Veľmi rýchlo sa rozvíjalo budovanie všetkého potrebného v Prémontré. Norbert horlivo obstarával všetko potrebné k stavbe a určoval každej veci príslušné miesto. Prekvapujúcu činnosť vyvíjali i rehoľní kňazi a bratia a tiež svetskí kňazi či sestry, ktoré viedla predstavená Rikvéra. Stavebný ruch znásobovali i pocestní, chudobní a denní hostia Xenodochie. Takže predtým opustená a neznáma dolina úplne ožila.

Príbytky, ktoré obývali, boli primitívne. V roku 1122 to bolo len niekoľko chatrčí z dreva a z hliny. Uprostred nich stála malá kaplnka. Povedľa chatrčí sa nachádzala dosť veľká záhrada s potôčikmi a s malým jazierkom. Nastal čas, kedy bolo treba pomýšľať na výstavbu trvalej kláštornej budovy a kostola, ktorý by spĺňal potreby rehole a jej dôstojného a vznešeného poslania. Podľa ľudského úsudku však táto dolina nezodpovedala požiadavkám pre usadenie väčšej rehoľnej rodiny natrvalo. Mala divoký vzhľad, vôkol neprehľadné lesy a vlhký škodlivý vzduch sa vznášal nad močaristou pôdou. Preto aj mnohí Norbertovi dohovárali, aby zmenil miesto a presťahoval sa na iné. Norbert však aj pri týchto ťažkostiach zachoval si pevnú vieru a presvedčenie, že bude môcť splniť úmysly Božej múdrosti, ktorá mu vybrala toto miesto, ak sa bude držať jednoduchých pravidiel ľudskej múdrosti: Najprv sa usilovať poznať Božiu vôľu, a až potom sa obrátiť na ľudí. V modlitbách prosil Pána Boha o pomoc a od ľudí žiadal, aby tí, ktorí sú najšikovnejší, preskúmali pôdu a označili to miesto, ktoré bude najlepšie zodpovedať požiadavkám. Tiež ostatní jeho zverenci sa pridali a prosili Pána Boha o pomoc, aby sa toto veľké podujatie úspešne podarilo. Modlili sa, postili a konali mnohé sebazapierania.

Vtedajší kronikár o tom píše: Uprostred doliny, tam, kde sú dnes pamiatky bývalého premonštrátskeho chrámu, v žiare svetla zjavil sa obraz ukrižovaného Spasiteľa. Z Kristovho tela vychádzalo sedem lúčov. Oslávenie Krista na hore Tábor sa tu zjednotilo s ponížením na Kalvárii. Kríž tu nebol drevom potupy, ale trónom slávy. Žiara z neho vychádzajúca, zaplavila celú dolinu. Norbert videl, ako zo štyroch vchodov do údolia prichádza mnoho pútnikov s kapsami a palicami. Vedení svetelným lúčom klaňali sa tu Spasiteľovi a bozkávali mu nohy. Skoro všetci sa potom rozišli po štyroch stranách sveta, keďže obdržali moc hlásať slávu Ježišovho mena. Týmto videním bolo označené miesto kostola v Prémontré. Kto by mal možnosť dostať sa tam, z rozhľadne by mohol ľahko pozorovať v pôdoryse bývalého kostola podobu kríža, ktorého obraz sa zjavil v roku 1122. Videnie označilo miesto pre stavbu a určilo aj jej poslanie v Cirkvi. Ako nejaký odtlačok sú zachované stopy onoho kríža v zemi. Zdá sa, akoby zem lepšie ako ľudia uchovávala pamiatku svojho veľkého dobrodinca.

Božský Spasiteľ si teda sám naplánoval a určil podobu tohoto kostola a Norbert chcel, aby práca skutočne dobre napredovala. Najprv si vyhľadal spoločníka, ktorý mu bude pomáhať viesť a oduševňovať staviteľov. Tým sa stal Hugo, ktorý ho zastupoval v neprítomnosti. Do práce prijal skupinu francúzskych robotníkov a z Nemecka mu jeho priatelia poslali ďalších pomocníkov. Začali teda pracovať. Už na počiatku však narazili na veľké ťažkosti. Pri vykopávaní základov narazili na veľkú bahnistú vrstvu. Všetci i tí najskúsenejší pracovníci stratili odvahu i nádej. Pokračovanie prác sa zdalo byť nezmyselným. Cez to všetko sa stanovil deň posviacky základného kameňa. Bartolomej, otec a dobrodinec kláštora, sľúbil, že sám vykoná tieto vznešené obrady. Rehoľníci ho privítali spevmi a slávnostným sprievodom.

Kronikár o tom píše: Bola to dojímavá slávnosť a pre veľkňaza útecha. Rozpamätal sa na Norbertovo videnie v prvú noc, keď ho tu bol zanechal. Veľké množstvo ľudí naplnilo dolinu. Oblečení v bielom rúchu spievali a v rukách mali strieborné kríže, sviece a kadidlá. Norbert videl v zjavení to, čo on, Bartolomej, vidí teraz na vlastné oči. Obrady boli slávnostné. Prišiel aj biskup Lisiard zo Soisonu, priateľ Bartolomeja. Na tejto slávnosti bol prítomný aj mocný pán tohoto kraja Marle Tomáš Cousy, pán hradu, všeobecne obávaný pre svoju ukrutnosť. Pravdepodobne sa tejto slávnosti zúčastnili aj nogentský Guibert, opát laonského kostola, zasväteného svätému Vavrincovi, Šimon, opát z lesného opátstva svätého Mikuláša, Rul, dekan a svätý Bernard. Okrem nich prišli aj mnohí cirkevní a svetskí hodnostári, taktiež cudzinci a veľké množstvo ľudí z okolia. Niektorí prišli z horlivosti, ale boli tu aj zvedavci. Z tejto veľkolepej slávnosti a z obradov zostalo už len požehnanie jedného kameňa v Pontifikále Romanum.

K položeniu pevných základov premonštrátskeho kostola prispela nová horlivosť, ktorá po požehnaní základných kameňov zavládla tak u staviteľov ako i u rehoľníkov. Francúzov a Nemcov podnecovala k usilovnosti aj národná hrdosť. Išlo tu priam o preteky. A rehoľníci, pravdaže, nechceli zaostávať, a tak stavbu podporovali, ako len mohli. Hovorilo sa, že k viditeľným pracovníkom sa pripájali aj neviditeľní. Rukopis istého opátstva vo Florencii spomína legendu, ktorá sa týka stavby kostola. Vraj v noci prichádzali anjeli, aby dokončili a zjemnili to, čo robotníci vykonali cez deň.

A takto sa to opisuje: Majstrom a staviteľom tohto diela bol sám Pán Ježiš. Patrilo sa teda, aby aj nebeskí duchovia boli na ňom účastní. Keď sa anjelom zapáčilo v Prémontré pomáhať, potom aj zlí duchovia dali pocítiť svoju blízkosť. Legenda ďalej hovorí: Častejšie sa stalo, že na pravé poludnie prišiel diabol a so svojimi légiami sa zamiešali medzi rehoľníkov a robotníkov. Znepokojoval ich svojimi palicami. Bolo počuť dupot koní a rinčanie zbraní. Nazdali sa, že v blízkosti je nepriateľ a nastala panika. Maloverné a slabé duše, opantané strachom, zanechali svoje povolanie. Hugo však a iní jemu podobní v tom jasne poznali podvodné útoky zlého ducha. Priniesli teda svätenú vodu a ňou pokropili pracujúcich. Nepokoj ihneď prestal a údolie Prémontré naplnil pokoj. I napriek úkladom zlého ducha a hmotným nedostatkom práca pekne napredovala. Potrebné kamene na stavbu dodávalo lesné opátstvo svätého Mikuláša. Každý využíval svoj čas a schopnosti pri stavbe, a tak za deväť mesiacov po postavení základných kameňov, stál románsky kostol, zasvätený blahoslavenej Panne Márii a svätému Jánovi Krstiteľovi. Románsky sloh, ktorý zvolili, dobre vyjadroval svojou prísnosťou a vážnosťou nábožnosť klaňajúcej sa a prosiacej duše. Kostol sa teda stal triumfom synov Norberta nad úkladmi zla.

Pri vysviacke kostola sa opäť zišlo duchovenstvo, šľachta i obyvatelia z celého kraja. Slávnostné obrady opäť vykonal biskup Bartolomej spolu so svojím priateľom Lissiardom. A aby toho nebolo málo, pre oduševnenie a radosť sŕdc všetkých prítomných, boli vzácne relikvie, ktoré Norbert priniesol z Kolína, pozostatky svätého Gereóna, dvoch svätých bratov Evaldových, a panien mučeníc, vystavené pohľadom a úcte všetkých prítomných. K hlavnému oltáru sa tlačilo veľké množstvo ľudí, všetci túžili obetovať svoje dary. Ale či je možná oslava na zemi bez tieňa mračien a nepríjemností? Pravdu má mudrc v Knihe prísloví: Smiech sa môže zmiešať s bolesťou a koniec radosti môže byť nárek. Zrazu bolo počuť prasknutie. Tlačenica ľudí posunula z miesta hlavný oltár, pričom sa rozbil aj oltárny kameň. Tým stratila kanonická vysviacka svoju platnosť. Taký bol cirkevný predpis. Preto s vysviackou museli začať znovu. Táto príhoda nepríjemne prekvapila Norberta. Tieň roztrpčenia sa na chvíľu udomácnil v jeho tvári. Obával sa poverčivosti maloverných, ktorí nebudú meškať a začnú si to vysvetľovať po svojom. Skoro sa však jeho tvár opäť vyjasnila. Vedel, že každá útecha pochádza od Boha, a preto sa dohodol s Bartolomejom, že novú vysviacku vykonajú tajne a hneď si na to určili aj deň. Bolo to v sobotu, v deň oktávy svätého Martina, po 18. novembri. A tak, ako sa dohodli aj vykonali, v tichosti a bez vonkajších slávností.

Herman, člen rehole a kronikár, ešte za života biskupa  Bartolomeja napísal kroniku, v ktorej oduševnene spomína: Každý návštevník si môže obzrieť kostol, kláštor, miestnosti a ohradný múr, čo vystavil Hugo. Ani medzi najbohatšími a najstaršími kláštormi vo Francúzsku nenájdeme jemu podobný. Nie je možné, aby cudzí návštevník, ktorý vstúpi do tejto požehnanej samoty, nezvolal: Naozaj, sám Pán Boh tu všetko urobil. Vykonal zázrak pred našimi očami. Vskutku je to Božie dielo! Bože môj, ako sa tešil Bartolomej, keď navštívil bratov. A ako sa tešil novému kláštoru, ktorý stavali podľa jeho pokynov a pod jeho vedením.

Žiaľ, čo bolo vtedy, už dnes nie je! Čas, nepokojné pomery, ľudia, revolúcia vykonali svoje skazonosné dielo. Na severnej strane ešte donedávna stáli budovy, ktoré staval sám Norbert. Taktiež zrúcaniny Xenodochia a zvyšky ženského kláštora. V roku 1879 vypukol však požiar a zničil aj zachované pamiatky. Hoci si potreba a vkus minulých storočí vyžadovali rozličné premeny na kostole, predsa tento stál až do revolúcie. Neskôr bolo z neho ešte možno vidieť základné kamene, ale dnes už aj tie zmizli bez stopy. Na mieste, kde stál kostol, asi uprostred, je dodnes zachovaná studňa. Ostatná časť kostola je zastavaná. Je tu nemocnica pre duševne chorých, kuchyňa a iné. Pri rôznych prácach, pri stavbe novej budovy nemocnice, vykopali lebečné a iné kosti. Boli to pozostatky bratov a sestier. Tí, čo v novej dobe zosypali tieto kosti spolu, nemysleli na to, že medzi nimi sa nachádzali kosti mnohých hrdinov a hrdiniek, že tam večne odpočíva Rikvéra a svätá Yves, tiež opáti a bratia, z ktorých mnohí sú svätí.

Na tej strane, na ktorej je cesta vedúca z Anycy do Saint Gobain, je azda najstaršia pamiatka z tých čias – ohradný múr. Na mnohých miestach sú novovystavené, a tak zachované pamiatky. Ohrada tvorí veľmi dlhý, nepravidelný mnohouholník, cez ktorý vedú na štyri strany brány. Severnú bránu volali Bránou svätého Jána. Tá bola v 18. storočí opravená. Západná sa volala Rohardská. Na južnej strane bol a je hlavný vchod. Tadiaľ sa prichádzalo na premonštrátske územie. Štvrtá brána na východnej strane je zastavaná. Od nej je vidieť spomínanú cestu z Anycy do Saint Gobain.

Dnešného návštevníka Prémontré veru neopanuje radostné plesanie otca Hermana. Naopak. Dojímavé sú slová posledného člena rádu z Prémontré L´Écuyho, ktoré povedal na rozlúčku s Prémontré: Smutná pamiatka na Prémontré, ty svätá samota! Teba odporúčal Bartolomej svätému Norbertovi, aby v tebe, podľa príkladu Svätých anjelov, bratia prespevovali chválu Najvyššiemu. Či by si bola myslela, že kostol, kde sme sa schádzali na modlitbu, bude raz miestom obyčajnej práce?