V duchu kajúcnosti prežívame bolestné konflitky s prítomnosťou, aby sme urobili svet viac kresťanský. Volíme si aj rozličné zriekania, ktoré konáme jednolitvo alebo spoločne ako náhradu za vlastné a cudzie previnenia.

Sú rôzne spôsoby askézy a kajúcnosti. Premonštrátsky žiť znamená žiť prísne, zachovávať určité obmedzenia, dodržiavať poriadok. Plniť pravidlá života spoločného a života jednotlivca. Prijímať dobrovoľné obmedzenia. Chránime sa pred nápadnou prísnosťou.

Ďalšou askézou a kajúcnosťou je podstupovanie bolestných konfliktov s prítomnosťou, keď chceme činiť svet kresťanskejším. Náš postoj nie je rezignácia, ale iniciatíva.

Štyri cesty, ktoré vedú zo štyroch svetových strán do údolia Prémontré, dávajú mu tvar kríža. Tam, kde sa cesty pretínajú, bol postavený kláštor. Tak bolo to miesto ukrižované: jak dielom prírody, tak prácou ľudí. Tí, čo tam prišli, nemohli už žiť svetu, ale museli sa krížu údolia pripodobniť. Bez kajúcnosti, bez križovania, bez prísnosti života nebol, nie je a nebude žiadny rehoľný život. Kajúcnosť, pre ktorú sa dobrovoľne rozhodujeme, je jeho neodstrániteľným znakom.

 

Prečo kajúcnosť? Prečo prísnosť? Pre ňu samu?  Prísnosť života nie je cieľ, ale prostriedok. Prostriedok k čomu? Bohu zasvätený život znamená úsilie žiť evanjelium. Nie snahu žiť podľa evanjelia, ale žiť evanjelium. A snaha žiť evanjelium nie je možná bez kajúcnosti.

Naša askéza a kajúcnosť vychádza z Kristovho evanjelia, zo života prvých kresťanov.