Všetko to začalo pozvaním mojej priateľky Danky na duchovné cvičenia. Dovtedy bol môj život rovnaký ako každého mladého dievčaťa s jeho túžbami a snívaním... Tentokrát stretnutie s kňazom, v tichu načúvania Božieho Slova, po sv. spovedi, zmenilo navždy môj život s predošlými plánmi a víziami. Náhle presne 14. 12. 1970 bolo mi jasné, že cesta, ktorá začala duchovnými cvičeniami bude mať pokračovanie. Pán sa postaral o kontakty ďalej návšteva sestier v Lipovej, dopisovanie a návštevy v Kláštore Pia XI. vo Vrbovom, modlitba k zakladateľom sv. Norbertovi a sv. Augustínovi postupne upevňovali moje rozhodnutie. Cesta za Ježišom pokračovala v dobrodružstve prijatí rehoľného rúcha a nového mena v r. 1971. Začiatky rehoľného života som prežívala v radostnom spoločenstve sestier, ktoré posilňovalo moju horlivosť, vieru, obetavosť a lásku k Ježišovi. Z rozhodnutia vtedajšieho režimu sme si, viaceré sestry, od 1. 11. 1973 museli znovu obliecť civilný odev. Vtedy som pracovala v Ústave sociálnej starostlivosti pre postihnuté deti v Skalici u Litoměřic. Vďaka Božej milosti a skúsenosti prvých rokov zasvätenia prežívaných v príkladnom živote spolusestier sme obstáli v civilnom zamestnaní ,ja 19 rokov žiť v malých komunitách na Slovensku. Ja som pôsobila v Piešťanoch . V tomto našom malom spoločenstve sa vystriedalo viacero dievčat, najskôr ako kandidátky, potom novicky a neskôr juniorky, ktoré formáciu ukončili celoživotným zasvätením. Takto pokračovala formácia v totalite v určitom riziku a sledovaní štátnou bezpečnosťou.
Pán nad nami bdel a chránil nás. Prišiel vytúžený návrat do rehoľného rúcha a „cesta za Ježišom“ v poslaní, ktoré nám určuje každý deň plniť jeho vôľu.
Pane vďaka ti, že si ma viedol, ochraňoval a zahŕňal svojou láskou a požehnaním.
sr. Renáta
