V priebehu jedného roka sa v opustenom Prémontré objavilo mnoho malých chalúpok uprostred lesa. Keďže kaplnka bola čoraz tesnejšia, Norbert si zaumienil vystavať tu dôstojný a dostatočne veľký chrám Božej velebnosti. Aby splnil požiadavky, týkajúce sa relikvií, vybral sa do Kolína, požiadať arcibiskupa o udelenie niektorých z toho veľkého bohatstva, ktoré toto miesto v relikviách uchovávalo. Viedlo ho presvedčenie, že arcibiskup vyhovie jeho skromnej žiadosti, nakoľko bol bývalým xantenským kanonikom. Norbert chcel využiť túto dlhú cestu do Kolína i na apoštolské hlásanie Božieho slova. A ani myšlienka, že získa cestou ďalších učeníkov pre novú rehoľu, mu nebola cudzia. Pred odchodom zveril svoju rehoľnú rodinu pod Božiu ochranu a sľúbil, že po návrate, na Vianoce, zložia slávnostné sľuby.
Okrem hlásania Božieho slova denne uzmieroval znepriatelených ľudí. Cestou do Kolína opäť po roku navštívil mesto Nivelles v Brabante. Tu sa mu v ústrety ponáhľal istý občan. Vrhol sa mu k nohám a plakal. Hľadal pomoc pre svoju dcéru, ktorú už vyše roka trápil zlý duch. Tak veľmi trpela, že ju museli poviazať a dať zvlášť do miestnosti. Neraz sa však stalo, že všetky putá popretŕhala, porozbíjala a poroztĺkala všetko, čo jej stálo v ceste. Potom utiekla. Pozri na ňu a dotkni sa jej! Prosil Norberta nešťastný otec. Priveďte ju ku mne! Rozkázal súcitom pohnutý Norbert. Dieťa, sprevádzané množstvom ľudí, priviedli do kostola. Zbožný misionár, oblečený v rochete so štólou, sa nad dievčaťom pomodlil cirkevné modlitby na vyháňanie zlých duchov a prečítal stať zo sv. evanjelia. Zlý duch sa spočiatku vysmieval z horlivosti Božieho sluhu. Norbert však zdvojnásobil svoje úsilie, odvolávajúc sa na krv mučeníkov. Kázal zlému duchu opustiť bohabojné dieťa, ktoré si podmanil. Všetko sa však zdalo byť márne. Zlý duch sa začal chvastať svojimi vedomosťami. Ústami dievčaťa začal vysvetľovať knihu Pieseň piesní. Táto starozákonná kniha patrí k najmystickejším. Vysvetľoval najprv po francúzsky, potom pokračoval po belgicky a nakoniec, aby mu všetci rozumeli, aj po nemecky. Úbohé dievča pred posadnutím nepoznalo zo Svätého Písma inú knihu ako Knihu žalmov. Norbert sa diablovho zákroku nezľakol. Znovu rozkázal zlému duchu, aby opustil toto Božie stvorenie. Zúrivý démon začal vykrikovať: Ty si cudzinec, ktorý si prišiel z Francúzska, čo som ti urobil, že ma trápiš?Bol už večer. Utrápený Norbert videl, že dieťa ešte nie je oslobodené. Odovzdal ho matke a kázal, aby ho na druhý deň priviedla na sv. omšu. Misionár sa vrátil do svojho domu a sľúbil Pánu Bohu, že kým sa dievča neuzdraví, neprijme žiaden pokrm. Celú noc strávil na modlitbách, a keď sa ráno pripravoval na sv. omšu, priviedli mu ono choré dieťa. Ľudia s veľkým napätím sledovali boj duchovného otca so zlým duchom. Norbert prikázal Hugovi a ešte jednému bratovi, aby dieťa priviedli až k oltáru. Začala sa svätá omša. Nad hlavou posadnutého dievčaťa pri evanjeliu prečítal jednu stať. Nepočúvam to prvý raz! Vykríkol zlý duch. Vidíte, ako drží v ruke svojho malého Boha! Vykrikovali pri pozdvihovaní. Norbert sa vrúcne modlil, ale ľudia pri diablovom zlorečení tŕpli hrôzou. Konečne, neviditeľnou mocou utrápený démon, skríkol, ba až škriekal: Ja horím, horím, pustite ma! Chcem vyjsť! V priebehu toho dvaja rehoľníci silno držali dievča, kým nečistý duch neopustil svoju obeť. Hneď ako démon opustil dievča, rozšíril sa vôkol odporný zápach. Vysilené dievča sa chvelo na celom tele, ale oslobodené od hrozného trápenia a posilnené pokrmom, prišlo k vedomiu a vrátilo sa do otcovského domu. Celé mesto Nivelles a jeho okolie bolo povzbudené týmto zázrakom. Norbertovi ako pravému zástupcovi apoštolov, pripravilo víťazný sprievod. Norbert sa však vyhol takejto manifestácii a poberal sa ďalej do Kolína, kam prišiel začiatkom októbra.
Príchod Norberta do Kolína vzbudil všeobecný záujem. Ľudia sa dobre pamätali na mladého junáka, arcibiskupovho priateľa, ktorý sa obrátil a bol v roku 1116 vysvätený za kňaza. Z dvorného pána sa stal apoštol a divotvorca. Každý ho chcel počuť, vrhnúť sa k jeho nohám a vyznať sa zo svojich hriechov. Srdcia všetkých boli naplnené oduševnením a nadšením. Mnohí kňazi, ba i svetskí ľudia sa rozhodli nasledovať Norberta v jeho chudobe. Norbert však pri tej všetkej sláve nezabudol, prečo prišiel do Kolína. Vyhľadal biskupa Fridricha ako aj príslušných mestských činiteľov, aby si vyžiadal ostatky svätých, tak potrebné na stavbu chrámu. Túto svoju žiadosť, spolu so svojimi spoločníkmi podporili aj pôstom a modlitbami. Arcibiskup, kňazi i ľud Norbertovi ochotne vyhoveli.
Po týchto udalostiach, po dni pokánia mal Norbert v noci videnie. Zo zástupu, ktorý ľud nazval 11-tisícový zástup panien, zjavila sa mu jedna panna, povedala mu svoje meno a označila miesto, kde spočíva jej mŕtve telo. Bola to sv. Uršuľa, kráľovná toho panenského zástupu. Na druhý deň našli na označenom mieste neporušené telo tejto svätice. Neopísateľná bola radosť prítomných. Za spevu žalmov uložili vzácne relikvie do drahej schránky a darovali ich Norbertovi. Okrem toho mu darovali i relikvie iných mučeníkov.
Dňa 13. októbra Norbert navštívil prepošta kláštora, sv. Gereóna, a kapitulárneho vikára, aby si aj od nich zaobstaral relikvie. Všeobecne bolo známe, že pod týmto kláštorom sa nachádzali pozostatky sv. Gereóna, vodcu thebaiských mučeníkov ako aj ostatných členov tejto légie. No nikto nevedel, kde presne je ich miesto odpočinku. Vďaka chýru, ktorý o Norbertových činoch naplnil celý kraj, mu rehoľníci ochotne dovolili tieto relikvie hľadať a z nich si potom aj vziať. Norbert, ako obyčajne pred nejakou vážnou úlohou, celú noc sa modlil a odporúčal toto všetko Božej dobrote. Všetci pomáhali pri vykopávkach, ako len mohli. Kňazi, rehoľníci a opáti tiež prispievali, svojimi modlitbami. Norbert nariadil, aby sa s vykopávkami začalo na južnej strane kláštora, hoci tam nebolo ani stopy po hroboch. A tu čoskoro objavili starostlivo pochované telo bez hlavy. Už sarkofág bol veľmi cenný. Až po zem bol pokrytý mramorovou doskou. Telo bolo zabalené do zeleného, trochu uležaného súkna. Na prsiach mal zlatou niťou vyšívaný kríž. Vrchný kabát (mantel) a čižmy s ostrohami, svedčili, že to bol vojak. Hlavu mal zhora po spodnú čeľusť odrazenú a rakva bola vystlatá trávou, do ktorej vsiakla mučenícka krv. Jedná sa o sv. Gereóna.Ráno sa po okolí rozšírila radostná zvesť. Ľudia v nadšení volali: Sláva nášmu pánovi Gereónovi! Ale žiaľ, mnohí z nich a bolo ich stále viac a viac, nechceli, ba priam protivili sa vydať nájdené pozostatky Norbertovi. Nato prepošt, aby utíšil rozzúrených, sľúbil im, že si vyžiada konečné rozhodnutie od kolínskeho biskupa. Potom hrob starostlivo prikryli, zapečatili a vo dne v noci strážili. Konečne dňa 24. novembra za prítomnosti arcibiskupa Fridricha, opátov a prepoštov hrob otvorili. Každý mohol doň nazrieť. Duchovenstvo v posvätnom cirkevnom rúchu opatrne vyzdvihlo už stuhnuté rúcho, kvapky stuhnutej krvi a spráchnivené kosti. Zabalili ich do plátna a v slávnostnom sprievode ich niesli okolo kláštora do kostola. Opát Rudolf mal na ich počesť slávnostnú sv. omšu. Norbert už na tejto slávnosti nebol, lebo biskup ho ešte 13. októbra obdaril čiastkou nájdených pozostatkov. Z nich vzácne boli hlavne neporušené kosti. Kolín opustil koncom októbra a odchádzal s dvojnásobným pokladom. Niesol relikviáre pozostatkov svätých a privádzal tridsať nových členov svojej rehole zo svetskej i duchovnej spoločenskej vrstvy.
Pri meste Namur ho očakával i so svojou manželkou Ermesendou gróf Godfríd. Počuli veľa o zázračných skutkoch Božieho muža a túžili sa s ním stretnúť. Reč Norbertova a zbožnosť spoločníkov bola pre nich veľkým povzbudením. S veľkou radosťou Norbertovi ponúkli pohostinstvo. Norbert poznal úprimnosť týchto ľudí, a keď ho prosili, aby na ich území založil kláštor, neváhal. Vo Floreff, tak sa menoval majetok grófky, ostal Norbert niekoľko dní. Tu sa tiež nachádzala Ermesendina vila a blízko nej stála kaplnka. Pekné a vhodné miesto pre založenie nového kláštora. Norbert tu zanechal niekoľko bratov a usporiadal potrebné záležitosti nového domu. Za predstaveného novej rehoľnej rodiny určil jedného zo svojich prvých učeníkov v Prémontré, Richarda. So stavbou nového rehoľného domu nemeškali a hneď aj položili základy na vybudovanie väčšieho kostola, ktorý nazvali Solve. Norbert ho obdaril relikviami svätého Gereona a svätej Uršule.Bol už december, keď Norbert opustil Floreff. Ponáhľal sa preto, lebo Vianoce už boli predo dvermi a chcel ich oslavovať v kruhu svojich učeníkov v Prémontré. Jeho príchod bol radostný a všetci boli užasnutí, veď ich spoločenstvo sa natoľko rozrástlo. Mali už štyridsať kňazov a ešte viac laikov. Norbert však ani nepomyslel na odpočinok a usilovne pripravoval svoju novú rodinu na vianočné sviatky. Viedol duchovné cvičenia a dvakrát denne ich vo svojom príhovore zasväcoval v asketike. Povzbudzoval ich vo vytrvalosti v povolaní a v dobrovoľnej chudobe. Čo kázal iným, v tom sa cvičil aj sám, a tak si získal dôveru svojich učeníkov, z ktorých mnohí si neželali inú disciplínu a iné pravidlá, ako je živý príklad a poučenie.
Ako múdry a prezieravý vodca vedel, že prvotná horlivosť nepotrvá dlho. Mal presvedčenie, že ak chce zaistiť svojej spoločnosti trvanie, treba ju organizovať na spôsob kanonického života. Preto predložil tento svoj plán svojim učeníkom. Oni s veľkým porozumením a s láskou prijali jeho plán. Hovorili: Otče, stádo predsa musí poslušne zdieľať vôľu pastiera, preto vďačne prijmeme, čo nám predložíš. Táto synovská oddanosť ešte väčšmi nadchla jeho horlivosť a úsilie. Túžil, aby čím skôr mali svoje pravidlá, ale bol nerozhodný, ktorým smerom ich zamerať. Mal možnosť oboznámiť sa s rozličnými pravidlami a radil sa s duchovnými. Jedni mu odporúčali pustovnícky spôsob života, iní život anachoretov. Medzi dobromyseľnými radami boli i také, čo odporovali Norbertovým zámerom. Našli sa i takí, ktorí mu radili pridať sa ku cisterciátom. K rádu, ktorý požíval v Cirkvi veľkú vážnosť a na čele ktorého stál Bernard, priateľ Norberta. No Norbert, ktorý mal krásne vlastnosti, mal i zvláštne poslanie od Pána Boha. Preto prosil svojich spoločníkov, aby mu vrúcnymi modlitbami vyprosili potrebné svetlo. Spoločná modlitba bola čoskoro vyslyšaná.
Na všeobecnom kapitulárnom zhromaždení v Capenbergu o tom sám zakladateľ hovoril takto: Poznám istého brata našej spoločnosti, ktorý horlivo hľadal pravidlá, podľa ktorých by sme sa mali riadiť. A hľa, nie pre jeho zásluhy, ale pre zbožné modlitby jeho bratov, zjavil sa mu sv. Augustín a vravel: Som Augustín biskup z Hippo. Tu sú pravidlá, ktoré som napísal. Prijmi ich so svojimi bratmi, ktorí odteraz budú mojimi synmi. A keď budú šľachetne bojovať pod ich zástavou, budú sa môcť bez bázne objaviť pred hroznou súdnou stolicou Božej spravodlivosti. Rehoľníci z Capenbergu o tom v rukopise o živote sv. Norberta napísali toto: O uvedenom zjavení nám rozprával náš sv. otec, ktorý na spôsob sv. Pavla hovorí, akoby sa táto udalosť nebola stala s ním. Ale my dobre vieme, že spomenutá udalosť sa týka jeho samého, že on mal to zjavenie. O tom nikto z nás nepochybuje.
Spoločnosť bratov v Prémontré oslávila Vianoce, narodenie Božieho Vykupiteľa v roku 1121 čo najdôstojnejšie. Kresťanský svet vtedy dostal novú rehoľnú rodinu. Norbert so spoločníkmi pred jaslami malého Ježiška zložili slávnostné sľuby vytrvalosti a poslušnosti. Zachovala sa aj formula sľubov v istom starom rehoľnom dome. Je pravdepodobné, že je to tá istá, ktorú Norbert použil v roku 1121. Jej znenie je nasledovné:
Ja, brat N. N., týmto sa zaväzujem a oddávam chrámu Panny Márie, Matky Božej. Sľubujem polepšenie svojich mravov a trvalý pobyt v tomto dome podľa Kristovho evanjelia, skutkov apoštolov a pravidiel sv. Augustína. Ďalej sľubujem svoju poslušnosť svojmu predstavenému, najvyššiemu predstavenému a jeho nástupcom, ktorých si vyvolí naša spoločnosť väčšinou hlasov.
Podrobná písomná pamiatka o tomto slávnostnom akte sa nám nezachovala. Historikovi však nie je ťažké predstaviť si spoločnosť šľachetne zmýšľajúcich mužov, ktorí svoj život tak radostne zasvätili pravdám svätého evanjelia. Autor prvého životopisu sv. Norberta poznamenáva: Som presvedčený, že si svoje mená zapísali do vlasti večnej blaženosti.
