Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť… (Jer 20,7)
Boh, darca všetkých darov je ten, ktorý dáva ničím nezaslúžený dar povolania k životu, k zasvätenému životu, k životu vo väčšej blízkosti pri ňom. Uvedomujem si tento veľký dar a chcem sa s ním podeliť aj s vami.
Narodila som sa v tradičnej katolíckej rodine a vychovávali ma vo viere od malička. No bližšie k Bohu ma privádzali moji starý rodičia svojim živým príkladom žitej viery a tiež ma učili modliť sa, vodili na rôzne púte… U nich som sa prvý krát stretla s Bohu zasvätenými sestrami, ktoré boli v tom čase v civile o čom som ja, ale nevedela. Vyžarovala z nich dobrota, láskavosť, dobrosrdečnosť…, čosi pekné čo ma priťahovalo a tak som si povedala: ”Chcem byť ako oni”. Vtedy som mala okolo 10 rokov a len neskôr som sa dozvedela, že to boli rehoľné sestry. Boh si ma takto pomaličky priťahoval bližšie k sebe a ja som žila s túžbou v srdci byť rehoľnou sestrou. Po ukončení školy som začala pracovať a keďže som mala dobré zamestnanie povedala som si: ”Nepôjdem do kláštora, veď mám dobré zamestnanie”. Mala som vtedy 23 rokov. No akosi som cítila, že toto nie je moje miesto. Boh je však verný a neprestal ma priťahovať na svoje srdce a ja som začala hľadať jeho vôľu a čo chce On odo mňa. Začala som hľadať kongregáciu, kde ma Boh volá, kde by bola každodenná poklona Oltárnej Sviatosti, spoločná modlitba liturgie hodín a služba kňazom. Boh ma povolal do Kongregácie sestier premonštrátok, kde som toto všetko našla a kráčam na tejto ceste povolania 16 rok. Som vďačná Bohu za dar jeho povolania za tento veľký a nezaslúžený dar.
Sestra Timotea
