibold patril k tým, ktorí sa tešili z jeho krásneho životného príkladu. Tibold bol v tom čase jedným z najdokonalejších a najmocnejších grófov Francúzska, synom champagneiského a blojnského grófa – veľkého Tibolda a Alice alebo Adely, dcéry anglického kráľa. Po svojom otcovi, ktorý mu zanechal krásny príklad cnosti, prevzal v roku 1102 kniežatstvo a veľký majetok. Vraj mal toľko hradov, koľko je dní v roku. Takto o ňom hovorí nogetský Gilbert: Hojnosť a bohatstvo robili ho len skromnejším a veľkodušnejším. Jeho statočnosť bola príslovečná. Svätý Bernard o ňom v roku 1128 napísal: Keď hovorím s grófom Tiboldom, beriem jeho slová tak vážne, akoby hovoril pod prísahou. Najmenšia lož by bola akoby porušením prísahy, lebo zo všetkých vlastností, ktoré žiarou ozdobujú jeho hodnosť a jeho meno robia slávnym na celom svete, je jeho láska k pravde.
Mocný Tibold opustil thierské sídlo pri brehu Marny, aby vyhľadal v Prémontré slávneho zakladateľa rádu a otvoril mu svoju dušu s jej šľachetnými túžbami, ktoré ho volali do služby Pána. Správa opáta de Estivala uvádza, že sa tak stalo v roku 1122. Tibold si chcel vyžiadať od Norberta len radu a smernice vzhľadom na svoj budúci život. No po rozhovoroch s Božím mužom, zamyslel sa nad slovami, ktoré od neho počul, nad milosťou Božou, ktorá viedla jeho kroky tak zázračne a povzbudený príkladom i skutkami Norberta, zriekol sa všetkého čo mal a obetoval seba, aby sa mohol stať jedným zo synov Norberta.
Dielo zakladateľa rehole bolo vtedy len v začiatkoch a táto ponuka teda mohla priaznivo zapôsobiť na Norberta. On však preniknutý Božím duchom, túto ponuku, na prvý pohľad tak skvelú, neprijal. Vyžiadal si na rozmyslenie niekoľko dní. Chcel sa, ako vždy, poradiť s Pánom. Je vidno, že nemajú pravdu tí, ktorí ho obviňujú z túžby po dedičstve a tým poškvrňujú jeho meno. Norbert si dobre uvedomil, že pretvorenie Tiboldových hradov na rehoľné domy by spôsobilo vo Francúzsku veľký rozruch. Dobre poznal nábožnosť, dobrotu a múdrosť Tibolda, ale videl, že toto Bohom vyvolené a ustanovené knieža, ktoré má riadiť viacero provincií a napomáhať tak dobru vlasti, nemôže zaviazať rehoľným životom. Tibold s napätím každý deň očakával Norbertovu odpoveď. Konečne sa jej dočkal a znela takto: Pane, vôľou Najvyššieho je, aby si aj naďalej nosil Kristovo jarmo v stave, v ktorom si doteraz. Ale musíš sa oženiť. Pán Boh nám zakázal miešať sa do úmyslov jeho Prozreteľnosti. On ju má i s tebou od večnosti. Knieža mu odpovedal: Keď je to vôľa Božia, nechcem sa jej protiviť, ale dobre ma porozumej, ctihodný otče. Za manželku si vezmem len tú, ktorú mi ty sám zvolíš.
Norbert mal veľkú starosť o potreby Cirkvi a svojej rehole, nerád prijímal takúto úlohu, ale nechcel sklamať, či uraziť grófa, preto sa rozhodol splniť aj túto úlohu. Odcestoval do Nemecka, kde v bielom rúchu, v chudobnom plášti a na somárikovi hľadal nevestu pre grófa Tibolda. Konečne prišiel do Regensbergu, kde na biskupskom stolci sedel biskup Hartwic, ktorý bol jeho priateľom ešte z čias jeho pôsobenia na cisárskom dvore Henricha V. Biskup Hertwic mal brata Engelberta, ktorý bol grófom v Crayburgu a kniežaťom v Karintii. Tento mal dcéru Matildu, ktorá vynikala telesnou i duševnou krásou. Norbert teda požiadal grófa o ruku jeho dcéry pre champagnejského grófa Tibolda. Nakoľko Tibold bol známy po celej Európe, Engelbert i jeho dcéra Matilda súhlasili. Norbert teda vyslal do Champagnei posolstvo s radostnou zvesťou.
Šľachetné zmýšľanie champagneiského grófa prinútilo Norberta znova sa zamyslieť a hľadať radu u Pána Boha. Po mnohých modlitbách dostal vnuknutie, aby založil tretí premonštrátsky rád. Už pri zakladaní mužského a ženského rádu sa mnohí dopytovali, či by nezriadil niečo aj pre tých, ktorí túžia po duchovnom ústraní a načerpaní síl do života vo svete, keďže rozličné dôvody im bránia, aby mohli žiť v reholi. Teda, či by nebolo možné založiť takú spoločnosť, ktorá by nebola ani rehoľná, ani svetská, ale ktorá by vo svete žila rehoľným životom ako tretí premonštrátsky rád. Tibold pred odchodom Norberta poprosil, aby mu dal pravidlá pre kresťanský život, ktorý mu vyvolil, aby aspoň takto mohol byť duševne spojený s ním a s jeho synmi. Norbert vyhovel jeho prosbe a dal mu pravidlá, ktoré sa mohli ľahko uviesť do praktického života. Podľa nich mohol človek bezpečnejšie kráčať uprostred sveta k večnému prístavu. Okrem toho, grófa Tibolda slávnostne obliekol do bieleho škapuliara –malého vlneného – aby mal aj vonkajší znak k tejto duchovnej spokojnosti. Tibold nosil škapuliar stále, veď to bol znak jeho duchovnej poslušnosti voči reholi premonštrátov. Odo dňa prijatia do tretieho rádu viedol tak jednoduchý a prísny život, že v tom prevýšil aj najskromnejšieho zamestnanca na svojom dvore. Tibold, práve tak ako svätý Bernard, bol oddaným a verným priateľom Norberta. Poslúchal jeho rady bezpodmienečne. Vždy a najmä v ťažkých chvíľach svojho vedúceho postavenia sa s veľkou dôverou obracal k nemu o radu. Illana poznamenáva: Aké šťastné by boli štáty, keby mali takýchto vladárov.
Champagneiský gróf mal veľkú zásluhu na založení tretieho rádu, i keď sám si to neuvedomoval. Bol tu svojím príkladom nástrojom Božím, ktorý urýchlil jeho založenie. Tretí rád možno pripodobniť k tretej vetve stromu, ktorý chránil samotných rehoľníkov mužov i ženy žijúcich vo svete. Tým, že Norbert založil premonštrátsky rád, obdaril svätú Cirkev kanonikmi s rehoľou. Premonštrátski otcovia – kanonici –svojimi modlitbami a apoštolskou činnosťou získali si veľké zásluhy o rozvoj Cirkvi. Založenie ženskej rehole umožnilo ženám viesť zbožný a obetavý život. Tretí rád priniesol pôsob rehoľného života do ruchu sveta, do svätyne rodinného života. Tiboldov krásny príklad mnohých priťahoval. Členmi tretieho rádu sa stali briennejskí grófi, ktorí v Basse Fontain založili premonštrátsky kláštor. Kronikár o nich poznamenáva: Každý, kto sledoval život týchto grófov, ktorí boli oblečení do bieleho škapuliara, musel uznať, že svojím bezúhonným životom a čistotou svojich mravov, boli ozdobou svojho rádu. Ničím nezatienili belosť svojho rúcha.
Tretí rád sa rýchlo rozšíril nielen vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách sveta. V mužských i ženských rehoľných domoch zapísali do knihy mená tých, ktorí im pomáhali. La Paige spomína: Králi, kniežatá, grófi, šľachtici prosili Norberta o udelenie bieleho škapuliara a pravidiel pre členov žijúcich vo svete. O tom svedčia aj písomné pamiatky ako floreffský nekrológ, taktiež de Sillyho denník o zomrelých, ktorý sa nachádza v Leezskom premonštrátskom kláštore a iné nekrológy v ostatných domoch. Rehoľný brat Herman pripodobnil Norbertovu prácu k práci včeličky, ktorá v určitom kraji usilovne vyzbierala peľ a pokračuje v inom, kde v podobe plášťa založí voskové bunky.
Biskup Bartolomej pomýšľal previesť reformu spomínanej Kapituly svätého Martina na predmestí Laonu. Jej členovia žili vlažne, upadla ich disciplína a vymrel v nich rehoľný duch. Stroskotalo i reformné úsilie Bartolomeja. Preto, aby zachránil, čo sa ešte dá, pokúsil sa ponúknuť Kapitulu svätého Martina Norbertovi. Spočiatku sa zdráhal prijať tento kláštor, ale neskôr v roku 1124 prijal Bartolomejov návrh. Zakladacia listina o tom píše: V mene Najsvätejšej Trojice. Bartolomej, z milosti Božej sluha Boží, hoc nehodný v laonskej Cirkvi. Vidiac úpadok a zánik tohto kláštora, rozhodli sme sa, že ho zveríme Norbertovi, nášmu bratovi, ktorý vo voazských lesoch, v Prémontré, založil rehoľu, ktorej členovia žijú pustovníckym životom a zachovávajú kanonické sľuby. Táto rehoľa má veľa členov. Keď vyhovel našim prosbám, vyhradil právne, že kláštor i naďalej zostáva pod právomocou toho biskupstva. Bratia, ktorí si chcú v tomto kláštore zaistiť večnú spásu, budú žiť podľa kanonickej rehole pod vedením opáta, ktorého si vyvolia sami podľa pravidiel svätého Augustína a premonštrátskeho rádu. Keby si opát tohto kláštora neplnil svoje povinnosti, bude napomenutý laonským biskupom a opátom z Prémontré. Keby napomenutie nemalo účinku a ďalej by tvrdošijne trval na svojich chybách, bude predvolaný na všeobecnú kapitulu, ktorá bude zložená zo všetkých opátov premonštrátskeho rádu. Oni prešetria jeho záležitosť a vynesú rozhodujúci rozsudok. Keď ani opätovné napomenutia neprinesú nápravu, zosadia ho a na jeho miesto zvolia nového opáta, ktorého laonský biskup požehná a uvedie do úradu. Na pečiatkach, pripojených k dokumentu, sú nasledujúce mená: dekan Raul, opát Sigfried z opátstva svätého Vincenta, opát Mikuláš z opátstva svätého Mikuláša a opát Rainald z Foigny. Slávne meno svätého Bernarda sa nachádzalo hneď za pečiatkou Bartolomeja. Aj iné pamiatky svedčia o tom, že ku tomuto chvályhodnému dielu dal súhlas aj svätý Bernard, ktorý sa práve vtedy zdržiaval v Laone a právom napísal premonštrátskemu opátovi Hugovi: Miloval som vás vždy. Váš rád som vždy zastával a podľa svojich schopností rozširoval.
V šiestom roku pontifikátu pápeža Kalixta II., dňa 28. júna 1124, zdržovali sa v mestách Nyon a Picardi dvaja pápežskí vyslanci, kardináli Leo Peter a Rehor. Norbert ich v hlbokej úcte a poníženosti vyhľadal a čakal na ich blahosklonné dobrozdanie k svojmu dielu. Norberta neuspokojovalo iba to, že ho biskup Bartolomej obdaroval veľkou mocou a podporoval jeho dielo v Prémontré, a že iní biskupi si túžobne žiadali mať jeho kláštory vo svojich diecézach. Vedel, že práca pre svätú Cirkev je len vtedy užitočná a má trvanie, keď je schválená a požehnaná od najvyššieho Pastiera. Prišiel, aby si od kardinálov vyžiadal požehnanie v mene pápeža a schválenie pre svoju mladú rehoľnú spoločnosť, ktorej kolíska bola v Prémontré. V tom čase postačovalo i biskupské schválenie, ale on, vo svojej pokore a oddanosti k Svätej stolici, chcel mať potvrdenie a požehnanie aj odtiaľto, aby sa vyhol i najmenšiemu omylu. Norbert obdržal od pápežských vyslancov nasledovný dokument, obsahujúci žiadané potvrdenie a požehnanie: My, Pietro Pierleoni a Gregor, z Božej milosti kardináli (kňaz a diakon), vyslanci Svätého Otca, žehnáme Norbertovi a všetkých jeho bratov, ktorí sa pod jeho vedením zaviazali ku kanonickému životu. Ďakujeme Bohu, ktorého milosrdenstvo je väčšie ako každá iná sila, že ťa ku tomu oduševnil, aby si obnovil život Svätých Otcov a apoštolmi založenú ustanovizeň, čo prekvitala v počiatkoch Cirkvi, ale neskoršie, v priebehu storočí, skoro zanikla. Lebo vo svätej Cirkvi bol vždy dvojaký život: iný spôsob života pre silných a iný pre slabých. Jeden sa odohráva v malom mestečku Segor, druhý sa nesie k výšinám veľhôr. Jeden zadosťučiní za svoje viny slzami a almužnou, druhý dobýva večné zásluhy stálym cvičením sa v čnostiach. Jeden sa pridržiava hmoty, majetkov zeme, druhý povznáša svojho ducha nad hmotný svet a ním nenávidené duchovné bohatstvo.
Tí, ktorí sa s veľkou horlivosťou oslobodili od pridržiavania sa svetských majetkov, sa delia na dve vetvy – organizmy – kde prekvitá skoro ten istý duch. Do prvého patria kanonici a do druhého cirkevná hierarchia. Táto posledná skveje sa neprestajne z Božej milosti v lone Cirkvi, ale tá prvá upadla do vlažnosti a skoro by bola zanikla. No, vďaka Bohu, začína zas prekvitať v našich dňoch. Založil ich svätý Urban, pápež a mučeník a svätý Augustín im dal rehoľu. Svätý Hieronym ich obnovil svojím listom. Keďže už prvotná Cirkev uznala, že kláštorný život je dielom Ducha Svätého ani my nesmieme zabudnúť na obnovenie tejto ustanovizne.
My, mocou Apoštolskej stolice, ktorej sme vyslancami, potvrdzujeme ustanovizeň, kde na základe svätých sľubov žijete. My vás v mene Božom prosíme a napomíname, aby ste v nej vytrvali. Všetkým, ktorí v tom vytrvajú, udeľujeme v mene svätých Petra a Pavla svoje požehnanie a rozhrešenie od hriechov. Zakazujeme previesť nejaké zmeny na organizácii vášho spoločenstva, kde toľkí dosiahli vysoký stupeň čnosti.
Členom vášho rádu nariaďujeme, aby vytrvali v spoločenstve, ktoré ich prijalo, vychovalo, aby z neho ľahkomyseľne nevystúpili ani pod zámienkou, že chcú prestúpiť do prísnejšej rehole, bez vedomia a dovolenia opáta a celej spoločnosti. Zakazujeme naspäť prijímať vystúpených členov bez jednohlasného súhlasu opátov, biskupov a rehoľníkov.
Ty, náš milý syn v Kristu, zachovaj verne, odhodlane, s novou horlivosťou, čo si sľúbil Bohu. Nech tak svietia tvoje schopnosti, aby ľudia, vidiac tvoje dobré skutky, zvelebovali Otca, ktorý je na nebesiach. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého schvaľujeme tvoje ustanovizne, aby ostali naveky. Kto by napadol tieto naše nariadenia a neprestal by ani po dvojitom alebo trojitom napomenutí, zastihne ho trest podľa kánonu.
Peter, kňaz, kardinál a pápežský vyslanec, Rehor, diakon, kardinál a pápežský vyslanec. Písané v Nyone v roku 1124 po Vtelení Pána za panovania Kalixta, pápeža v šiestom roku jeho panovania.
