Keď sa Peter Leo vyhlásil za pápeža a prijal meno Anaklét II., hoci Petrov stolec už mal riadne zvoleného nástupcu Innocenta II., kresťanský svet sa rozdelil na dva tábory. Všetci pravoverní kresťania sa postavili pod zástavu Innocenta II., ktorý sa však musel zdržovať vo Francúzsku a na iných miestach. Anaklétom najatí banditi totiž plienili Rím a jeho okolie. Všemožne podrývali autoritu pápeža Innocenta II., ale on si ju udržal i vo večnom meste.

Anaklét býval v Ríme a z Lateránu zasielal listy a vydával bully. To mu dodávalo istú vážnosť, odporúčanie pre svet. Jeden starý kronikár túto situáciu popisuje takto: Anaklét zaujal stolicu moci, ale Cirkev patrila Innocentovi. Prvý bol pánom Ríma, druhý celého kresťanského sveta.

Bolo nanajvýš žiadúce, aby bol rozkol odstránený. To bolo možné len odstránením násilníka pápežského trónu; premožením rušiteľa pokoja v kresťanskom svete. Toto riešenie však mohlo byť uskutočnené len rečou zbraní, k čomu sa kráľ Lothar aj sľubom zaviazal. Iste ho k tomu viedli šľachetné pohnútky, ale i túžba po cisárskej moci. Veď ak pomôže pápežovi späť do Ríma, cisárska koruna ho neminie. Na Veľkú noc, 10. apríla 1132, kráľ Lothar oznámil ríšskemu snemu, že s vojskom vtiahne do Talianska. Správu krajiny dočasne zveruje bavorskému kniežaťu, zaťovi Henrichovi. Vojenské jednotky sa sústredili vo Würzburgu a ku kráľovi sa pripojilo i mnoho biskupov. Norbert sa tejto dlhej expedície nechcel zúčastniť, lebo považoval za potrebnejšie utvrdzovať svojich veriacich v dobrom. Bol rád, že si jeho ovečky začali zvykať a dobro v nich už zapúšťalo korienky. Teraz je potrebné sa im venovať. A necítil sa už ani dosť silný. Veď už sedemnásť rokov znášal útoky zlého a štrnásť rokov sa namáhal v apoštolskej práci. Nato ešte prežil veľké skúšky a ťažkosti v Magdeburgu. Kráľ Lothar, ale i pápež si však jeho prítomnosť žiadali. Norbert nemohol odoprieť žiadosť takýchto autorít, a tak hoc telesne slabý a vyčerpaný, ale duchom svieži a horlivý opustil svoje mesto Magdeburg. Až neskôr sa ukázalo, že jeho prítomnosť bola pre pápeža a Cirkev užitočná a pre štát veľmi potrebná.

Ako pápež tak kráľ sa vybrali do Ríma každý svojou cestou. Lothar šiel riadnou cestou a pápež zasa povedľa mora. Každý z nich mal po boku svojho dôverníka. Pápež mal Bernarda a Lothar zasa Norberta. Kráľ sa namáhavou cestou dostal do Ríma až v apríli. Táboril na vŕšku, kronikármi zvanom Vŕšok banditov. Dňa 30. apríla 1133 vtrhol odvážnym útokom do mesta a obsadil Aventínsky vŕšok, čo je časť mesta pred Kostolom svätej Sabíny. Tu strávil aj turíčne sviatky. Pápež sa usadil v Lateránskom paláci, ktorý bol v tom čase pápežskou rezidenciou. Anaklét sľúbil, že svoje zvolenie za pápeža podrobí kontrolnej skúške, ale splnenie sľubu odkladal zo dňa na deň. Lothar chcel rázne zakročiť, lebo sa chcel dať korunovať za cisára, a to v Bazilike svätého Petra, ktorú držal Anaklét vo svojej moci. Norbert radil, aby radšej korunovácia prebehla v Lateránskej bazilike svätého Jána. Návrh bol prijatý a slávnostná korunovácia sa mala konať 4. júna. Lothar by sa tak stal prvým z nemeckých kráľov, ktorý by obdržal cisársku korunu mimo Baziliky svätého Petra.

Na slávnosť korunovácie sa zišlo veľké množstvo ľudí. Rimania sa vždy radi pre niekoho oduševňovali, niekoho oslavovali. Aj teraz. Vycítili, že korunovanie kráľa Lothara pápežom Innocentom znamená úplnú porážku pre Anakléta. A mali pravdu. Od tejto chvíle začal Innocent postupne zaujímať svoje právoplatné miesto a hviezda Anaklétovho šťastia začala zapadať. Lothar prišiel do baziliky s vojenským sprievodom. Innocent ho slávnostne privítal v sprievode kardinálov, biskupov a duchovenstva. Potom pápež Innocent II. za búrlivého prejavu tisícov veriacich položil korunu Karola Veľkého na hlavu kráľa Lothara a na hlavu jeho manželky Richenzy. Našiel sa však popri všetkej tej pompéznosti, ktorá slávnosť sprevádzala, obláčik nečakanej mrzutosti. Cisár napriek všetkému očakávaniu opäť predniesol svoju prosbu o právo investitúry. Sloboda Cirkvi opäť stála na zráze. Možno si to Lothar ani poriadne neuvedomil, veď len pred chvíľkou prisahal, že bude chrániť pápeža a biskupov. Ani pápež Innocent II., zrejme zaskočený, si spočiatku nevšimol nebezpečenstvo, ktoré táto žiadosť v sebe ukrývala, lebo sa zdalo, že chce cisárovi vyhovieť. Norbert sa však už neraz pokúšal vyhovoriť Lotharovi jeho požiadavku. On aj teraz vedel, čo všetko tento unáhlený krok môže v budúcnosti spôsobiť. Povstal uprostred zhromaždenia a v prítomnosti samého cisára a jeho sprievodu prehovoril:

Čo to chceš urobiť, Otče môj?! Chceš svoje stádo vystaviť útokom? Cirkev, ktorú si prijal slobodnú, chceš vydať za otrokyňu? Stolec svätého Petra vyžaduje spravovanie, ktoré je hodné svätého Petra. Ja som sľúbil poslušnosť svätému Petrovi ako i tebe v mene Kristovej lásky, ale ak splníš túto žiadosť, pred celou Cirkvou vyslovím svoj nesúhlas a protestujem proti tejto výnimočnej výsade, ktorú chceš udeliť.

Vystúpenie Norberta bolo tak živé a smelé, že celá vec bola razom vyriešená. Cisár odstúpil od svojej smelej žiadosti, lebo bol muž bohabojný a ako taký bol nepriateľom bezprávia. Preto si aj získal toľko priateľov, ktorí sa ho s láskou pridŕžali. Pochopil, že kresťanský panovník spravuje svoj ľud pod dohľadom Božím a má ho viesť k dobrému. Bol viac otcom ako vodcom svojho ľudu. Vážil si a mal rád Norberta a všetko konal po dohode s ním, veď živil svojho ducha Božím slovom, ktoré mu on denne sprostredkoval. Ani pápež už nepomýšľal udeliť takúto pre Cirkev urážlivú výsadu svetskej moci. Vysoko si vážil Norberta a usiloval sa mu odvďačiť, ako len mohol. Zachovala sa bulla, ktorú Innocent II. vydal v ten istý deň, keď korunoval kráľa Lothara za rímskeho cisára. Bola spísaná 4. júna 1133 a určená Norbertovi. Dozvedáme sa z nej, akú mienku mal pápež o Norbertovi:

Odkedy ťa svätá apoštolská Cirkev aj zvláštnym spôsobom prijala za syna, presvedčila sa mnohokrát o tvojej horlivosti a oddanosti, ktorej skvelé dôkazy sme videli. Prozreteľnosť, napriek našej nehodnosti a nedostatočnosti, povýšila nás na hodnosť apoštolskú. Vtedy sa každý presvedčil o tvojej zázračnej obetavosti, vytrvalej láske, viere a zbožnosti a stal si sa známym nielen u susedných národov, ale i  tu u vzdialenejších. Nehľadel si na únavu, nebál si sa hrozieb, nepomiatlo ťa lichotenie, ako neoblomný múr si stál proti Petrovi Leovi a tvojím pričinením sa priklonil kráľ a kniežatá k poslušnosti voči Kristovmu námestníkovi. Je len prirodzené, že svätý stolec hľadí dobroprajne na tvoje pôsobenie, tešiac sa, že má v tebe svojho veľkého syna, a preto sa snaží, aby ťa mohol celkom a úplne pripútať k svojej službe.

Tieto vety sú svedectvom Norbertovej účasti v bojoch za pokoj Cirkvi a za jej lepšiu budúcnosť. Norbert bol aj úradne uznaný ako záchranca pápeža, ale jeho skromnosť mu nedovolila z toho ťažiť pre seba. Horlivo však bojoval za práva, ktoré jeho biskupstvo malo a boli mu upierané. Poľské a pomoranské biskupstvá neuznávali svoju podriadenosť magdeburgskému arcibiskupstvu. Už na ríšskom sneme v Remeši, prosil Norbert pápeža Innocenta II., aby on rozhodol v tejto veci. Ak uzná za vhodné, nech potvrdí toto postavenie magdeburgského arcibiskupstva. Túto svoju prosbu Norbert predniesol aj v Ríme. Preto aj pokračovanie vyššie citovanej pápežskej listiny sa dotýka aj tohoto problému. Píše sa tam:

Preto náš brat, biskup Norbert, uvažovali sme nad žalobou, ktorou si obvinil poľských biskupov. Tvrdíš, že títo biskupi už od dávna podliehajú magdeburgskej Cirkvi na základe metropolitného práva a odvolal si sa na našich predchodcov blaženej pamäti Jána Benedikta a Leva, ktorí, ako hovoríš, dali biskupstvá pri riekach Sále, Labe a Odre, ako i tie, ktoré z milosti Božej v budúcnosti ešte len budú zriadené, pod právomoc magdeburgskej Cirkvi. Ide o tieto biskupstvá: ľublinské, štetínske, pomoranské, ďalej posenské, gnesenské, krakovské a breslavské.

Dvakrát som už písomne vyzval biskupov týchto cirkví, aby prišli a dali odpoveď na tvoje požiadavky, ale oni ani neprišli, ani odpoveď nedali. My uznávame za potrebné, nenechať ich ďalej vo vzdorovitosti. Preto teba, Norbert, náš milý brat, potvrdzujeme ako metropolitu s právomocou nad ostatnými biskupmi. Napísali sme horemenovaným, aby poslúchli tvoju láskavosť. Aj pre budúce časy robíme opatrenie tým, že biskupstvá, ktoré by sa na týchto územiach zriadili, budú podliehať tvojej právomoci.

Teraz, náš milý brat, zachovaj lásku a poslušnosť voči svätej Cirkvi, staraj sa úzkostlivo o to, čo slúži k jej sláve a dobru. Varuj každého, veľkého i malého, aj našich budúcich nástupcov, aby neporušili toto naše kanonické potvrdenie tvojich metropolitných práv.

Počas ťaženia v Taliansku (1132 – 1134) bol Norbert cisárskym kancelárom, ale len pre Taliansko. Neskôr sa ním stal pre celú ríšu. Tento titul dostal od Lothara v liste, ktorý bol rozposlaný všetkým kráľom, biskupom a kniežatám kresťanského sveta. Lothar v ňom opisuje udalosti, ktoré sa udiali v Ríme. Totiž, že Innocent II. je uvedený späť na svoj pápežský stolec. Tento list má historický názov: Súd kráľa Lothara proti Anaklétovi. Na konci listu stojí: Lea Petra a jeho prívržencov, ktorí sa previnili proti Božej a ľudskej nadvážnosti, naše dvorné cirkevné kniežatá vyobcovali z Cirkvi, menovite: Norbert, magdeburgský arcibiskup a náš kancelár, Alberon, arcibiskup brémsky, opát Henrik a iní.

Lothar chcel svoje dielo dokončiť, preto Anakléta z Ríma vyhnal a Innocent II. mohol voľne vlastniť pápežskú tiaru. Anaklét sa ale ubytoval na Anjelskom hrade, ktorý bol pevnosťou Pierleovcov. Lothar teda vyslal Bernarda a Norberta ako svojich vyslancov, k Anaklétovi, aby rokovali o zmierení. I napriek všetkej snahe sa dokonalá jednota Cirkvi magdeburgskému arcibiskupovi a opátovi z Cairaux, nepodarila nastoliť. Získali však veľké mravné víťazstvo, pretože napomohli k návratu pravého pápeža do Ríma. Lothar sa po siedmich týždňoch v Ríme vrátil v auguste opäť do Nemecka. Spolu s ním sa vracia aj Norbert. Namáhavé cesty a horúce podnebie veľmi oslabili Norbertovo zdravie. Očividne upadal. Ešte do marca roku 1134 stále sprevádzal cisára, ktorý bez Norberta nechcel vykonať žiadne vážne rozhodnutie. Postupné slabnutie tela i ducha ho úplne zneschopnili pre ďalšiu prácu. Na začiatku pôstu sa úplne vzdal všetkých štátnych záležitostí. Cisár ho nechal previesť do Magdeburgu. Podrobnejšie nám túto situáciu opisuje magdeburgská kronika:

Od roku 1134, keď sa vrátil z Talianska, jeho slabosť rástla zo dňa na deň. Predsa však ešte šesť mesiacov strávil u cisára a sprevádzal ho na snemoch, ktoré sa konali v rozličných mestách. Až do smrti pracoval pre verejné blaho. Keď sa však jeho zdravotný stav veľmi zhoršil, previezli ho do Magdeburgu, kde ho slávnostne privítal ľud i duchovenstvo.

Obyvatelia v ňom oslavovali svojho pastiera, zakladateľa veľkej rehoľnej spoločnosti, osloboditeľa Cirkvi a veľkého ríšskeho kancelára. Ale aká prázdna je svetská sláva?! Slávnostný koč, ktorý ho viezol, bol totiž skôr smútočným povozom.