Smútok v Magdeburgu zdieľalo nielen Nemecko, ale celý katolícky svet. Cisár Lothar oplakával svojho priateľa a pápež Innocent II. stratil svojho osloboditeľa a obrancu Cirkvi. Magdeburgská kronika tieto udalosti opisuje slovami: Žiaľ, bolestná a predčasná smrť vytrhla z nášho kruhu tohoto veľkého muža a vynikajúceho apoštola, ako keď kvet predčasne vädne. Odišiel muž, ktorého Cirkev veľmi potrebuje. Niet viac toho, kto by ochraňoval nešťastných, potešoval zarmútených. Niet veľkňaza, u ktorého by sa tak dokonale prejavovala láska k blížnemu a nenávisť proti zlobe a hriechu ako u neho. Bol dobrý ku každému, trpezlivý, nemal nepriateľov, okrem zlých kňazov, ktorí nechceli niesť jarmo Kristovo. Bol indiferentný voči zlatu a striebru, a keď to bieda blížneho vyžadovala, ochotne použil aj poklady kostola na jej zmiernenie.
Takto si na neho spomínal ľud a potešoval sa tým, čo všetko vykonal svojimi skutkami lásky a vynikajúcimi čnosťami, v ktorých sa zdokonaľoval, duševne rástol, až dospel k vrcholu svätosti.
Svätý Norbert mal hlboké teologické i svetské vedomosti, ktoré rád odovzdával svojim veriacim. Bol ozajstným kazateľom, priam rodeným rečníkom. Jeho živé slová dokázali mimoriadne pôsobiť na človeka. Už svätý Augustín predpokladá u kazateľa dve dôležité vlastnosti: lásku k blížnemu a lásku k pravde. A v tomto ohľade svätý Norbert vynikal veľkosťou a výrečnosťou. Hovorieval vždy ušľachtilo a presvedčivo, ale to všetko len vďaka tomu, že to čo hlásal aj žil. Zachovalo sa po ňom málo písomností, i keď historici tvrdia, že mal celý rad písomných prác, ale kde sú, nevieme. Snáď sa ešte nejakou šťastnou náhodou objavia.
Usiloval sa povzniesť vtedajší život svetských kňazov, a tak šíriť dobro kresťanskej viery medzi ľudom. Keď chcel podoprieť rozpadajúcu sa budovu klerického stavu, stalo sa, že postavil novú. Všetko, čo je veľké a krásne, čo je trvalé, vzniká pomaly. Svätý Norbert mal pred sebou ideu, pre ktorú sa oduševňoval: zorganizovať spoločenstvo kňazov, v ktorom mali viesť spoločný život, pracovať, modliť sa a zdokonaľovať sa v stálom sebazapieraní v duchu evanjelia. Túžil vychovávať kňazov, ktorí by boli apoštolmi, misionármi a duchovnými pastiermi svojej cirkevnej obce. Bola to novota na tie časy. Svätý Norbert mal pre založenie takéhoto nevšedného diela všetky predpoklady a schopnosti. A Pán, ktorého z celého srdca, z celej duše a celej mysle miloval, mu udelil k tomu potrebné milosti a požehnanie. Podarilo sa mu spojiť apoštolskú činnosť s prísnym rehoľným životom. Služba Bohu bola vždy túžbou jeho srdca a charakteristikou jeho diela. Rozjímavý a činný premonštrátsky rád, popri chórovom speve a kláštornej samote, pracoval i na spáse duší.
Svätý Norbert, skrze veľké Božie dary a milosti, vládol nad dušami. Každé storočie trpí v tomto smere nedostatkom vedúcich osobností. Taká osobnosť vyžaduje mimoriadnu horlivosť, dokonalú múdrosť a nadpriemerné talenty. A svätý Norbert mal v plnej miere všetky tieto vlastnosti. Bol výborným znalcom ľudských sŕdc, bol majstrom vo vedení duší a milovníkom vnútorného života. Vychoval pre Cirkev dokonalé charaktery. Len tak si môžeme vysvetliť to, že za krátky čas mal toľko učeníkov, ktorým vštepil svojho ducha a ktorí sa osvedčili v službe Pána.
Svätý Norbert mal široký okruh priateľov vo Francúzsku, v Belgicku, v Nemecku i v Taliansku. Biskup Bartolomej, ktorého aj po 700 rokoch s obdivom spomínajú rôzne dejepisné diela, sa vytrvalo pridržiaval zakladateľa premonštrátov. Nogetský Guibert bol svätým Norbertom priam uchvátený. Dôvernými priateľmi mu boli Lisiard a Josselin, biskupi zo Soissonu; Alberon a Verdun z Belgicka, kráľ Lothar a mnohí iní. Svojou múdrosťou a čnostným správaním si svätý Norbert získal pápeža Gelásia II. Pápež Innocent II. potvrdil jeho rád ako za života svätého Norberta, tak i po jeho smrti. Zo všetkých však najbližším priateľom svätého Norberta bol svätý Bernard. Nevieme, kde sa po prvýkrát stretli, ale vieme, že hoci boli vzdialení svojím pôvodom, spájalo ich spoločné priateľstvo s laonským Bartolomejom. Svätý Norbert i svätý Bernard bojovali proti bludnému učeniu Abelarda, čo ich úplne zblížilo a vytvorili zväzok svätého priateľstva. Ich vzťahy nám približujú listy svätého Bernarda svätému Norbertovi. Celkový obraz ich priateľstva by nadobudol svoju úplnosť, keby sa ešte našli listy, ktoré písal svätý Norbert svätému Bernardovi. Svätý Bernard, opát z Clairvaux, v jednom svojom liste, ktorý adresoval Geoforoyovi nazýva svätého Norberta fistulou coelestis. Je to výraz, ktorý sa ťažko prekladá. Fistula bola strieborná rúročka, pomocou ktorej prijímali sviatosť pod spôsobom vína. Za takého ho pokladal jeho priateľ, za nástroj – kanál Božieho slova. Naposledy sa stretli v roku 1133 v Ríme.
Svätý Bernard i po Norbertovej smrti udržoval priateľstvo voči jeho založeniu. Dôkazom toho je aj jeho list opátovi Hugovi: Som odhodlaný vás milovať, keď čo budete robiť. Aj vtedy, keby ste ma vy prestali milovať. Pridržiavam sa vás, i keby som vám tým bol na obtiaž. Som vám oddaný a vďačnosť naozaj nikdy neprestane. Keď by ste sa aj vy odtiahli odo mňa, ja prídem k vám a ospravedlním sa. Tam, pred vašou bránou budem čakať, budem búchať a prosiť vás, dokiaľ si nezaslúžim alebo nevymôžem, aby ste ma požehnali.
Svätý Norbert vedel viesť a usmerňovať duše. Bol však aj prezieravý a múdry, keď išlo o politické a štátne záujmy. Vedel zakročiť v pravý čas. Mladý xanténsky kanonik tým vynikal už na dvore Henrika V. Dokázal s diplomatickou šikovnosťou rozuzľovať tie najháklivejšie problémy, čím si získal aj priazeň cisára a jeho dvora. Predpovedali mu dráhu prvotriedneho diplomata. I keď sa sprvu zdalo, že jeho organizačný talent bude po jeho obrátení umŕtvený kajúcim životom, nebolo tomu tak. V plnej miere sa uplatnil, keď sa stal arcibiskupom. Lothar II. mal vždy záujem i o cirkevné záležitosti, a keď vypozoroval bystrosť Norbertovho ducha, zvolil si ho za svojho radcu. Svätý Norbert kráľa nesklamal a je potrebné dodať, že rovnako horlivo a svedomito si konal i svoje biskupské povinnosti.
Svätý Norbert bol horlivý kňaz, a ako cirkevné knieža skvel sa čistotou mravov. Náboženská horlivosť, diplomatická zrelosť a vysoké vzdelanie boli výsledkom jeho plánovitej práce. Svätý Norbert nechcel byť veľkým mužom, chcel len nasledovať Krista, a tak sa stal svätým. Evanjeliovú dokonalosť však nedosiahol odrazu, ale od svojho obrátenia až do smrti vytrvalo bojoval proti svojim náklonnostiam. Keďže Božia prozreteľnosť chce, aby sme si milosti zaslúžili vytrvalým bojom, stáva sa boj v duchovnom živote mocným prostriedkom na dosiahnutie svätosti.
Svätý Norbert už po zázračnom napomenutí vo Vredene pochopil, že pre duchovný život sú potrebné tri veci: modlitba, rozjímanie a duchovné vedenie. Len skutočné rozjímanie pripúta myseľ k duchovným veciam a osvieti ju v chápaní právd nadprirodzeného sveta. Modlitba nás zasa spája s Bohom, a tak nám sprostredkuje milosti, ktoré sú potrebné pre spásu duše. Duchovné vedenie je veľmi dôležité. Len tu sa človek učí poslušnosti a pokore. Svätý Norbert sa mravne premenil v siegburgskej samote, a to práve modlitbou, rozjímaním a duchovným vedením.
O štyristo rokov neskôr stihol podobný osud Luthera. Bol so svojím priateľom na vychádzke, kde ho blesk smrteľne zranil. Táto udalosť mohla mať pre Luthera také isté účinky, ako mala pre Norberta. Lenže Luther nezaložil žiadnu rehoľu, ba všetky jestvujúce zatracoval. Namiesto toho, aby horlil za Cirkev, pracoval na jej skaze. Svätý Norbert dopomohol pravému pápežovi k návratu do jeho úradu, no Luther sa stal fanatickým nepriateľom pápeža. Pričinením Luthera, namiesto lásky a pokoja, zavládla v ríši všeobecná skaza. Vypukla 30-ročná vojna, ktorá ohrozovala celú Európu. Ako to, že Luther po takom istom začiatku, zle skončil a naopak svätý Norbert zasa napredoval v dobrom?
Podľa príkladu Šaula, Norbert ihneď po svojom obrátení odovzdal vedenie svojej duše opátovi Cunonovi. Luther však dôveroval iba sebe a neuznal nad sebou žiadnu autoritu, čím do priepasti skazy strhol tisíce iných. Tak ako dieťa potrebuje vychovávateľa, mladík oporu, tak kresťan, ktorý chce napredovať na ceste čnosti, potrebuje skúseného, múdreho vodcu. Sebadôvera a kritický duch zaslepí človeka vždy, keď len v sebe chce nájsť istotu.
Mravná veľkosť svätého Norberta spočívala v jeho veľkej poníženosti. Bol vedený nadprirodzeným svetlom a modlitba ho udržovala v stálom spojení s Bohom. V duchu sa klaňal Božej spravodlivosti, ktorá zjavila ľuďom, čo majú veriť a bol blažený. Podroboval sa cirkevnej autorite, ktorá je povolaná vysvetľovať Bohom zjavené pravdy. Vo všetkých udalostiach svojho života videl účinky Božej spravodlivosti, no najmä Božej prozreteľnosti, a preto sa ponížene poddával Božej vôli.
Môžeme ho nazvať hrdinom svätej viery. Istý protestantský kritik poznamenáva, že základné a charakteristické črty jeho osobnosti tvorila pevná viera a odvaha v jej obrane.
Svätý Norbert je obdivuhodný v tom, že sa celým svojím vnútrom oddal Božej službe na oslavu Božiu, že horlivo hlásal spravodlivosť a lásku, a takto dokázal zvíťaziť uprostred veľkých nebezpečenstiev sveta. Bol naozaj zázračným zjavom XII. storočia. Jeho viera bola účinná.
Traja vynikajúci muži XII. storočia boli charakterizovaní takto: Norbert sa vyznačil darom viery, u Bernarda vynikla láska a u Milona Therouanne, biskupa a premonštráta, poníženosť.
Keď sa zahľadíme do hĺbky duše svätého Norberta, prekvapí nás, ako je naplnená Ježišom. Jeho duša bola Ježišom plne preniknutá. V duchu sa stále obracal ku Kristovi, študoval jeho život, miloval ho a klaňal sa mu. Prosil o milosť, aby ho mohol nasledovať a stávať sa mu podobným. Najviac si však jeho blízkosť uvedomoval v Oltárnej Sviatosti. Svätého Norberta k oltáru denne sprevádzali jeho traja verní spoločníci: viera, nádej a láska. Pre neho bol každý deň pravým sviatkom, v ktorom okusoval príchuť neba. Dbal na to, aby bol oltár vždy prikrytý čistou bielou plachtou a podľa stupňa sviatku čo najkrajšie ozdobený. Veď veril, že v Oltárnej Sviatosti je skutočne prítomný Ježiš Kristus.
Svätý Norbert bol aj pravým rytierom mariánskeho kultu. Dbal na to, aby práve jej bol zasvätený každý kláštor. Norbert preukazoval Panne Márii synovskú úctu a vďačnosť za to, že Panna Mária zostúpila z neba a ukázala mu biele rúcho ako odev jeho nasledovníkov. Týmto prijala do svojej zvláštnej ochrany svätého Norberta i jeho synov. Ak je dielo, Monita Spirituália, vydané pod menom samotného svätého Norberta, skutočne jeho pôvodné dielo, potom môžeme povedať, že Panna Mária sa svätému Norbertovi zjavila preto, aby si jeho rád uctieval jej Nepoškvrnené Počatie. Tu sa totiž píše: Hľa, Panna Mária nás chcela ozdobiť bielym rúchom, symbolom čistoty, aby sme boli preniknutí pravou čistou úctou k jej Nepoškvrnenému Počatiu. Ak sa nevyznačíte synovskou oddanosťou a láskou voči nej a nebudete ju nasledovať v panenskej čistote, budete premonštrátskymi kanonikmi iba podľa mena a vonkajšku. Tu je zrejmé, že viera v Nepoškvrnené Počatie prekvitala už v XII. storočí. Svätý Norbert a jeho synovia takto vycítili a predvídali to, čo Cirkev neskôr slávnostne vyhlásila. Možno teda povedať, že premonštrátsky rád už od počiatku charakterizovala úcta k Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie.
Duchovná i svetská moc pápeža bola všeobecne uznávaná. Apoštolská stolica rozhodovala o kráľoch a národoch. Bola všeobecne uznávaná za nositeľku Božej moci. Svätý Norbert vždy uznával svoju podriadenosť Pápežovi. Veď päťkrát kľačal pri pápežových nohách: v roku 1111 u Pascala II., v roku 1119 u Gelasia II., u Calixta II., v roku 1126 u Honoria II., v roku 1133 u Inocenta II..
Svätý Norbert je skutočný apoštol, veľkňaz a zakladateľ rehole premonštrátov.
