Zima sa pominula a Boží muž Norbert sa ponáhľal z Prémontré na svoje apoštolské cesty. Vybral sa hľadať ďalších spoločníkov. Zašiel do Laonu, kde pozdravil svojho biskupa, a potom zašiel do školy majstra Ravula, aby ako sv. Pavol na Areopágu, kázal o nevýslovne krásnom učení, ako je možné vymaniť sa z chápadiel sveta a duševne vzlietnuť do nadprirodzeného života v ústraní, v rehoľnom spoločenstve. Hovoril s takým oduševnením a umom, že privádzal poslucháčov do úžasného údivu. Jediná jeho kázeň mala taký úspech a natoľko zasiahla sedem mladých žiakov, že neváhali a zriekli sa nádejí na snubné a skvelé životné postavenie. Odišli s Norbertom do Prémontré a usadili sa tam. Priniesli zo sebou aj peniaze a vlastne všetko, čo mali. Norbert mal z toho úprimnú radosť, veď nielenže sa začína naplňovať jeho videnie, ale mladíci sú vítanou posilou pri stavbe nového kostola a kláštora. Jeden spoločník, ktorý bol Norbertovi známy z čias remešského snemu, sa tiež k nim pridal. Norbert mu zveril všetky peniaze a nebola to malá suma. Tak ako medzi učeníkmi Pána Ježiša, tak aj tu sa našiel Judáš. Tento strážca, pokladník, sa jednej noci vytratil aj s peniazmi. Zmizol bez stopy aj s peňažným pokladom. Naša malá spoločnosť sa ocitla v najväčšej núdzi. Ale synovia otca Norberta sa nedajú len tak prvou skúškou znechutiť. Norbert ich zveril do Božej opatery a sám sa vybral, aby pokračoval v apoštolskej službe podľa pápežovho nariadenia. Vybral sa smerom ku Cambrai, kam ho tiahla známosť a priateľstvo s biskupom Buchardom. Tu, keď kázal k zídenému ľudu, istý asi dvadsaťročný mladík počul vo svojom vnútri hlas, ktorý ho vyzýval, aby sa stal učeníkom tohto apoštola. Akoby bol počul samotného Krista, ktorý ho volá, aby ho nasledoval. Evermód, tak sa volal onen mladík, neodolal tejto božskej príťažlivosti, tejto vábivej sile a stal nielen Norbertovým učeníkom, ale aj jeho najobľúbenejším žiakom. Jeho oduševnenie bolo také hlboké, že po prevzatí rehoľného rúcha v Prémontré, sa stal svojou poníženosťou, sebazapieraním a zbožnosťou príkladom pre svojich spolubratov.
Evermód s veľkou láskou sprevádzal Norberta na jeho cestách. Sprevádzal ho v roku 1121 na ceste do Kolína, v roku 1124 do Vestfálska, potom do Ríma a v roku 1126 do Magdeburgu. Zomrel v roku 1178.
Z Cambrai odišiel Norbert do Hainautu a Brabantu. Bola to cesta, ktorú už raz absolvoval v roku 1119. Všade kam prišiel, zanechával krásne slová tiahnuce k spáse a kúzlo svojho príkladného života. V Nivelles, v mestečku, kde žila a zomrela sv. Gertrúda, sa stretol s nejakým mladíkom, ktorý sa volal Anton, a ktorý ho úpenlivo prosil, aby ho Norbert prijal medzi svojich nasledovníkov. To bol ten Anton, ktorý sa neskoršie stal ilbenstadským prepoštom a bol v spojení so sv. Hildegardou. Zomrel v roku 1150). Evermód, Anton a Hugo boli akoby trojitým základným kameňom ustanovizne sv. Norberta. Od počiatku boli Norbertovými spoločníkmi i učeníkmi. K týmto trom, ktorých sme si už trošku predstavili, patrili však ešte ďalší desiati. Aspoň v krátkosti si ich predstavme:Gualterus Gautiersa stal v Laone svätomartinským opátom a neskôr biskupom.
Milon, vzor poníženosti, ktorý sa stal opátom v dommartinskom monastériu a potom biskupom v Théruanne.
Richard, prvý opát slávneho floreffského monastéria.
Gerhard bol jeden z tých, ktorí sa pridružili k Norbertovi v Lorraine. Po veľkej skúške v Prémontré sa tam stal opátom, neskoršie opátom v Clairfontaine.
Adam sa narodil v Metze a bol priateľom siedmich učeníkov z laonskej akadémie. S detinskou láskou si uctieval blahoslavenú Pannu Máriu. Každý deň sa modlieval jej ofícium. Podľa legendy, raz, keď odbavoval túto pobožnosť, zhasol mu kahanček. A tu zostúpil anjel z neba a zapálil mu vyhasnutý kahanček. Po Milonovi bol Adam zvolený za dommartinského opáta.
Richard, ale iný ako prvý opát z floreffského monasteria, pochádzal z laonskej školy Raula. I jeho Božia milosť povolala do Prémontré. Bol prvým opátom opátstva zasväteného lesnej Panne Márii.
Valmann bol s Norbertom apoštolom Anversu a prvým opátom opátstva sv. Michala v tomto meste.
Guarin, vynikal zbožnosťou, skromnosťou, poslušnosťou a anjelskou čistotou. Riadil vicoignské, svätomartinské a laonské opátstva jedno za druhý. I keď požíval veľkú úctu, nechcel prijať iný titul, ako: Guarin, sluha Kristových chudobných.
Henrik, pochádzal zo šľachtického rodu neďaleko Remeša. Aj on sa s celou dušou pridŕžal Norberta a horlivo sa s ním pretekal vo svätosti života. Zomrel ako vivierský opát v soissonskej diecéze.
Lukáš sa stal moncornillonským opátom v Liege. Vynikal veľkou úctou k anjelom, zvlášť vrúcnou úctou k anjelovi strážnemu.
Vráťme sa ale opäť k Norbertovi, ktorý sa po šiestich či siedmich týždňoch vrátil do Prémontré. Bolo to vtedy, keď prevzal toto územie do vlastníctva (4.-11. apríla 1120). Novici, ktorých Norbert priviedol so sebou do Prémontré, dostali z rúk biskupa Bartolomeja biele rúcho, ako si to priala blahoslavená Panna Mária v Norbertovom videní. A na Veľkú noc v roku 1120 sa započali horlivé cvičenia zbožnosti. Norbert v kruhu svojej malej rehoľnej rodiny nemeškal zorganizovať rádový život. Okolo skromnej kaplnky si vystavali chudobné cely, ktoré mali slúžiť ako dočasné ubytovanie. Vo dne v noci spievali offícium a umŕtvovali sa prísnymi pôstmi. Ich pokrmom bol suchý chlieb a nápojom voda z potoka. Všetok čas mali rozdelený na modlitbu, rozjímanie, štúdium svätých kníh a na prácu. Káľali lesy a obrábali pôdu. Bolo priam radosťou pozerať sa na týchto mladíkov vznešeného pôvodu, ako sa s chuťou a nadšením chytajú do veľmi namáhavých prác.
Väčšinu roku 1120 a prvé mesiace nasledujúceho roku venoval Norbert vyučovaniu a výchove mladých novicov. Norbert bol stále s nimi a usmerňoval ich dobrú vôľu. Musel však počítať aj s ich neskúsenosťou. Tak, ako obetavá matka džavoce so svojimi deťmi i Norbert, po príklade apoštola Pavla, prispôsoboval sa k schopnostiam každého jedného z nich. Oduševnene sa s nimi zhováral a usiloval sa pozdvihnúť ich myseľ do výšok evanjeliových ideálov. Spočiatku bolo medzi bratmi mnoho nestálosti, váhavosti, nesmelosti a túžob po živote vo svete, ale Norbert viedol a riadil všetko neskúsené svojím príkladom a poučovaním.
Norbert, apoštol pravdy, bol obdarený veľkou odvahou bojovať v mene Božom za záujmy Cirkvi. Cítil preto potrebu opustiť na niekoľko dní tichú samotu v Prémontré a zúčastniť sa na sneme v Soissone (1121). Pápežský vyslanec, prenestenský biskup Kunon, zvolal tento snem, aby bola prerokovaná otázka ortodoxnej viery Abelarda, spupného teológa, predstaviteľa racionalistických náuk. Abelárd bol muž síce nadaný, ale nespokojného ducha. Neúprimný, tvrdošijný a odvážny. Vyše 20 rokov znepokojoval celé Francúzsko svojimi novotami. Na sneme sa zúčastnil aj Bernard, opát z Clairvaux. I keď Norbert a Bernard na sneme nezaujímali prvé miesta, ich vzájomné priateľstvo sa práve v tomto boji utužilo a zosilnelo. Bernard, mocný atlét svätej Cirkvi, slovom i perom, vytrvalo vystupoval proti reformátorovi Abelardovi. Tak isto i Norbert zohral dôležitú úlohu v tomto boji. Ťažko povedať, ktorý z týchto dvoch viac znepokojoval Abelarda. Je však isté, že tak ako Norbert, tak i Bernard zrejme prekazili tomuto pomýlenému bludárovi jeho sny. Po ukončení snemu sa Norbert opäť vrátil medzi svojich do Prémontré.
Do počiatočnej doby založenia rehole sv. Norberta však nesporne spadá aj založenie ženskej rehole tohto druhu. Rikvéra, vznešená dáma, vdova po Rajmundovi, mala Norberta za duchovného vodcu. Rozhodla sa a zvolila si žiť v utiahnutosti ako rehoľníčka v chudobnej vile neďaleko Prémontré. Všetko svoje bolmontské bohatstvo darovala premonštrátskej reholi. Jej nečakané počínanie vzbudilo veľký ohlas a čoskoro sa k nej pridružili ďalšie jej nasledovníčky. Po skúšobnom období, za krátku dobu stala sa ozdobou, a priam perlou premonštrátskeho rádu a prijala rehoľné rúcho so závojom nevesty Krista Pána. Povesť tejto Božej služobnice, ako to uvádzajú mnohé písomné zdroje, doslova predčila zbožnosť a skutky pokánia mnohých, ktorí sa dali do služieb Božieho Syna, Ježiša Krista.
