V priebehu jedného roka sa v opustenom Prémontré objavilo mnoho malých chalúpok uprostred lesa. Keďže kaplnka bola čoraz tesnejšia, Norbert si zaumienil vystavať tu dôstojný a dostatočne veľký chrám Božej velebnosti. Aby splnil požiadavky, týkajúce sa relikvií, vybral sa do Kolína, požiadať arcibiskupa o udelenie niektorých z toho veľkého bohatstva, ktoré toto miesto v relikviách uchovávalo. Viedlo ho presvedčenie, že arcibiskup vyhovie jeho skromnej žiadosti, nakoľko bol bývalým xantenským kanonikom. Norbert chcel využiť túto dlhú cestu do Kolína i na apoštolské hlásanie Božieho slova. A ani myšlienka, že získa cestou ďalších učeníkov pre novú rehoľu, mu nebola cudzia. Pred odchodom zveril svoju rehoľnú rodinu pod Božiu ochranu a sľúbil, že po návrate, na Vianoce, zložia slávnostné sľuby.

Bol už večer. Utrápený Norbert videl, že dieťa ešte nie je oslobodené. Odovzdal ho matke a kázal, aby ho na druhý deň priviedla na sv. omšu. Misionár sa vrátil do svojho domu a sľúbil Pánu Bohu, že kým sa dievča neuzdraví, neprijme žiaden pokrm. Celú noc strávil na modlitbách, a keď sa ráno pripravoval na sv. omšu, priviedli mu ono choré dieťa. Ľudia s veľkým napätím sledovali boj duchovného otca so zlým duchom. Norbert prikázal Hugovi a ešte jednému bratovi, aby dieťa priviedli až k oltáru. Začala sa svätá omša. Nad hlavou posadnutého dievčaťa pri evanjeliu prečítal jednu stať. Nepočúvam to prvý raz! Vykríkol zlý duch. Vidíte, ako drží v ruke svojho malého Boha! Vykrikovali pri pozdvihovaní. Norbert sa vrúcne modlil, ale ľudia pri diablovom zlorečení tŕpli hrôzou. Konečne, neviditeľnou mocou utrápený démon, skríkol, ba až škriekal: Ja horím, horím, pustite ma! Chcem vyjsť! V priebehu toho dvaja rehoľníci silno držali dievča, kým nečistý duch neopustil svoju obeť. Hneď ako démon opustil dievča, rozšíril sa vôkol odporný zápach. Vysilené dievča sa chvelo na celom tele, ale oslobodené od hrozného trápenia a posilnené pokrmom, prišlo k vedomiu a vrátilo sa do otcovského domu. Celé mesto Nivelles a jeho okolie bolo povzbudené týmto zázrakom. Norbertovi ako pravému zástupcovi apoštolov, pripravilo víťazný sprievod. Norbert sa však vyhol takejto manifestácii a poberal sa ďalej do Kolína, kam prišiel začiatkom októbra.
Príchod Norberta do Kolína vzbudil všeobecný záujem. Ľudia sa dobre pamätali na mladého junáka, arcibiskupovho priateľa, ktorý sa obrátil a bol v roku 1116 vysvätený za kňaza. Z dvorného pána sa stal apoštol a divotvorca. Každý ho chcel počuť, vrhnúť sa k jeho nohám a vyznať sa zo svojich hriechov. Srdcia všetkých boli naplnené oduševnením a nadšením. Mnohí kňazi, ba i svetskí ľudia sa rozhodli nasledovať Norberta v jeho chudobe. Norbert však pri tej všetkej sláve nezabudol, prečo prišiel do Kolína. Vyhľadal biskupa Fridricha ako aj príslušných mestských činiteľov, aby si vyžiadal ostatky svätých, tak potrebné na stavbu chrámu. Túto svoju žiadosť, spolu so svojimi spoločníkmi podporili aj pôstom a modlitbami. Arcibiskup, kňazi i ľud Norbertovi ochotne vyhoveli.
Po týchto udalostiach, po dni pokánia mal Norbert v noci videnie. Zo zástupu, ktorý ľud nazval 11-tisícový zástup panien, zjavila sa mu jedna panna, povedala mu svoje meno a označila miesto, kde spočíva jej mŕtve telo. Bola to sv. Uršuľa, kráľovná toho panenského zástupu. Na druhý deň našli na označenom mieste neporušené telo tejto svätice. Neopísateľná bola radosť prítomných. Za spevu žalmov uložili vzácne relikvie do drahej schránky a darovali ich Norbertovi. Okrem toho mu darovali i relikvie iných mučeníkov.

Ráno sa po okolí rozšírila radostná zvesť. Ľudia v nadšení volali: Sláva nášmu pánovi Gereónovi! Ale žiaľ, mnohí z nich a bolo ich stále viac a viac, nechceli, ba priam protivili sa vydať nájdené pozostatky Norbertovi. Nato prepošt, aby utíšil rozzúrených, sľúbil im, že si vyžiada konečné rozhodnutie od kolínskeho biskupa. Potom hrob starostlivo prikryli, zapečatili a vo dne v noci strážili. Konečne dňa 24. novembra za prítomnosti arcibiskupa Fridricha, opátov a prepoštov hrob otvorili. Každý mohol doň nazrieť. Duchovenstvo v posvätnom cirkevnom rúchu opatrne vyzdvihlo už stuhnuté rúcho, kvapky stuhnutej krvi a spráchnivené kosti. Zabalili ich do plátna a v slávnostnom sprievode ich niesli okolo kláštora do kostola. Opát Rudolf mal na ich počesť slávnostnú sv. omšu. Norbert už na tejto slávnosti nebol, lebo biskup ho ešte 13. októbra obdaril čiastkou nájdených pozostatkov. Z nich vzácne boli hlavne neporušené kosti. Kolín opustil koncom októbra a odchádzal s dvojnásobným pokladom. Niesol relikviáre pozostatkov svätých a privádzal tridsať nových členov svojej rehole zo svetskej i duchovnej spoločenskej vrstvy.

Bol už december, keď Norbert opustil Floreff. Ponáhľal sa preto, lebo Vianoce už boli predo dvermi a chcel ich oslavovať v kruhu svojich učeníkov v Prémontré. Jeho príchod bol radostný a všetci boli užasnutí, veď ich spoločenstvo sa natoľko rozrástlo. Mali už štyridsať kňazov a ešte viac laikov. Norbert však ani nepomyslel na odpočinok a usilovne pripravoval svoju novú rodinu na vianočné sviatky. Viedol duchovné cvičenia a dvakrát denne ich vo svojom príhovore zasväcoval v asketike. Povzbudzoval ich vo vytrvalosti v povolaní a v dobrovoľnej chudobe. Čo kázal iným, v tom sa cvičil aj sám, a tak si získal dôveru svojich učeníkov, z ktorých mnohí si neželali inú disciplínu a iné pravidlá, ako je živý príklad a poučenie.
Ako múdry a prezieravý vodca vedel, že prvotná horlivosť nepotrvá dlho. Mal presvedčenie, že ak chce zaistiť svojej spoločnosti trvanie, treba ju organizovať na spôsob kanonického života. Preto predložil tento svoj plán svojim učeníkom. Oni s veľkým porozumením a s láskou prijali jeho plán. Hovorili: Otče, stádo predsa musí poslušne zdieľať vôľu pastiera, preto vďačne prijmeme, čo nám predložíš. Táto synovská oddanosť ešte väčšmi nadchla jeho horlivosť a úsilie. Túžil, aby čím skôr mali svoje pravidlá, ale bol nerozhodný, ktorým smerom ich zamerať. Mal možnosť oboznámiť sa s rozličnými pravidlami a radil sa s duchovnými. Jedni mu odporúčali pustovnícky spôsob života, iní život anachoretov. Medzi dobromyseľnými radami boli i také, čo odporovali Norbertovým zámerom. Našli sa i takí, ktorí mu radili pridať sa ku cisterciátom. K rádu, ktorý požíval v Cirkvi veľkú vážnosť a na čele ktorého stál Bernard, priateľ Norberta. No Norbert, ktorý mal krásne vlastnosti, mal i zvláštne poslanie od Pána Boha. Preto prosil svojich spoločníkov, aby mu vrúcnymi modlitbami vyprosili potrebné svetlo. Spoločná modlitba bola čoskoro vyslyšaná.

Rehoľníci z Capenbergu o tom v rukopise o živote sv. Norberta napísali toto: O uvedenom zjavení nám rozprával náš sv. otec, ktorý na spôsob sv. Pavla hovorí, akoby sa táto udalosť nebola stala s ním. Ale my dobre vieme, že spomenutá udalosť sa týka jeho samého, že on mal to zjavenie. O tom nikto z nás nepochybuje.
Spoločnosť bratov v Prémontré oslávila Vianoce, narodenie Božieho Vykupiteľa v roku 1121 čo najdôstojnejšie. Kresťanský svet vtedy dostal novú rehoľnú rodinu. Norbert so spoločníkmi pred jaslami malého Ježiška zložili slávnostné sľuby vytrvalosti a poslušnosti. Zachovala sa aj formula sľubov v istom starom rehoľnom dome. Je pravdepodobné, že je to tá istá, ktorú Norbert použil v roku 1121. Jej znenie je nasledovné:
Ja, brat N. N., týmto sa zaväzujem a oddávam chrámu Panny Márie, Matky Božej. Sľubujem polepšenie svojich mravov a trvalý pobyt v tomto dome podľa Kristovho evanjelia, skutkov apoštolov a pravidiel sv. Augustína. Ďalej sľubujem svoju poslušnosť svojmu predstavenému, najvyššiemu predstavenému a jeho nástupcom, ktorých si vyvolí naša spoločnosť väčšinou hlasov.
Podrobná písomná pamiatka o tomto slávnostnom akte sa nám nezachovala. Historikovi však nie je ťažké predstaviť si spoločnosť šľachetne zmýšľajúcich mužov, ktorí svoj život tak radostne zasvätili pravdám svätého evanjelia. Autor prvého životopisu sv. Norberta poznamenáva: Som presvedčený, že si svoje mená zapísali do vlasti večnej blaženosti.