Pokiaľ sa v Prémontré budovalo, Norbert sa neoddával svojej obľúbenej samote, ale využíval Bohom dané talenty a moc, ktorou ho obdarili i vyznačili dvaja pápeži. Dbal nato, aby ho nehatili v apoštolskej práci starosti o zakladajúcu sa rehoľu. Jeho žiaci vynikali veľkou horlivosťou, a tak mohol tento svoj dvojaký úrad úspešne zastávať. Po návrate z apoštolskej cesty sa venoval aj florefskému kláštoru, v ktorom v roku 1121 zanechal na prosbu namurskej grófky niekoľko svojich bratov. Zostal medzi nimi a strávil tu nejaký čas, aby im preukázal svoju starostlivosť o ich potreby, a aby v nich upevňoval rehoľného ducha. Takto ich slovom i príkladom povzbudzoval a viedol k dokonalosti.
Dňa 1. januára v roku 1122 sa konala slávnosť posvätenia florefského opátstva. Bolo to na sviatok Obrátenia svätého Pavla. Nevieme, či sa toho zúčastnil aj Norbert, je však isté, že sa tu často zdržiaval. Cappenbergská kronika zaznamenáva z týchto čias priebeh zázračného zjavu s prevelebnou Sviatosťou Oltárnou.
Raz, keď Norbert slúžil svätú omšu, pred svätým prijímaním zbadal kvapku krvi na paténe, kde v oslepujúcej žiare ležala svätá Hostia. Neveril vlastným očiam, preto sa obrátil na svojho subdiakona Rudolfa s otázkou: Brat môj, vidíš aj ty, čo vidím ja? Otče, vidím kvapku krvi, ktorá žiari. A so slzami v očiach dokončil sluha Boží svätú omšu.
Dňa 13. mája, v deň svätého Serváca, patróna kostola, teda na hody (či kermeš, ako to volali v Brabantsku po flámsky), prišiel sv. Norbert do Maestrichtu. Bolo to mesto, ktoré ležalo pri rieke Menše. V IV. storočí biskup, svätý Servác, sem preložil svoje sídlo z mesta Tongres. Preto si veriaci v Maestrichte ctili svätého Serváca ako svojho patróna a ochrancu. V tom meste sa Norbert zdržal určitý čas a zatúžil vidieť i uctiť si pozostatky svätého Serváca i s hodvábnou plachtou, do ktorej, podľa legendy, anjeli zahalili tieto relikvie. Plachta bola v pokladni biskupského chrámu. Už dávno nebola verejne uctená. Na naliehavú prosbu Norberta, otvorili schránku a tu, plachta sa vzniesla do výšky, až po klenbu chrámu a pred očami všetkých niekoľkokrát obišla chrám. Potom ostala vo výške nad oltárom. Norbert začal slúžiť svätú omšu. Keď prišiel ku kánonu, plachta sa ľahunko spustila zvinutá na oltár. Norbert ju úctivo zachytil a uložil na pôvodné miesto. Údiv, úžas a radosť prítomných bola neopísateľná. Len u niektorých bolo počuť tak trochu závistlivé šomranie, že na ich prosbu sa nikdy taký zázrak nestal.
V životopise svätého Godfrída čítame: V tejto dobe zažiarilo Cirkvi nové svetlo vo Westfálsku. Ním sa rozumie svetlo svätého Norberta, Božieho posla. Tento Boží muž je zázrakom Božej milosti. Vyniká darom rečníctva a sebazapierania. Založil a rozšíril kanonický rád a vystaval veľkú časť kláštorov. Slovami i príkladom hlásal pokánie, aby zadosťučinil volaniu proroka: Pripravte cestu Pánovi, urovnajte mu chodníky... Istý mladík, menom Godfríd – pán hradu – sa tu sním stretol. (Godfríd = pokoj Boží).
Godfríd sa narodil v roku 1097. Bol najmocnejším pánom Wesfálska. Jeho sídlom bol hrad Cappenberg, blízko Münstera, ktorý vynikal svojou krásou a pevnosťou. Godfríd stál v službách cisára Henricha V. a jeho manželka Jutta pochádzala z bohatého šľachtického rodu. Godfríd mal možnosť viackrát sa stretnúť s Norbertom, lebo vlastnil rozsiahle majetky na cisárskom dvore v Xantene a mohol sa s ním stretnúť aj v Kolíne v roku 1121. Kronikár Illan o ňom píše: V roku 1121 bol ešte zlatou reťazou pripútaný k svetu. Prekážky, ktoré sa mu zdali byť neprekonateľné ho spútavali. Nedokázal sledovať hlas svedomia ani hlas svojho povolania. Musel prekonať dlhý a ťažký boj. Či je možné opustiť odrazu tak veľké bohatstvo? Či je možné opustiť manželku, brata? Boli to dlhé prehovárania, kým sa mohol úplne oddať Pánu Bohu. V máji v roku 1122 ponúkol svoj hrad Norbertovi i s príslušným majetkom v Cappenbergu. Stalo sa tak 31. mája, na deň svätej Petronelly. Od tých čias i tu chválila malá rehoľná rodina Pána Boha.
Cappenberg sa čoskoro stal druhým Prémontré. Norbert miloval tento dom a on sám bol jeho prvým predstaveným – prepoštom. Vo viacerých písomných dokumentoch pápeža Honoria II. z roku 1126 je Norbert titulovaný ako prepošt kláštora. Do roku 1130 bol jeho nástupcom v Cappenbergu Cuno a potom Otto, pod jeho vedením v dome prekvitala vnútorná disciplína. Hrad poprerábali podľa potrieb kláštora a začali so stavbou primeraného kostola. Godfríd vystavil útulňu pre chudobných pocestných, aby sa mohli cvičiť v ustavičnej láske k blížnym, trpiacim.
Jeho manželka Jutta, povzbudená príkladom svojho manžela, vystavila kláštor pre norbertínky a svoj život zasvätila Pánovi. Nakoľko sa kláštor nachádzal na úpätí vrchu, dostal názov Nieder Kloster = dolný kláštor. Táto rehoľná rodina sa presťahovala do Welsu. Ani Godfrídov brat Otto nemohol odolať vznešenému príkladu svojho brata a jeho manželky. Aj on sa zriekol márností sveta a vo veľkej poníženosti prijal habit rehoľníka. Aj on založil kláštor a k tomuto účelu postúpil svoj majetok vo Varlar neďaleko Coesfeldu v münsterskej diecéze. Na túto prácu si vyžiadal na pomoc niekoľkých bratov z Prémontré. Spoločnými silami založili Kláštor blahoslavenej Panny Márie. Veľkodušnosťou týchto dvoch bratov sa takto šíril rád premonštrátov v rokoch 1122 až 1123. Godfríd a Otto mali tiež majetok za riekou Rýn pri Meine na hranici meinskej diecézy (asi päť hodín cesty do Farankfurtu). Kronikári tento majetok volajú Ilbenstadtom (Ilmstadtom). Spomína sa aj pod menom Elstadt. Tento majetok tak isto obetovali s jeho hnuteľným i nehnuteľným inventárom, ba i so služobníctvom, Norbertovi.
Avšak pri založení tohoto domu boli veľké ťažkosti. Godfrídov svokor, arnsbergský Fridrich (kronikári o ňom hovoria, že bol viac nepriateľom Krista ako kresťanom) vyhlásil, že prekazí založenie kláštora. O Norbertovi si dovolil tvrdiť, hoci to nemohol dokázať, že odcudzil veno jeho dcéry a prinútil ju vstúpiť do rehole. Vyhrážal sa, ale darmo. Godfríd neohrozene trval na svojom a istému členovi rehoľného spoločenstva povedal: Možno, že ma svokor vrhne aj do žalára. Ale povedz otcovi Norbertovi, aby na moje vyslobodenie nič nepodnikal. Možno, že v otroctve ma čaká nielen žalár, ale i smrť na oslavu môjho Boha. Ničoho sa nebojím! Godfríd vtedy prežíval ťažké dni. Všetci mu robili trpké výčitky. Ešte aj služobníctvo. Stratil hlavu, keď si zaumienil nasledovať toho podvodníka Norberta? Ako len môže zanechať taký vznešený grófsky stav a zameniť ho za rehoľný život? Godfríd však s anjelskou trpezlivosťou odpovedal: Keby ste ma milovali, tešili by ste sa so mnou, že budem v blízkosti svojho Stvoriteľa, že idem priamo k Bohu, keďže sa vyhýbam stroskotaniu vo svete. Aká nepatrná je zem so všetkými jej krásami pre toho, kto hľadí na nebo! Fridricha napomínali veľkňazi a iní poprední mužovia pre jeho nadávky a vyhrážania. Predpovedali mu tresty Božieho hnevu pre jeho pýchu. No arnsbergského grófa nikto nemohol utíšiť. Divoký pán hradu vykrikoval: Obesím ho aj s jeho somárom! Uvidíme, ktorý viac váži. Norbert, ktorého si vážilo celé okolie Rýna, nebol práve v Cappenbergu, ale dozvedel sa všetko. Aby načerpal silu proti tomuto nepriateľovi, pripomenul si Pánove slová: Nebojte sa. Ja som premohol svet. Nebál sa teda a oznámil svojim, že verejne na svojom somárovi bude cestovať, aby sa mohol vydať do rúk svojho nepriateľa. Musel prekonať dlhú cestu, aby sa dostal na územie Fridricha. Fridrich sedel práve pri hostine, keď mu zrazu zostalo zle a v hrozných výčitkách svedomia ako Judáš, zomrel v ukrutných bolestiach. Po jeho smrti nastal pokoj, a to nielen v kláštore, ale aj medzi ostatnými ľuďmi. Godfríd upevnený vo svojom povolaní, mohol uskutočniť svoj plán. A tak Norbert v roku 1124 obliekol ho do bieleho rúcha a prijal medzi svojich synov. Od tejto chvíle si neprial, aby pri jeho oslovovaní niekto používal jeho titul grófa alebo, aby mu preukazovali nejakú mimoriadnu pozornosť. Hovorieval: Nezarmucujte ma! Vo všetkom vám chcem byť služobníkom. Tešil sa, keď mohol konať tie najťažšie práce. Do nemocnice, ktorú dal postaviť, chodieval často. Pomáhal, ako len mohol. Ustavične sa umŕtvoval a postil. Okrem chleba a vody nepožíval skoro nič. Preto veľmi zoslabol. K takýmto a podobným skutkom môže nadchnúť človeka len hlboká viera.
Norbert túžil mať Godfrída, tento vzácny poklad, v Prémontré. Táto túžba sa pre poslušného Godfrída stala rozkazom. S radosťou sa spolu s otcom Norbertom v roku 1125 pobral na miesto vyvolené Bohom. Mladý Godfríd tu prijal nižšie svätenie. Norbert predpokladal, že sa z neho stane kňaz a vynikajúci kazateľ. Hovorieval: Keď únavou vysilený budem sa musieť od práce odtiahnuť, bude tu miesto mňa môj syn Godfríd. Ale človek mieni, Pán Boh mení. Godfríd sa nestal kňazom, i keď by toho býval hodný. Jeho čisté ruky sa nikdy nedotkli svätej obety. Sám sa však stal Bohu milým obetným darom.
Keď sa Norbert stal biskupom v Magdeburgu, zavolal si k sebe svojho milého syna Godfrída, ktorý sa ihneď poslušne pobral za ním. Tu však postrehol, že úrad, ktorým bol poverený, ho opäť vovádza do víru sveta a svetských radostí. Tých sa on predsa z lásky k Pánu Bohu veľkodušne zriekol. Poprosil teda Norberta, aby mu dovolil vrátiť sa do svojej obľúbenej samoty v Ilbenstadte a venovať sa svojej duši. Norbert s pochopením prijal jeho prosbu, požehnal ho a dovolil mu vrátiť sa. V ilbestadtskom kláštore strávil Godfríd iba niekoľko dní. Stále viac sa ho zmocňovala slabosť a mdloba, ktorá sa mu už dávnejšie hlásila. Okrem toho ho stravovala aj takzvaná choroba svätých – túžba po večnom domove, po nebi. Keď sa jeho brat Otto a ostatní členovia rádu pre jeho chorobu zarmucovali, potešoval ich týmito slovami: Prečo sa umŕtvujeme? Vari nie preto, aby sa na nás uskutočnila radosť Kristova? Tieto jeho slová sa čoskoro vyplnili. Dňa 13. januára 1127, keď plačúci spolubratia stáli pri jeho smrteľnej posteli, spokojný a veselý hovoril: Stále mi znie v ušiach toto tajomné volanie: Iď mu v ústrety! A po malej chvíľke zase: Poslovia môjho Stvoriteľa, buďte mi vítaní! To boli však už jeho posledné slová. Zomrel a nemal ešte ani 30 rokov. Anjeli ho odprevadili do večnej vlasti.
Godfríd je ideálnym, rytierskym zjavom XII. storočia. Nemožno si ani predstaviť niečo vznešenejšie ako to, čo vykonal pre Pána Boha, pre Norberta a chudobných tento gróf, kráľovskej krvi. Daroval všetko, čo mal. Obetoval i seba a stal sa zo všetkých najmenším. Skutkami lásky posluhoval všetkým, najmä trpiacim. Zarmucoval sa, keď mu niekto preukazoval nejakú pozornosť alebo úctu. Zomieral s úsmevom na perách ako ten, ktorého k zemi už nič neviaže, a ktorý so slobodným srdcom vzlieta k svojmu Stvoriteľovi. Žil krátko, ale možno povedať, že jeho život je ozvenou slov Knihy múdrosti: Pretože, sa ľúbil Bohu, stal sa jeho miláčikom, pretože žil medzi hriešnikmi, bol prenesený. Bol vzatý, aby zloba nezmenila jeho zmýšľanie, alebo klam aby jeho dušu nezviedol (4,10-11).
