Treba pripomenúť, že svätí sa v krátkom čase stali dokonalými, ale od vytrvalosti v príprave a od hĺbky ich duševného života vždy závisela plodnosť ich verejnej činnosti. Tak tomu bolo aj u svätého Norberta. Sme pri tom úseku jeho života a úseku života každej zasvätenej duše, ktorý možno nazvať obdobím rehoľného zdokonaľovania. Zlato sa čistí ohňom, aby malo skutočnú hodnotu. Norbert sa na tri roky utiahol, aby sa v tichosti a pokoji pripravoval na apoštolské účinkovanie. Čnosť často triumfuje tam, kde aj najlepšia výrečnosť vychádza nazmar. Norbert spoznal, že jeho príklad bude omnoho účinnejší ako jeho kázne. Odhodlal sa na prísne sebaumŕtvovanie. Chodil bosý a iných šiat nemal, len drsný plášť a kepeň, aký nosili verejný kajúcnici. Prísne sa postil a okrem nedele jedával len večer. Možno povedať, že prísnosťou svojho nového života sa podobal Jánovi Krstiteľovi.
Často sa zdržiaval v siegburgskom opátstve, hoci bolo od Xantenu dosť vzdialené. V spoločnosti svojho učiteľa Kunona a rehoľníkov, ktorí svojím životom horlili za česť Božiu a usilovne študovali Písmo sväté, sa vždy cítil veľmi dobre. Dobrý príklad múdreho opáta na neho pôsobil tak, že pôst sa mu zdal slasťou a nočné bdenie príjemným zamestnaním.
V limburskom kniežatstve leží útulné mestečko Olduc, asi osemnásť kilometrov vzdialené od Xanten. Tu bol rehoľný dom a ľudia, ktorých Norbert rád navštevoval. Rehoľný dom založil nábožný kanonik Albert v roku 1104 podľa pravidiel svätého Augustína. Pod kostolom tohto opátstva bola vybudovaná krypta. Stavba naozaj krásna, lebo bohatstvo sa tu šťastlivo spájalo s jednoduchosťou. V okrúhlom výklenku tejto krypty postavili oltár, pri ktorom Norbert často slúžieval svätú omšu. Raz sa stalo, že mu po pozdvihovaní padol do kalicha veľký pavúk. Norbert sa preľakol, veď prehltnúť ho znamenalo istú smrť. V tých časoch sa totiž pavúky považovali obecne za veľmi jedovaté. Čo teraz robiť? Prítomní veriaci, by si to mohli všimnúť, a kto vie, ako by si to vysvetľovali. Aby sa len nezadala príčina pre akékoľvek zneuctenie Kristovej Krvi. Norbert preto dlho neváhal, nech sa stane Božia vôľa. Pozdvihol kalich a prehltol pavúka aj s predrahou krvou.Prítomní si asi nič zvláštne nevšimli, a tak si Norbert po skončení svätej omše pokľakol pred oltárom Pána, aby takto veľkodušne obetoval Bohu svoj život na dôkaz úcty. Bol šťast-ný, že môže prinášať obeť najcennejšiu ako dôkaz svojej úcty a lásky ku Kristovej Krvi. Ale Pán rozhodol inak. Keď sa mu už zdalo, že začína pociťovať účinok jedu, v tom momente kýchol a živý pavúk mu nosom vyletel von.
Neďaleko Xanten žil istý pustovník Ludolf. Bol to muž obdivuhodne svätého života. Bol prísny, ale hlboko preniknutý svojím poslaním. Ludolf poznal iba jednu kráľovnú – pravdu. Tú hlásal bez váhania a bázne. Keby tento pustovník žil v našich časoch, zaiste by nenašiel miesto medzi voľnomyšlienkármi a tými, ktorí sú voči bludom ľahostajní. Smelo karhal hriechy svetských ľudí i nehodných kňazov. Tým bolo jeho meno známe po celom okolí. Často ho preto prenasledovali, ba dokonca sa mu aj vyhrážali. Nečudo, že ho Norbert, ktorý bol vystavený podobným útokom, často navštevoval, aby sa navzájom posilňovali. Pomaly sa takto Norbert zoznamoval s pustovníckym, kanonickým i s ozajstným rehoľným životom, aby v priebehu niekoľkých rokov v obdivuhodnom súlade spojil tento trojaký spôsob života v jeden. V rokoch 1116 – 1118 trávil všetok voľný čas, ktorý mu zostal po nábožných cestách do Siegburgu, Rolducu a do Ludolfovej pustovne, na okraji Xanten, na vrchu Vorsberg (terajší Fürstenberg). Tu bol kostol patriaci pod jeho kňazskú právomoc a tu prežil asi dva roky ako ozajstný pustovník. Jediným jeho zamestnaním bola modlitba, čítanie svätých kníh a rozjímanie o kresťanských pravdách. Svoje telo trýznil prísnymi pôstmi a nočným bdením. Najväčším potešením mu bolo to, že každodenne mohol slúžiť svätú omšu, ktorá mu bola najcennejšou obetou a najmocnejším pokrmom jeho duše. Takto kráčal po ceste duchovného pokroku, po ceste k oltáru a k obeti.
Mnohým sa nepáčil mimoriadny spôsob Norbertovho života po obrátení. Nemohli mu odpustiť, že sa ukazuje byť lepším ako oni. Medzi prvých, čo ho obžalovali, patrili xanténski kanonici, ale neboli jediní, ktorí ho potupovali a prenasledovali. Vzrastal počet Norbertových protivníkov a búrka bola predo dvermi. Prenestský arcibiskup a kardinál, bol už niekoľko rokov pápežským nunciom Nemecka. Všemožne zastával autoritu Apoštolskej stolice a v roku 1114 sa chcel utiahnuť do Chatreux, aby v tichej samote slúžil Bohu, ale nestalo sa tak, lebo bol poverený zaujať biskupský stolec. V tom čase išlo o obhajobu práv pápeža Gelásia II. Proti Henrichovi V. a vzdoropápežovi Móricovi Burdinovi. Preto boli v Nemecku zvolané dva snemy: jeden v Kolíne a druhý vo Fritzlare (1118). Dňa 26. júla 1118 sa vo Fritzlare, v sídelnom meste hesenského margrófstva, zišiel veľmi veľký národný snem pod vedením Kunona. Norbert sa tu stretol s arcibiskupmi, biskupmi, opátmi, s mnohými kňazmi a svetskými ľuďmi. Zdalo sa, že toto zhromaždenie nemá iný cieľ, ako znovu prejednať postoj cisára Henricha V. proti Cirkvi a dať ho opäť do cirkevnej kliatby.Protivníci Norberta, xantenski kanonici, však navrhli zakročiť proti „fanatizmu“ Norberta. Preto bol Norbert predvolaný na snem. Obrátený šľachtic sa dostavil v kajúcom rúchu, a keď jeho protivníci videli jeho pôstom a prísnosťou života vychudnuté telo, zachvátila ich priam až zúrivosť. Vytýkali mu, že si neprávom privlastňuje úrad vierozvesta a proti prelátom i kňazom používa násilné útoky. Od koho je vyslaný? Či azda on je ich cirkevný predstavený? Prečo používa rehoľné rúcho, keď nepatrí ani do jednej rehole? A prečo sa nezriekol majetku svojich predkov? Prečo od seba odvrhol kanonické rúcho a zamenil ho za oblek z baranej alebo kozej kože? Bola to spŕška vyčítavých otázok. Norbertova obrana nebola ani dlhá, ani ťažká. Bránil sa s najväčšou poníženosťou, ako to robia svätci. Povedal: Proti mne sa pre moje kázne vyslovili ťažké obžaloby. Ale či nie je napísané: kto obráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni mu dušu od smrti a prikryje množstvo hriechov (Jak 5,20)? Nespočíva v tom moc hlásania viery? To predsa patrí k nášmu kňazskému úradu. To je odkaz nášho veľkňaza, ktorý povedal: Prijmite moc na hlásanie Božieho slova. Keby sa ma niekto opýtal, hlásateľom akej viery som, povedal by som mu:
- Hľa, moje náboženstvo – rýdza viera, potešovanie vdov a sirôt v ich opustenosti a snaha zachovať sa čistým od poškvrny sveta.
- Hľa, môj oblek – svätý Peter nás učí, že Pán Boh nemá zaľúbenie v drahocenných šatách. Svätý Ján Krstiteľ sa obliekal do kože z ťavy, na ktorej bola ešte srsť. Slávna panna Cecília nosila na svojom tele cilícium. A čo je najdôležitejšie, Stvoriteľ sveta, po hriechu prvých ľudí, nezahalil ich purpurovým plášťom, ale im dal suknice z kože.
Trochu odvážna reč, ale ako obrana a odpoveď na útočné otázky mala dobrý ohlas a priaznivo zapôsobila na sudcov. Väčšina biskupov, ktorí ho mali odsúdiť, nemohla vidieť v jeho obhajobe inšie ako odsúdenie svojho vlastného nesprávneho konania.
Norbert je už tri roky kňazom, ale ani príklad, ani slová nemali na krajanov závažnejší účinok. Tak ako u Pána Ježiša, aj u neho sa osvedčili slová evanjelia: Proroka si všade uctia, len nie v jeho rodnom kraji. Norbert cíti, že musí opustiť svoj rodný kraj. Naplnený touto myšlienkou a oduševnením, vyhľadal svojho arcibiskupa Fridricha a vyrozprával mu svoj plán. Fridrich pokladá Norberta za svojho priateľa. Vie oceniť jeho vynikajúce vlastnosti a pokúša sa urobiť všetko, aby ho odvrátil od tohto rozhodnutia, ale márne.
Norbert sa zrieka kanonického postavenia, vracia arcibiskupovi svoje a cirkevné dôchodky, ktoré užíval v Xanten, predáva všetok svoj majetok, ktorý zdedil po otcovi. Zhromažďuje okolo seba chudobných a všetko im rozdáva. Ponecháva si len zopár drobných, ornát, posvätné nádoby na slúženie svätej omše a mulicu. Takto sa Norbert v roku 1118 vydáva do sveta na svoju misijnú cestu. Odchádza v mene Božom a s radosťou do neznáma podľa vzoru Abraháma počúvajúc Boží hlas: Vyjdi zo zeme, z otcovského domu a od príbuzenstva a poď do zeme, ktorú ti ukážem (Gn 12,1).
