Bartolomej sa naučil vážiť si poklad, ktorý mu zveril pápež. Vážil si ho vždy viac a viac. Povedal: Čím viac sme počúvali jeho slová, tým viac si získaval našu dôveru. Tešili sme sa na jeho kázne a mali sme radosť i poučenie z jeho každodenného príkladného života. Keď sa zima začínala blížiť ku koncu, Norbert nás chcel opustiť. Vtedy sa zhromaždilo množstvo ľudí z mesta, pripojili sa k šľachticom z biskupstva a úpenlivo prosili, aby Norbertovi umožnili zostať v laonskej diecéze. Veď i v nej môže slúžiť Pánu Bohu. Tu milosť Božia prišla na pomoc. Podarilo sa dosiahnuť to, po čom všetci tak vrúcne túžili.Odohralo sa to v roku 1120. Na pohraničí Laonnais a Soisonnais sa rozprestieral ohromný les, nazývaný Voas. Toto hornaté územie obkľučovali tri rieky: Ailette, l´Oise a la Serre. Ich údolia boli zalesnené a volali sa Cousy, Prémontré a Sain Gobain. Bartolomej zaviedol Norberta do divokej lesnej samoty, asi 5 kilometrov juhozápadne od Laonu. Zastavili sa pri malej kaplnke, postavenej pri vchode do úzkej hlbokej doliny. Táto malebná dolinka bola obkľúčená zo všetkých strán skalnatými bralami a vysokými vrchmi ako hradbami. Malú kaplnku tu postavili rehoľníci laonského opátstva sv. Vincenta a zasvätili ju ku cti sv. Jána Krstiteľa. Jej skoro až ruiny zvestovali, že už dávno neslúži svojmu účelu. Zrejme toto nehostinné územie prekazilo rehoľníkom ich plány na osadenie. Z času na čas sem ešte potom prišiel jeden z rehoľníkov sv. Vincenta, aby drevorubačom a uhliarom odslúžil sv. omšu, ale aj to prestalo, a tak sa aj títo robotníci odsťahovali. Spustla kaplnka i celé územie okolo. Bartolomej s Norbertom vošli do kaplnky. Obaja sa pohrúžili do modlitby a ani nezbadali, že už sa zotmelo. Biskup upozornil Norberta, že je čas opustiť túto samotu a vrátiť sa na biskupský statok do Anisy, vzdialený necelé dva kilometre. Norbert však začal úpenlivo prosiť Bartolomeja, aby mu dovolil stráviť v tejto tichej samote celú noc, noc na modlitbách. Biskup súhlasil, vysadol na koňa a vrátil sa do Anisy, odkiaľ poslal Norbertovi potraviny. Na druhý deň sa biskup vrátil do kaplnky sv. Jána a spýtal sa Norberta tak trošku s humorom: Vari si už určil miesto, kde chceš vybudovať svoj rehoľný dom? Norbert však vážne odpovedal: Pane, a otče môj! Vzdajme chválu Pánu Bohu nášmu! Našiel som to miesto podľa svojej chuti. Sám Pán mi ho pripravil od večnosti. Tu bude miesto môjho pobytu a odpočinku. Mnohých tu zachráni Božia milosť. No nenachádza sa pri tejto kaplnke, ale na druhej strane horstva. Túto noc som vo vytržení videl veľký počet mužov, odetých do rehoľného rúcha. Kráčali v sprievode po celom údolí a klaňali sa nášmu Pánovi na kríži. Bartolomej v úžase zmohol sa len na zvolanie: Vzdajme Bohu vďaky!
Tým čarovným miestom, ktoré Norbert vo vytržení videl, bola dolina pri úpätí lesa Cousy, ktorou pretekali potoky z hôr. Bola však ťažko prístupná, obkľúčená bahnistými močiarmi, hustými lesmi, skalami a vrchmi. Bola to divoká príroda, do ktorej sotva prenikol slnečný lúč. Túto samotu, ktorú neprenikla kultúra a život ôsmich storočí, si zvolil Norbert za miesto, kde chcel žiť a zomrieť, lebo napriek všetkým týmto prekážkam, považoval voľbu tohto miesta za veľmi šťastlivú. Opustenú dolinu, ktorú si Norbert zvolil za miesto pre budúci kláštor, od tých čias nazývali Pré Montré (Pratum Monstratum, Promnstrátum, Premonstrátus). Sú rozličné dohady o tom, prečo toto miesto dostalo takéto pomenovanie. Ako pramene sa uvádzajú rôzne kroniky, či dohad, že niektoré časti lesa boli vyrúbané a miesto sa stalo otvorenou nápadnou lúkou – prémontré. Biskup Belley uvádza toto svedectvo: Čo sa mňa týka, môžem povedať, že toto miesto už od dávna takto menovali. Vieme, že viacero monasteriov a materských domov dostalo pomenovanie od toho miesta, kde boli založené. Podľa toho aj členov rádu sv. Norberta pomenovali premonštráti. Etymologicky je slovo prémontré iba slovnou hračkou, ale pre rád sv. Norberta je pomenovaním, lebo sa viaže na miesto spomínaného nebeského zjavenia o založení rádu, jeho pravidlách, ktoré majú nasledovať a o rúchu, ktoré majú nosiť. Môžeme sa však stretnúť aj s inými pomenovaniami, ako: norbertíni, biely bratia alebo biely kanonici.
Život sv. Norberta bol neustále sprevádzaný rôznymi zjaveniami. Spomeňme na hlas, ktorý predpovedal jeho matke, že nosí pod srdcom veľkého muža Cirkvi. Potom hlas z neba pri jeho obrátení a teraz toto videnie v údolí Prémontré. Aj ďalší dôležitý prvok každého zasväteného spoločenstva mužov či žien, odev, ktorý má svetu ohlasovať poslanie človeka, čo ho nosí, bol pre Norberta darom z neba. Voľba tohoto odevu pre novovznikajúci rád bola totiž spojená nielen s novým videním, ale aj s miestom Prémontré. Niektorí životopisci, opierajúc sa o isté starodávne podanie rádu tvrdia, že na tomto mieste mal Norbert slávne videnie. Zjavila sa mu Božia Matka, Mária, v nebeskej žiare. Bola obkolesená anjelmi a predkladala Norbertovi rehoľné rúcho slovami: Syn môj, Norbert, vezmi si toto biele rúcho! Odvtedy vraj Norbert nosil biele rúcho.Ešte aj iný dôvod viedol Norberta k tomu, aby si zvolil rúcho takejto farby. Ak uvážime, že sa snažil reformovať klérus, ktorý iste netrpel žiadnou biedou, bola tu zrejme snaha o zdôraznenie chudoby. Všetky rehoľné spoločenstvá tej doby mali rúcha z tmavej, teda farbenej látky, ktorá bola drahšia ako nefarbená tkaná látka. Norbert sa snažil i voľbou nefarbenej tkanej látky zdôrazniť chudobu. Odev z takejto látky v porovnaní s inými bol bledý. Dochovali sa mnohé písomnosti, v ktorých sú premonštráti nazývaní ako šedí bratia. Iste i táto snaha prezentovať chudobu, sa prejavila pri voľbe rehoľného odevu.
Biskup Bartolomej sa radoval, že vo svojej diecéze môže zadržiavať tohto svätca a Norbert sa tešil, že konečne našiel samotu, ktorú hľadal. Územie Prémontré a kaplnka boli kedysi súčasťou biskupského majetku, ale de Elibant (1052–1098) Bartolomejov predchodca, toto územie daroval opátstvu sv. Vincenta. Opátstvo sa dlho a intenzívne staralo o tento majetok, ale úžitok z neho nemali veľký, preto, ako už bolo spomenuté, ho opustili. Biskup Bartolomej požiadal opáta Adalberona i samotných rehoľníkov, aby mu toto územie prepustili. Pravdaže, s radosťou tak urobili, najmä keď im Bartolomej ako protihodnotu prepustil kostol v Berry s právom diecézneho snemu a k tomu ešte pridal nejaké to obilie. Potom celé územie Prémontré, oslobodené od akýchkoľvek daní, odovzdal Norbertovi a jeho druhom. Podrobnosti sú vyňaté z prvého dokumentu zakladajúceho biskupa. Odovzdanie bolo pôvodne iba ústne. Až o rok, v roku 1121, mohol Bartolomej odovzdať Norbertovi dve cenné listiny, potvrdzujúce právo vlastníctva v Prémontré.
Norbert zostal v Prémontré a biskupovi sľúbil, že ak mu Pán Boh pošle i ďalších služobníkov – rehoľníkov, usadí sa tu natrvalo. Isté ústne podanie hovorí, že biskup Bartolomej sám obliekol Norberta do bielej reverendy zhotovenej z vlnenej látky i so škapuliarom. Stalo sa tak vraj 25. januára, na sviatok Obrátenia sv. Pavla. Tento dátum bol zvlášť milý nášmu vredenskému obrátencovi. Obliečka a prevzatie majetku znamenalo vlastne prvé skromné vystúpenie premonštrátskeho rádu v dejinách Cirkvi. Môžeme teda povedať, že éra premonštrátov sa začala v roku 1120.
Nevieme, do akej miery mal Norbert istotu o tom, aký má byť nový rád, ktorý práve založil, ale jedno je isté. Norbert bol mužom Božím a Pán Boh nepotrebuje zasahovať rýchlo. On postaví zákon, pozoruje človeka, jeho reakcie, čo urobí, k čomu sa ako slobodný prikloní. Je pravdou, že niekedy sa Bohu zapáči vyvolať účinok bezprostredne, ale to býva zriedkavo. Norbert, syn Hedvigy, mal naozaj prozreteľné poslanie. Jeho cieľ sa mu postupne vyjasňoval. Vieme, že sa narodil v Nemecku, a hoci bol presadený do pôdy, ktorá nebola jeho, s veľkou oduševnenosťou zvolal: Toto je miesto, ktoré mi pripravil Boh od večnosti. Božia prozreteľnosť ho povolala do Francúzska. A akoby aj nie? Veď v jeho žilách z matkinej strany, kolovala francúzska krv a Francúzsko bolo predsa klasickou krajinou zakladateľov veľkých reholí. Vo Francúzsku uskutočnili svoje plány aj takí zakladatelia, ktorí sem prišli zo Španielska, z Nemecka, aby podľa obdržaných zjavení organizovali svoje obdivuhodné ustanovizne. Nečudo, veď prichádzali do krajiny, v ktorej vplyv blahoslavenej Panny Márie bol veľmi priaznivý (svätý Bruno, svätý Norbert, svätý Dominik a svätý Ignác).
