Úctu a lásku k Panne Márii, našej Panej, prejavujeme spoločne a jednotlivo.
Učíme sa od nej úplnej oddanosti Bohu a službe ľuďom.
Pripájame sa k jej Magnifikat, aby sme vyjadrili aj svoju vďačnosť Bohu za všetky obdŕžané milosti.

Nemôžeme povedať, že by rád nepoznal úctu Bolestnej Matky Božej. Naopak. Ale chceme zdôrazniť starú tradíciu úcty Máriiných radostí, pre ktorú existuje veľa dokladov (sv. Herman Jozef). Do prísnosti života vrhá Máriin úsmev lúč milosti, sladkosti, srdečného tepla, poézie. Zmierňuje tvrdosť kajúcnosti a námah apoštolskej práce. Znovu prežívať Máriine radosti znamená ponárať sa hlboko do tajomstiev Kristových. Sprítomňovať si jej rozjímanie je najlepšou pohnútkou k rozjímavému životu. Pozerať jej pohľadmi je vysoká škola nazerania. Uctievať jej bolesti je posila v skúškach. Bez Márie by bol premonštrátsky život pochmúrny, bez radosti. S ňou je predsieňou neba.

Mária sa prehlásila a stala služobnicou, slúžkou, nevoľnicou, otrokyňou. Keď to urobila Matka, patrí sa, aby rovnako o sebe zmýšľali, rovnako sa prejavovali jej deti, ktoré vďaka jej odovzdanosti a službe získali prístup k spaseniu. Ale Máriina oddanosť službe sa stala panovaním v najušľachtilejšom zmysle toho slova.
Aby napodobnili Máriu napodobnili v prežívaní jej služby, aby svoju službu vložením do rúk prvej služobnice – Panej – zdokonalili, zasväcovali sa jednotliví členovia i komunity Márii ako jej nevoľníci. Toto meno niekedy i výslovne prijímali.
Norbert si zvolil Máriu za svoju Pani a Pani celého založenia.
Pani bieleho rádu, oroduj za nás!