Pápež Honórius II. za svojho krátkeho pontifikátu (päť rokov, jeden mesiac a niekoľko dní) viedol bez ťažkostí celý kresťanský svet. Pod jeho správou bola aj grécka cirkev. I keď sa európske národy po kresťansky podrobovali Kristovmu námestníkovi, bol tu niekto, kto ďaleko na obzore svätej Cirkvi spozoroval tmavé tiene. Týmto bystrým pozorovateľom nebol nikto iný ako magdeburgský biskup, Norbert. Okolo roku 1128 napísal svätý Bernard list biskupovi v Chartre:
Pýtaš sa ma, či Norbert mieni ísť do Jeruzalema? To veru neviem, i keď som mal šťastie stretnúť sa s ním pred niekoľkými dňami. Poctil ma svojím dlhým rozhovorom. Vpíjal som jeho slová, ako by vychádzali z nebeského prameňa. O tejto ceste však nič nevravel. Na moju otázku: Čo si myslíš o antikristovi, odpovedal, že sa objaví v našich dňoch a naša generácia ho uvidí. Prosil som ho, aby mi vysvetlil, o čo sa opiera vo svojom tvrdení, lebo mne sa to nezdá byť pravdivé. A tu sa Norbert celkom jasne vyjadril, že ešte pred jeho smrťou bude Cirkev prenasledovaná.
Svätý Bernard sa o Norbertovi vyjadroval vždy pochvalne, obdivoval jeho schopnosti, ale jeho mienka, že by vláda antikrista už mala nastať, sa mu nechcela vtesnať do hlavy. Jednoducho tomu neveril. Norbertovi však večná múdrosť v predtuche čiastočne odhalila závoj budúcnosti, takže mal pravdu. Už po dvoch rokoch, keď nastalo pustošenie Cirkvi vzdoropápežom Petrom Leom, pochopil aj svätý Bernard. Dokonca sa aj sám vyjadril, že nastáva doba antikrista, keď v roku 1131 napísal tourskému biskupovi Hildebertovi: Všetci, ktorí nasledujú Innocenta, sú spojení s Bohom. Ale ich nepriatelia zastávajú i antikrista, ba sami sú antikristami.
Čo tomu predchádzalo? Keď dňa 14. februára 1130 zomrel pápež Honorius II., ešte v ten istý deň zvolili za nového pápeža Rehora od Svätých anjelov, ktorý prijal meno Innocent II. Našli sa však ctižiadostivci, ktorých túžba smerovala k zmocneniu sa pápežského stolca. Rozkol Cirkvi, ktorý sa pred šiestimi rokmi podarilo utíšiť, sa teraz objavil v ešte hrozivejšej forme. Niekoľko hodín po voľbe nového pápeža, vystúpil v Kostole svätého Marka kardinál Peter Leo a za podpory niektorých kardinálov sa vyhlásil za pápeža pod menom Anaklet II.
Peter Leo žil vo svojej mladosti rozpustilým životom a kardinálom sa stal len vplyvom svojej rodiny. Keď bol vyslancom vo Francúzsku, zanechal po sebe dobré meno, ale pápežský titul si získal podplácaním, násilím a podvodom. Tak isto si chcel aj upevniť pápežskú autoritu. Raboval rímske kostoly, aby s takto nadobudnutými peniazmi podplácal rímskych občanov. Pápež Innocent II. musel z Ríma utiecť. Pri mori, v meste Pise a neskôr i vo Francúzsku, hľadal ochranu.
Zvesť o týchto udalostiach sa rozšírila i do Nemecka. No nebola vylúčená ich skreslená forma. Keď sa o tom dozvedel Norbert, aby poznal, čo je skutočne pravda, požiadal v liste o informácie ravenského a toscanského biskupa. Tento list sa nezachoval, ale zachovali sa listy talianskych biskupov datované 15. apríla a 15. júna 1130.
Gautier z Raveny napísal: Dostal som list, ktorý vaše otcovstvo poslalo mne neznámemu. Teším sa a som blažený, že napriek veľkej vzdialenosti, ktorá nás telesne oddeľuje, sme si v duchu lásky tak blízki. Ona nás spája. Ďalej píše: Po smrti pápeža Honoria bol podľa kánona právoplatne zvolený Gregor za hlavu Cirkvi. Ale po voľbe Leo Peter, ktorý sa už dávnejšie domáhal dostať sa na pápežský stolec, podporovaný násilnými spoločníkmi, krviprelievaním a zneuctením svätých obrazov, bezočivo si prisvojil pápežskú tiaru a nebál sa cestou simonie zneužívať svätú Cirkev – našu Matku. Je všeobecne známe, že všetky talianske cirkvi jednomyseľne uznávame za pápeža Innocenta II. Ctíme si ho ako otca a apoštolského pána, ktorý je mierny, múdry, čistý, tichý, ponížený a čnostný muž. Od ctihodných kardinálov už aj prijal pápežskú vysviacku. Čo sa týka Lea, je synom revúceho leva, ktorého odmietame ako vierolomného a natískaného kacíra. Obraciame sa na tvoju múdrosť. Ty nemeškaj čerpať silu zo svojej neoblomnej viery, ktorá je pevná ako žulový stĺp, aby si bol poslušný milovanému Otcovi Innocentovi II., ktorého vyvolil Duch Svätý v láske svätej Cirkvi.
List končí prosbou, aby Norbert požiadal kráľa Lothara, žeby prišiel bez meškania do Ríma a zamedzil rozdvojeniu Cirkvi. Zároveň ho prosil, aby posilnil nemeckých biskupov v jednote svätej Cirkvi a do budúcnosti, aby bol z neho Peter, ktorý ako oceľový múr bude vzdorovať všetkým nepriateľom Cirkvi. Ponížene sa porúčajúc do jeho modlitieb, prial mu zdravie a dlhý život pre dobro mnohých a k väčšej sláve svätej Cirkvi.
Odpoveď Henrika, toscanského biskupa, bola ešte určitejšia. Píše: Otcovi a pánu Norbertovi: Keď pápež Honorius nebezpečne ochorel, zhromaždili sa kardináli v Kostole svätého Ondreja a uzhodli sa, že voľbu zveria do právomoci ôsmim kardinálom:
- dvom kardinálom biskupom - prenesterský
- sabinský
- trom kardinálom kňazom - pískemu Petrovi
- Petrovi Rúfusovi
- Leovi Petrovi
- trom kardinálom diakonom - Gregorovi od Svätých anjelov
- Jonathaniovi
- kancelárovi Aimerikovi
Ďalej sa uzhodli, že len čo Honorius zomrie, jednohlasne alebo väčšinou hlasou zvolia jedného nástupcu. Prenesterský kardinál biskup navrhol, že keby sa proti tejto voľbe niekto protivil alebo by sa odvážil voliť iného, nech je daný do cirkevnej kliatby. Väčšina podporila tento návrh. Vtedy i Leo Peter potvrdil túto kliatbu a povedal, že schizmy sa netreba obávať, lebo on, Peter, radšej pôjde do pekla, ako keby mal byť príčinou pohoršenia. Dohodli sa, že sa na druhý deň znovu zídu. Leo Peter a Jonathan, s ktorým dúchal do jedného mecha, sa oddelili od ostatných a pracovali na tom, aby zlobe postavili oltár. Rodina a priatelia Petra Lea, podvodným spôsobom podplácali mnohých, a tak sa stalo, že ešte za života Honoria by sa bol Peter Leo, tento predchodca antikrista, vodral na pápežský trón, keby sa pápež neukázal z okna ľudu.
Ostatní kardináli, naplnení bázňou Božou, vidiac tento podvod a aj nebezpečenstvo, ktoré hrozilo svätej Cirkvi, stáli pevne na svojich miestach. Keď pápež Honorius 14. februára zomrel, pre nepokoje v meste ho rýchlo pochovali. Kým sa tak stalo, štyria z ôsmich kardinálov: biskup prenestiersky a sabinský, kňaz Rufin a kancelár Aimeric, vyvolili si piateho, Gregora od Anjelov, za pápeža. To sa udialo 9. februára o 9. hodine so súhlasom všetkých prítomných biskupov, kňaza a diakonov.
V ten istý deň, okolo poludnia, lakomý a ctižiadostivý Leo, s darmi a sľubmi získanými straníkmi, medzi ktorých patril jeden biskup a dvaja kardináli, dal sa zvoliť za pápeža a položil si na hlavu červenú mitru.
Tieto dva historické dokumenty svedčia o tom, že na jednej strane bola skromnosť, bezúhonný život, zbožnosť a zásluhy uznávané všetkými a na druhej strane ctižiadostivosť a podvod. To Norbertovi stačilo na to, aby sa poponáhľal pozdraviť nového pápeža Innocenta II. a za svoju povinnosť si tiež pokladal informovať kráľa Lothara a celý nemecký národ, aby uznali aj oni Innocenta za legitímne zvoleného pápeža.
Okolo roku 1132 opát z Clairvaux vo svojom liste aquitanskému biskupovi, sa zastáva záležitostí pápeža Innocenta II. Píše: Pán Boh už urobil to, čo by boli chceli oneskorene urobiť títo kacíri. Stalo sa, čo On chcel. Kto by sa odvážil proti Božím súdom na niekoho obrátiť? Innocenta uznali a prihlásili sa k nemu ako k pápežovi: ravenský biskup Gautier, taragónsky biskup Hildegar, magdeburgský biskup Norbert a salcburský biskup Konrád. Oduševnene ho tiež prijali ostatní biskupi: Ekbert, Hildebrand, Bernát, Landolf, Hugo a iní. Spolieham sa na ich autoritu, ktorú rešpektujú aj nepriatelia. Spolieham sa na zásluhy ich svätého života, ktorý je všeobecne známy. Som veľmi malý na to, aby som sa zahrával sám uznať Innocenta za svojho vodcu. Keď sa títo všetci mýlia, budem blažený, že som sa mýlil s nimi. Keď sú ale na dobrej ceste, dobre mi padne, že som v ich spoločnosti.
Kráľ Lothar sa veľmi neponáhľal rozhodnúť sa, ktorý z dvoch pápežov je ten pravý. Pápež Innocent II. už 18. februára menoval ravenského biskupa Gautiera za svojho vyslanca pre Nemecko. Lothar ho prijal s úctou, ale odpoveď sľúbil dať pápežovi až po ríšskom sneme. Snem bol zvolaný v októbri 1130 do Würzburgu. Dušou tohto snemu bol Norbert. Vyslanec Gautier sa tu stretol s biskupmi a kniežatami Nemecka. Norbert svojou výrečnosťou presvedčil kráľa, a tak kráľ uznal Innocenta II. za pravého pápeža. I toto je dôkaz , akú dôveru požíval Norbert u kráľa. Nepravý pápež Peter Leo so svojimi prívržencami i s Fridrichom Švábskym a Konrádom Hohenštaufským, boli zo svätej Cirkvi vyobcovaní.
Neskoršie, 22. marca 1131, bol otvorený ligeiský /lütichský/ snem. Bol práve stred svätopôstnej doby. Lothar slávnostne prijal pápeža. Na znak obrany Cirkvi, v jednej ruke držal opraty pápežského bieleho koňa a v druhej pastiersku palicu. Na sneme sa zúčastnili biskupi z Mainzu, Kolína, Magdeburgu a Salzburgu. Spolu tam bolo asi päťdesiat biskupov, veľa opátov a iných významných ľudí. Pápež opäť vyobcoval z Cirkvi ucházačov o kráľovský trón a nespokojných kňazov. Lothar zasa prisľúbil pápežovi pomoc proti Anakletovi. Rád by si bol, tento teutonský kráľ, znova nadobudol právo investitúry, ktorého sa tak v žalostných okolnostiach musel zrieknuť jeho predchodca Henrich V. Pápeža veľmi prekvapil, keď mu predložil túto svoju prosbu. Zasiahnuť musel Bernard, ktorý svojou autoritou a výrečnosťou premohol dôvody kráľa a spor sa hneď urovnal.
O tom, že na sneme v Lütichu bol aj Norbert, svedčí historický dokument z 2. apríla 1131. Pápež Innocent II. ním opäť potvrdil podmienky kláštorného života pri Kostole preblahoslavenej Panny Márie v Magdeburgu. I keď sa nám nedochoval rukolapný dôkaz o tom, že sa Norbert i tu zastával pápežovej záležitosti, dá sa to predpokladať. Listina, ktorú na sneme vystavil kráľ Lothar pre Kostol svätého Jána v Liege, obsahuje medzi dvadsiatimi štyrmi podpismi aj podpis Norberta.
Po skončení snemu kráľ odcestoval do staveloinského kláštora a Norbert odprevadil pápeža do Laonu. Pápež Innocent II. strávil Veľký týždeň v Laone. Na Kvetnú nedeľu mal slávnostnú svätú omšu v Kostole našej Panej, v pondelok v Kostole svätého Vincenta a v utorok v Opátstve svätého Martina. Mladá rehoľná rodina, ktorá pod vedením Gautiera od svätého Mauricia tak krásne napredovala, obdržala od pápeža jeho požehnanie. Obdivoval týchto štyristo rehoľných bratov, ktorí žili svoj život v modlitbách, v práci a láske, a ktorí boli tak blažení.
O tom, či pápež navštívil aj Prémontré sa s určitosťou nevie, ale je možné to predpokladať, pretože pred svojím zvolením bol kanonikom rádu svätého Augustína. Keďže rehoľa svätého Augustína sa skoro nelíši od rehole premonštrátov, považujú sa premonštráti za členov veľkej rodiny svätého Augustína. Pápež Innocent II. by iste rád videl Prémontré, v ktorom žilo päťsto rehoľných bratov ako jedna duša. Práca, ktorú vykonávali bola rozdelená a rozmanitá, pritom však sledovala jeden a ten istý cieľ: slúžiť Pánu Bohu. Mnohí bratia pochádzali zo vznešeného rodu, ale tu žili v najväčšej prísnosti. Telesnú prácu spájali s hlásaním Božieho slova. Táto návšteva sa mala konať 12. apríla. Opát kláštora vraj prijal pápeža veľmi slávnostne a tento mu zasa odovzdal listinu, ktorou prijíma rehoľu premonštrátov pod ochranu svätého Petra. Pápež Innocent II. v listine píše:
Záväzky vašej rehole vás robia hodnými, aby sme vás prijali pod svoju ochranu. Preto pre váš úžitok udeľujeme vám niektoré výsady. V Pánu Bohu milovaní synovia, chceme splniť prianie nášho milovaného brata Norberta a vašu oprávnenú túžbu: prijímame vás do ochrany svätého Petra a svätej Apoštolskej stolice; i vaše chrámy, kde slúžite Pánu Bohu, so všetkým, čo vlastníte alebo čo v budúcnosti s pápežským dovolením zo štedrosti kniežat alebo darom iných statočných ľudí nadobudnete. Chceme, aby ste nerobili žiadnu zmenu v pravidlách ani v disciplíne, ktorá je v Prémontré zaužívaná, a to ani vy, ani vaši nasledovatelia. Ale každý nech vyprosuje pre rehoľu Božiu pomoc a nech všetku starosť obráti na to, aby sa vzmáhala.
Norbert sa musel vrátiť do Magdeburgu, kde ho čakali mnohé nepríjemnosti. Po vzbure v roku 1129 ľud ochotne poslúchol svojho arcipastiera, ale na kapitule bol dekan Hazeko, ktorý zostal i naďalej zarytým nepriateľom. Za Norbertovej neprítomnosti stihol odcudziť Cirkvi mnohý majetok. Pre toto a pre ešte iné machle, musel Norbert zaviesť proti Hazekovi súdny proces. Keď bol potom Hazek zbavený svojho kňazského úradu, odvolával sa na svojho protipápeža, ktorého bol spojencom, a ktorého dokonca v Ríme osobne vyhľadal. Anaklét predvolal ctihodného biskupa Norberta pred svoj bezprávny súd. Hazeka poveril, aby predvolanie doručil. Protipápež v liste z 18. novembra 1130 píše:
Z vážnosti našej apoštolskej moci, nariaďujeme Ti za povinnosť, aby si svojmu arcidekanovi vrátil všetko, čo si mu odňal a v budúcnosti ho nechal všetko užívať v pokoji. Nezmeškaj dostaviť sa k nám v oktáve svätého Martina, aby sme ti úplnú a dokonalú spravodlivosť preukázali. Rozkazujeme ti, aby si nebránil svojim kanonikom, keď sa chcú objaviť pred nami, podobne, ako to bol už náš predchodca Honorius nariadil, keď si chceš zaslúžiť ochranu svätého Petra. My nechceme ublížiť tvojej biskupskej hodnosti. Naopak, túžime ťa milovať a s celou svojou mocou uznať zásluhy tvoje a tvojej Cirkvi.
Keď sa Hazeko vrátil z Ríma, poslal Norbertovi list, ale ten odmietol a nevšímal si nariadenie vzdoropápeža. Arcidekan, sklamaný vo svojich očakávaniach, obrátil sa znova na Anakléta ako na ochrancu všetkých nespokojných duchovných. Anaklét, ktorý sa v prvom liste vyjadroval opatrne, teraz už neskrýval svoj hnev a nemožným spôsobom vyslovil nad Norbertom kliatbu, ktorá znela takto:
Nariadili sme ti, aby si sa dostavil sem v oktáve svätého Martina. Ty však, neposlušný syn Belialov, opovrhol si nariadením svojho otca. Čo máme na to povedať? Vieme, že si v našej osobe svojimi rečami, ktoré sú ako jed zmije bezočivo napadol Apoštolskú stolicu svätého Petra. Tvoj hriech zväčšuje okolnosť, že si pred verejnosťou vyznal, že sme sa na apoštolskú hodnosť dostali nie voľnou voľbou kňazstva, ale násilne, simoniou a podvodom. Vieme, odkiaľ si čerpal tento výmysel, toto osočovanie. Ty si zneužil dôveru svojho slávneho kráľa Lothara a naklonil si ho k uvereniu toho všetkého. Si nadmieru odvážny, keď ho považuješ za priateľa a vymohol si od neho, aby schvaľoval tvoje počínanie, akoby bol blud zošľachtený, keď ho podporuje vysoká hodnosť. Sme prekvapení, že taký veľký panovník zastáva klam, ale ešte viac nad tým, že ťa nechá voľne revať ako krvižíznivého bezočivého psa, a to proti našej apoštolskej hodnosti. Dobre vieme, že pracuješ na tom, aby biskupi a panovníci uznali toho hriešneho antikrista a odvádzaš od poslušnosti našich veriacich. Aké blúznenie ťa prenasleduje?! Koľko trápenia si spôsobil svätej Cirkvi?! To je vďaka za naše priateľské prejavy k tebe? Robíš to preto, že sme v dobe nášho vyslanectva potvrdili tvoju rehoľu za nášho pobytu vo Francúzsku? Preto teraz staviaš modlu v Nemecku a robíš oltár proti oltáru? Jednota katolíckej Cirkvi nestrpí hriech opovážlivého kacírstva. Práve preto, keď sme svojou tichosťou nevedeli zamedziť zlo, sme nútení zničiť ho zbraňou. Preto zbavujeme teba i tvojich nasledovníkov, všetkých duchovných i svetských výsad a vyslovujeme nad tebou večnú kliatbu. V Ríme u svätého Petra, 29. januára 1131.
Anakletova listina o vyobcovaní Norberta je dôkazom Norbertovej vernosti ku svätej Cirkvi a všetkým budúcim pokoleniam bude svedčiť o násilí, ktoré musel znášať. Je tiež dôkazom toho, že Petrovi Leovi veľmi záležalo na Norbertovom úsudku. Bál sa jeho slov a moci jeho svätosti. Norbert sa potom ponáhľal do Ríma, ale nie kvôli Anaklétovi.
Na deň svätého Lukáša zvolal pápež Innocent II. snem do Remeša. V tom čase bol miestom snemovania. Pod predsedníctvom Innocenta II. sa na ňom zúčastnilo tristo biskupov. Tento snem bol ešte slávnostnejší ako predchádzajúci. Prvé jeho zasadanie začalo slávnosťou dňa 19. októbra. Prítomní boli veľkňazi z Francúzska, Nemecka, Anglicka, Aragónie a Castilie. Zasadanie prebiehalo do 29. októbra. Hlavným poradcom pápeža bol svätý Bernard.
Do Cirkvi a spoločnosti sa vkĺzli neprávosti, ako zneužívanie cirkevnej moci, najmä takzvaní clerici condukti (simoniou najatí kňazi), podpaľačstvo a vojenské hry. Proti týmto nehoráznostiam vydali výnos, aby zabezpečili Boží pokoj obchodníkom, roľníkom, cestujúcim a cudzincom. Obrannú ruku podali tiež proti pästnému právu.
Norbert pricestoval na snem ako vyslanec kráľa Lothara 26. októbra. Prijali ho s veľkou úctou. Odovzdal list pápežovi, v ktorom kráľ Nemecka ubezpečuje pápeža Innocenta II. a oznamuje mu, že vojenské ťaženie proti Rímu a Anakletovi sa už začalo. Pápež privítal túto správu s radosťou a nebol sám, ale radovali sa všetci prítomní. Norbert svoje poslanie skvelo splnil a pápež sa k nemu s dôverou priblížil, aby si milostivo vypočul referát o stave jeho biskupstva, a aby schválil tie opatrenia, ktoré mali zaistiť práva jeho biskupského úradu. Obnovil aj výsady, ktoré jeho biskupský kostol požíval. Stalo sa totiž, že Norbert pri svojom nástupe do biskupského úradu v Magdeburgu našiel všetky listiny zničené moľmi. Tieto nechal teda opäť vyhotoviť a potvrdiť pápežom. Išlo zvlášť o tie, ktoré hovorili o cirkevných majetkoch. Pápež Innocent II. vydal bullu, v ktorej podrobne vymenováva majetky, patriace magdeburgskému biskupovi. Chcel tak prejaviť svoju vďačnosť kráľovi Lotharovi a jeho radcovi Norbertovi. Píše:
Veľmi milý brat náš; každému je známe, s akou múdrosťou a horlivosťou si zastával jednotu katolíckej Cirkvi. Chceme ti preukázať spravodlivosť a vyhovieť tvojej prosbe. Preto teba a nášho v Pánu milovaného syna, slávneho kráľa Lothara, schvaľujeme vo svojej hodnosti a s našou apoštolskou mocou zabezpečujeme všetky tvoje majetky a nehnuteľnosti, ako i magdeburgskej cirkvi a tvojim zákonitým nástupcom, menovite: v magdeburgskej diecéze Opátstvo svätého Jána Krstiteľa, Kostol Panny Márie, Kostol Jána Evanjelistu, Kostol Božej milosti, a tak ďalej. Potvrdzujeme ti právo nosiť kríž a plášť, biskupskú hodnosť, ktorú tvoji predkovia k tvojmu sídlu pripojili.
Snem bol pre Norberta tiež príležitosťou stretnúť sa so svojimi dávnymi priateľmi, svätým Bernardom a so staručkým biskupom Bartolomejom z Laonu. Bartolomej, ktorý stál pri zrode Norbertovho diela bol stále jeho zástancom a obdivovateľom. Norbert ho z vďaky za jeho náklonnosť a podporu hneď po sneme odprevadil do Laonu a odtiaľ do Prémontré. Srdcom i dušou túžil po dome svätej chudoby, aby tam mohol udeliť svojim požehnanie. Akéže mnohé spomienky sa mu obnovovali na ceste z Remeša do Laonu. Hľa, tam je miesto, kde so svojimi priateľmi počul nebeský hlas. A tamto zasa, kde sa po prvýkrát stretol so svojím priateľom Bartolomejom. Norbert priniesol svojim milujúcim synom útechu a požehnanie. Našiel u nich horlivosť a toho istého ducha, akého im zanechal. Oni ho zasa prijali s nežnou láskou ako svojho otca. Biskup Bartolomej tiež prichádzal do Laonu a Prémontré už len ako hosť, pretože ako sedemdesiatročný arcipastier nasledoval túžbu svojho srdca. Opustil svoju diecézu a vstúpil do kláštora. Aspoň na krátky čas chcel mať úplný pokoj, aby sa mohol pripraviť na smrť. Zúčastnil sa ešte i voľby svojho nástupcu, Gautiera, opáta od svätého Martina, ktorého ako čnostného poznal už vyše dvadsaťpäť rokov. Bartolomej sa utiahol do Foigne, aby tam prijal rehoľné rúcho. Božia prozreteľnosť však ešte dopustila naňho ťažkú skúšku. Gautier už v októbri roku 1153 zomrel a miesto neho bol zvolený iný Gautier, ktorý nebol priateľom rehoľníkov. Tento zažaloval Bartolomeja, že premárnil biskupské majetky a celú vec predložil snemu v Remeši. Bartolomej bol teda nútený vstať už takmer zo svojho smrteľného lôžka, aby sa šiel obrániť proti neprajníkom. Vo svojom liste adresovanom remešskému biskupovi Samsonovi sa háji slovami: Musím sa priznať, že som staval nové kostoly a opravoval staré. Isteže sa to stalo na účet biskupských majetkov, ale urobil som to nie ako som chcel ja, ale ako mi to predpisovala moja povinnosť. Pápež Kalixt, ktorého pamiatka nech je požehnaná, mi odporúčal Norberta, aby som ho v jeho snahách pri organizovaní jeho nového rádu podporoval. Obdaril som ho dvomi biskupskými pozemkami. Jeden je pri Versigne a druhý pri Anicy. Nepamätám sa, žeby som bol niečo iné vyvlastnil z biskupských majetkov. Ale či sa lesk biskupského sídla nezvýšila stavbami nových kostolov? Ak mi On – večná Spravodlivosť, dá za pravdu, čo mi kto môže vytýkať? Nech len nikto iný nerozsype, čo som ja nazhromažďoval!
Bartolomej odovzdal svoju dušu Pánovi 26. júna 1158. Smrť bola jeho záchranou v dobe, keď na zemi vládla nespravodlivosť a neprávosť sa čím ďalej viac rozmáhala.
