Saintbertínska kronika píše, že v roku 1120, starostlivosťou veľkého kajúcnika a muža prísnej sebakázne, sv. Norberta, vznikol premonštrátsky rád. Pápež Calixt povolal Norberta, rodom Nemca, z kolínskej provincie a odovzdal ho laonskému biskupovi Bartolomejovi, aby pod jeho opaterou kázal ľudu Božie slovo. Pôsobil na rozličných miestach, ale nakoniec sa usadil v Prémontré, na mieste, ktoré mu sám Pán Boh ukázal, aby tam založil svoju rehoľu. Spočiatku viedol pustovnícky život a stále chodil bosý. Neskoršie zorganizoval svojich učeníkov podľa pravidiel sv. Augustína. Niečo však doplnil podľa sv. Benedikta. Božské offícium spievajú premonštráti podľa pravidiel sv. Augustína. Ich breviár obsahuje deväť lekcií. Kanonici majú biely talár a počas bohoslužby nosia bielu rochetu. Škapuliar a mantel sú z bieleho súkna. Ich šaty sú opravdivým rehoľným rúchom. Svoj život zasväcujú apoštolskej činnosti pre dobro duší. Nevolajú sa bratmi, ale premonštrátskymi kanonikmi. Podľa pravidiel sv. Benedikta nepožívajú nikdy mäso, iba ak majú počas choroby dišpenz. Spia vo svojom rúchu. Vrchné rúcho má byť zo súkna a nie z plátna. Ich denný poriadok presne vymedzuje čas na poľné práce. V prvom období svätého zápalu siahal záväzok pôstu od sviatku Povýšenia sv. Kríža až po Veľkú noc. Neskoršie preláti a predstavení uznali za vhodné pôst zmierniť. Len piatok bol potom dňom prísneho pôstu. Týmto spôsobom žili kňazi, rehoľníci i bratia tretieho rádu.
Táto časť kroniky je pre historikov cenný dokument, podľa ktorého môžu usudzovať o účinnom vplyve Norberta na svojich súčasníkov. Môžeme tu badať, ako Norbert chápal cieľ a poslanie svojej rehole od jej vzniku. Norbert sa usiloval spojiť kontemplatívny život s činným pracovitým životom. Nechcel založiť novú rehoľu, ale skôr chcel iba kanonikov priviesť k prísnejšiemu spôsobu života. Jeho synovia sa zriekli osobného blahobytu. Žili v prísnej sebakázni a kázali Božie slovo. Vysvetľovať pravdy viery nevedomým, ohlasovať pokánie, potláčať bludy bolo ich svätou povinnosťou. Základom ich spôsobu života bol pustovnícky život. Norbert pevne dúfal, že jeho synovia najlepšie nadobudnú potrebnú zbožnosť, duševnú silu a potrebné vedomosti v samote. To bude ich zdroj pre prácu v Pánovej vinici. Preto z času na čas majú vyhľadávať kláštornú samotu, aby sa mohli posilniť a pookriať na duši.
Kto chce pochopiť Norberta, musí si pripomenúť jeho blúdenie v mladosti, jeho obrátenie a kazateľskú činnosť v počiatkoch jeho účinkovania. Poznal svetských i rehoľných kňazov a u všetkých našiel vynikajúce čnosti, ale i veľké previnenia. Bola to hlavne simonia – túžba po peniazoch, prepych, nemiernosť a nemravnosť v ošatení. Mal možnosť dostať sa do styku so spoločnosťou v rozličných krajinách. A tu namiesto viery, našiel u ľudí poverčivosť, nenávisť, závisť a dokonca i znevažovanie Božích služobníkov. Toto všetko ho veľmi trápilo. Videl potrebu obnovy nielen u ľudí, ale i u duchovenstva. Vo výchove duchovenstva však videl najúčinnejší prostriedok na prevedenie tejto reformy. Kňazi ako kedysi apoštoli, majú byť chudobní, čistí, nezištní a obetaví. Jeho kláštory budú teda seminármi kňazského dorastu, kde sa budú vychovávať zbožní a horliví kňazi. Je len prirodzené, že tí, ktorých vychovala rehoľa v láske a v chudobe, nebudú sa usilovať zbohatnúť, aby mohli svojim príbuzným zanechať dedičstvo, ako to robili iní. Norbertovi kňazi, ak budú stáť na výške svojho povolania, stanú sa tak súcimi pre šľachetnú apoštolskú prácu. Tých, ktorí sa k Norbertovi dobrovoľne pripojili, najprv dobre vyskúšal či majú naozaj povolanie. Rehoľníka povoláva sám Pán Ježiš slovami: Ak chceš byť dokonalý... nasleduj ma! Božie príkazy zaväzujú každého, ale evanjeliové rady len tých, ktorí chcú byť dokonalí. Zo všetkých krajín sa k Norbertovi hrnuli nováčikovia. Boli to synovia zo šľachtických, ale i z bezvýznamných rodín, bohatí i chudobní, mladí i starí, učení i nevedomí. Boží muž ich prijímal a dobrotivo zhromažďoval. Všetkých spájala bratská láska a spoločný spôsob života. Iste sa však našli aj takí, ktorí z chvíľkového vzplanutia či z ľudských ohľadov prišli do Prémontré. Takéto povolanie však stroskotalo už pri prvej skúške.
V spoločenstve, ktoré Norbert založil, boli dva stavy. Prvý tvorili klerici, teda kňazi a tí, ktorí sa pripravovali na kňazské povolanie. Boli viazaní kanonickými predpismi a ich poslaním bola modlitba, štúdium a apoštolská činnosť. Druhý stav tvorili takzvaní conversovia, tí, ktorí podobne ako v tej dobe v založeniach sv. Benedikta (kamalduli, cisterciáci), vykonávali len telesnú prácu. Obývali osobitnú časť budovy a mali aj oddelené miesto v chóre a v jedálni. Nosili jednoduchšie rúcho, pričom ich plášť bol sivý a ich škapuliar sa vpredu i vzadu končil trojhranným cípom. Nosili bradu, ale ju nesmeli pestovať. Ich postavenie malo prakticky ráz služobníkov. Doba vstávania bola pre oba stavy rovnaká a podľa najstaršieho štatútu bratia conversovia boli povinní denne odriekať niekoľko Otčenášov. Skladali sľuby a žili z kláštorného majetku. Svojou poctivou prácou sa starali o všetko potrebné pre chod kláštora. Ich povinnosťou bolo odriekanie Otčenášov a účasť na ranných a večerných bohoslužbách. Hierarchické zriadenie tejto malej spoločnosti bolo spočiatku veľmi jednoduché. Zakladateľ bol pre svoju duchovnú rodinu viac ako predstavený v kláštore. Bol dušou svojej spoločnosti. Uctievali si ho ako proroka, ktorý má pri vedení spoločnosti neobmedzenú moc. Norbert nikdy neužíval titul opáta, i keď sa v niektorých starších kronikách toto označenie pre neho použilo. Norbert nikdy nechcel byť opátom, ale spĺňal všetky kritéria tohto úradu. Takto sa o ňom vyjadril jeho súčasník a člen rádu Herman: Norbert vychovával svojich kňazov na spôsob kanonického života. Z množstva prihlásených musel vybrať pravé povolania, teda rozoznať pšenicu od kúkoľa. Preto prísne karhal chyby. Vštepoval ducha skromnosti a poníženosti, hovorieval: Duch Svätý zostúpi na vás len vtedy, keď nájde vaše srdce vyprázdnené a tak pripravené pre Boha! S pomocou Božou získal rebelantov a maloverných pre horlivý duchovný život.
Veľa storočí už uplynulo od čias sv. Norberta, a tak je nemožné zachytiť jeho učenie v úplnej celistvosti. Predsa však máme mnohé pramene, v ktorých sa dozvedáme čo to o jeho Predstavách. Vieme napríklad, že v dejepisnej zbierke rehole sú zachytené tri rady, ktoré odporúčal a ktoré vyvierali z hlbokej túžby jeho srdca:
1. čistota a lesk oltára,
2. verejné vyznanie svojich chýb a nedbalostí pred kapitulou, alebo na inom mieste,
3. starostlivosť o chudobných a pohostinstvo.
Sv. Norbert často hovorieval: Čistotou oltára vyznáme svoju vieru a lásku k Bohu. Čistotou svedomia staráme sa o seba. Lásku k blížnemu si cvičíme, keď sme dobroprajní k cudzím a k chudobným. Zachovajte verne tieto tri rady a ja vám sľubujem, že vás jeho prozreteľnosť nikdy neopustí.
Norbert dvakrát denne v malých dávkach podával svojim učeníkom potrebné vedomosti z teológie a z kresťanskej dokonalosti. Z jeho asketických pravidiel sa niektoré i napriek búrlivým storočiam minulosti, zachovali. V nich sa zrkadlí celé jeho vnútro. Často prednášal o vznešenosti kňazského povolania a o potrebe sebazapierania. Ach, kňaz, vzdychal, ty nepatríš sebe, lebo Boh je s tebou. Nie si svojím pánom, si sluhom nasledovania Krista. Nie si svojím vlastníctvom, ale nevestou Cirkvi. Nežiješ pre seba, si prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Nepovstal si sám od seba, veď si úbohé nič. Čo si teda, kňaz? Nie si ničím a predsa si všetkým. Hľaď, aby nepovedali právom o tebe, čo povedali neprávom o Kristovi.
Norbert niekedy v dôvernom rozhovore spomínal na svoj premrhaný čas v mladosti: Žil som na dvore, ale necítil som sa nikdy dobre. V reholi požívam stálu radosť. Prišiel som k presvedčeniu, že jediné dobro spočíva v tom, keď sa úplne oddám Bohu, či som na dvore, v reholi alebo medzi cirkevnými hodnostármi. Mal som prístup i na dvor panovníkov. Bol som bohatý. Neodoprel som si pôžitky sveta, ale verte, bratia, že nikdy som nebol taký blažený, ako keď som sa zriekol všetkého. Duchovná útecha nahrádza radosti sveta, poskytuje sladkosť a trvalo uspokojuje srdce. Či by sme sa mohli báť démona, keby sme boli vyzbrojení samotným Kristom? Neskláti sa nikdy ten, s kým je Boh!
Vráťme sa ale opäť do Prémontré. Tam bol od začiatku ustanovený jeden, ktorý spravoval vnútorné záležitosti domu. Zdá sa, že tým povereným bol Hugo. Tento zodpovedný úrad predstaveného vykonával až do svojho zvolenia za opáta a generálneho predstaveného. Keď bol Norbert na apoštolskej ceste, prior mal v Prémontré úplnú moc. Pre upevnenie organizácie rehole bol ustanovený za hlavu ostatným predstaveným. Ich mená sa nám, žiaľ, nezachovali. Niektorí z nich viedli pre kňazov duchovné cvičenia, iní zasa dohliadali na prácu bratov. Pred odchodom do misijnej práce Norbert pripomínal svojim zástupcom: Buďte jednomyseľní! Spoločenstvo, ktoré spravujú predstavení v svornosti, je vždy blažené.
Medzi všestrannými zamestnaniami bratov, vynikal chórový spev Božieho offícia v rozličných hodinách dňa. O polnoci zvolával zvon k modlitbe matutína. Podľa toho, aký bol sviatok, mal breviár tri alebo deväť lekcií, tak ako to bolo zvykom i u ostatných reholí či u kanonikov. Na slávnostnej bohoslužbe boli každý deň všetci prítomní. Zvyšok dňa bol vyplnený prácou, vykonávanou podľa potreby a schopností členov rádu. Norbert predpísal pre svojich členov aj telesné cvičenia. Jeho predstavou bolo vytvoriť akúsi kongregáciu pustovníkov, robotníkov a žobravých bratov.
Laonský biskup o tom všetkom podáva nasledovnú správu: Doplnkom čnosti nábožnosti je milovať a pomáhať rehoľníkom v ich bohumilom spôsobe života. Keď ich pre naše ľudské slabosti nedokážeme nasledovať a napodobňovať, patrí sa aspoň, aby sme si ich vážili, ctili a pred inými chválili. V týchto časoch horlivý a oslávený muž Norbert, z Božej vôle, s mnohými rovnako zmýšľajúcimi mužmi a za súhlasu príslušných zodpovedných činiteľov, na území voazských lesov, v Prémontré, založil novú rehoľu. Bratia slúžia Bohu, chodia v kňazských talároch, zachovávajú pravidlá svätého Augustína, žijú ako pustovníci a prácou svojich rúk si dorábajú svoj každodenný chlieb. My teda do ich zásluh odporúčame svoju úbohosť a chceme, aby aj po našej smrti sa mohli venovať kňazskému životu. Preto s pocitom radosti im venujeme barantelský mlyn, ktorý bol na naše útraty nedávno vystavený a daný konventu do užívania.
Prvé konštitúcie presne ustálili čas pre prácu v kláštore a mimo neho. Napríklad: počas žatvy bratia vyšli ticho na pole, tam poobedovali, odspievali aj vešpery a večer sa vrátili domov do kláštora. Od práce boli oslobodení len chorí a dozorcovia. Kým bratia pracovali na poli, zapisovatelia a tí, ktorí zostali doma, odbavili offícium v ustálenom čase. Aj keď telesná práca je potrebná a užitočná, nebola hlavným zamestnaním kanonikov. Rád svätého Norberta bol založený pre formáciu kňazov, misionárov a apoštolov. Mali sa v prvom rade zaoberať štúdiom Písma Svätého a teologických disciplín. Štúdium svätých kníh bolo pre kanonikov tak potrebné, že keby ho niekto dobrovoľne zameškal či zanedbal, bol by považovaný za zakrpateného člena rehoľnej spoločnosti, akoby za toho, ktorého treba z rehole prepustiť. Od tejto povinnosti nemôžeme byť nijako oslobodení, lebo sme sľubovali vernosť premonštrátskemu rádu, a aby sme boli súcimi nástrojmi apoštolskej práce, sme povinní vzdelávať svojho ducha.
Život členov v Prémontré nebol ľahký. Podľa zásad katolíckej askézy musel sa každý zrieknuť všetkého, čo nie je potrebné. Táto askéza totiž s odporom zavrhuje pozemské pôžitky: Čo je, čo by som mohol stratiť?! Hovorí svätý Augustín. Vo svojej reholi kladie sebazápor na úroveň životnej zásady. Telo premáhajme pôstom natoľko, nakoľko nám to len sily dovolia. Norbert už od počiatku predpisoval svojim zverencom ustavičný pôst. Jedli len raz denne. Čoskoro však museli túto prísnosť zmierniť. So súhlasom Norberta zostavil Hugo miernejšie pravidlo. Stravovali sa dvakrát denne v období od Veľkej noci po sviatok Povýšenia svätého Kríža, ale nezostali dlho ani pri tomto pravidle. Vyčerpávajúca apoštolská i telesná práca si vyžadovala veľa duševných i telesných síl, čomu nezodpovedalo také skromné stravovanie, aké bolo užívané v počiatkoch. Nosili len vlnené nefarbené biele rúcho. No zakladateľ rehole, Norbert, nosil denne cilícium z najtvrdšej látky. Šaty z plátna nosievali len počas bohoslužieb. Doma i na cestách mali povinné prísne trýznenie tela. Tým si mali chrániť mravnú čistotu tela i duše. Batožinu si nosil každý sám. Len keď bola vzdialenosť viac ako tri kilometre, mohli použiť somára. I keď sa táto prísna kázeň dlho neudržala, udržala sa veľká túžba po dokonalosti. Bolo vidieť, ako z lásky a skromnosti nosili plátené rúcha. Hanbili sa, keď sa mali objaviť v úplne novom obleku. Najbiednejšie jedlo im chutilo ako niečo delikátne. Ich sebapremáhanie bolo bezvýhradné. Od ochotnej poslušnosti ich nevedel zadržať ani strach pred smrťou.
V tom čase nemali žiadne písané pravidlá. Veď aj načo. Tí, ktorí dôkladne pochopili zásadu svätého Augustína, nepotrebovali napísané pravidlá. Milujte ľudí, a potom robte všetko, čo môžete. Bolo by naivné si myslieť, že to chápali všetci, a preto sa rozhodol Hugo v rokoch 1128 – 1129 zostaviť prvé provizórne pravidlá. Silencium vládlo vždy a všade. Zachovávali ho i pri cestovaní. Dnešní kritici ich považujú za rehoľných fanatikov, no nikto nemôže poprieť fakt, že v mlčaní dozrievali géniovia, v mlčaní sa zrodili veľké myšlienky. Keď sa Norbert a jeho spoločníci vyhýbali verejnosti, nerobili to preto, že by boli nenávideli ľudí. Naopak. Radi im poslúžili, ak to bolo potrebné. A či azda nepotrebovali mlčať, keď sa chceli naučiť múdro hovoriť? Boli zvyknutí na mlčanie, ale pre najmenšie previnenie sa priliehavými slovami obžalovali pred kapitulou, kľačiac na oboch kolenách. Obžalovali sa pre malú urážku brata, ktorého urazili slovom či gestom. Týmto uponížením zadosťučinili za svoje viny a obdržali odpustenie.
Aby sme mohli pochopiť život všetkých v Prémontré, je potrebné nahliadnuť aj na spôsob života žien. Norbertínky boli všeobecne obdivované. Žili spolu stále v najprísnejšej disciplíne. Ani nariadenia Tridentského snemu, týkajúce sa ženských reholí, neboli prísnejšie. Svet ich nikdy nevidel. S príbuznými a cudzími hovorili len za hustými mrežami v prítomnosti dvoch členiek a dvoch služobných sestier. Spočiatku sa stále postili. Neskôr od toho upustili a pôst obmedzili len na určené obdobia. Mäso však nikdy nepožívali a žili v neustálom mlčaní. Offícium blahoslavenej Panny Márie a iné chórové modlitby odbavovali miernym tichým hlasom a zbožne. Pri obliečke ich ostrihali na znak toho, že sa zriekajú seba a všetkej zmyselnosti. Ich rúcho bolo z vlny alebo z ovčej kože.
Kronikár poznamenáva: Ježiš, ktorého Božstvo nepriatelia denne popierajú, dokazuje svoje Božstvo v hrdinskom sebaobetovaní a v odvahe povolaných. Nevinné mladé srdcia sa mu obetujú ako poďakovanie za to, že sa On daroval nám a týmto sebaobetovaním človek prináša svoju prirodzenosť ako obetu Bohu, na znak svojej ľudskej lásky, za lásku Syna Božieho, ktorý nás tak miloval, že za nás na kríži zomrel.
