Keď mal Norbert 20 rokov, prebiehalo obdobie križiackych výprav. Zo všetkých strán sa ozývalo: Pán Boh to chce! V júli 1099 sa po celej kresťanskej Európe rozniesla správa, že križiaci zaujali Jeruzalem. Priebeh tejto výpravy s veľkým záujmom sledovali aj páni v gennepskom (ženepskom) zámku, lebo loprainský vodca výpravy, Gotfried Buillon, vtedy už jeruzalemský kráľ, bol príbuzný šľachetnej panej zámku, Hedvigy. Zdalo by sa, že tieto pomery povolajú i mladého xantenského pána do zbrane, ale Norberta skôr zachvátila veda veselého filozofovania, ktorá tak veľmi vyhovovala jeho náruživostiam. V rokoch mladosti hľadal šťastie tam, kde ho nájsť nemožno. Bolo to prázdne mámenie, z ktorého neskôr ostali iba výčitky svedomia. A boli tu ešte rodičia, ktorí rozhodovali.Norbertovi rodičia, Heribert a Hedviga, nezabúdali na podivný nebeský sen pred narodením svojho syna. V tom čase bolo vo zvyku, že mladíci, ktorí boli šľachtického pôvodu, boli prijímaní za členov kňazského zboru i bez kňazského povolania. Rozhodli sa teda, aby bol kňazom, lebo matka dúfala, že sa sen vyplní a Norbert sa stane stĺpom Cirkvi. Norbert vstupuje do kňazského zboru a pravdepodobne tak robí z vypočítavosti. Kolínsky arcibiskup ho pomazal za subdiakona a krátko potom sa stáva kanonikom.
Na dvore kolínskeho arcibiskupa sa pre Norberta otvára široké pole pre uplatnenie jeho ctižiadostivosti. Tak sa dostáva do stále lepšej spoločnosti. Keď sa potom objavil na kráľovskom dvore, bol zahrňovaný podobnou pozornosťou a ochotou ako na arcibiskupskom dvore. Lásku a priazeň kráľa a všetkých dvoranov si Norbert získava nielen svojím vznešeným pôvodom a bohatstvom, ale i neobyčajnou múdrosťou a hlbokým vzdelaním či širokým okruhom vedomostí. Podľa svetského vkusu je xanténsky kanonik naozaj dokonalým dvoranom.
Kráľ Henrich V. neváhal Norberta, i keď bol tak mladý, vymenovať za dvorného kaplána a člena štátnej rady. Toto postavenie mu zaistilo veľký vplyv na kráľovskom dvore a po celej ríši. Je pravdou, že si náš kanonik na dvore Fridricha a v blízkosti kráľa Henricha osvojoval ľahké mravy, preto nečudo, že mu náboženstvo bolo iba na ťarchu. Krst a matkina viera mu boli len pominuteľnou iskierkou, ktorá nevládala osvietiť dušu nebeským jasom. Byť dvorným kaplánom, to nie je tá najposlednejšia hodnosť, pretože Norbert túži po vysokej politike.
Henrich V. sa spočiatku javil ako úctivý voči Cirkvi a pápežovi. No čoskoro sa v ňom nezaprelo čosi, čo zdedil po otcovi. Keď Norbert sprevádza Henricha do Ríma, slávnostne im vychádzajú v ústrety a vedú ich do Baziliky svätého Petra, kde Henricha očakáva na tróne pápež. Podľa vtedajšieho zvyku sa Henrich sklonil k nohám pápeža, potom sa vzpriamil, aby prijal od neho bozk pokoja. Jeho kaplán, Norbert, stojí za ním. Nápadné pokojné správanie nemeckého kráľa však nebolo úprimné. Henrich zrazu po nemecky vyzýva svojich ozbrojencov, aby sa násilne zmocnili pápeža, ktorý ho chcel práve objať. Stalo sa to 12. februára 1111 a pápež i kardináli boli odvlečení do Nemecka a prísne strážení. Božia prozreteľnosť poskytuje pápežovi v tomto smutnom položení nečakanú potechu. Kronikár o nej rozpráva: Istý kňaz z nemeckého sprievodu, ten, ktorý bol dvorným kaplánom, prišiel k nemu a sklonil sa k jeho nohám. Bol to Norbert. Mladý dvoran prosí pápeža, ktorý bol v tejto potupnej výprave zajatý, o milosť. Jeho šľachetná duša nemôže bez odporu vidieť podlosť vierolomného kráľa. Pápež hlboko dojatý udeľuje Norbertovi požehnanie i rozhrešenie. Úskočný plán kráľa Henricha sa načas podaril, lebo pápež Pascal II. ustúpil pred násilím a vyhovel jeho žiadosti, aby mohol bezprostredne vplývať na voľbu nemeckých biskupov, a aby im podaním berly a prsteňa pred vysviackou, mohol oddať investitúru. Po uvalení exkomunikácie pre Henricha sa Norbert už na cisárskom dvore neukazuje a zrieka sa i priateľstva s cisárom. Cisár odpovedá pomstou, prenasleduje biskupstvá a opátstva verné pápežovi.
Srdcu spôsobuje veľké ťažkosti vyslobodzovanie z objatia sveta, z jeho márnosti, do ktorej bolo srdce tak veľmi ponorené. Ale v hĺbke Norbertovej duše márnotratný syn nosí vzácne semená kresťanského svedomia, ktoré mu za detstva vštepovala jeho nábožná matka. Z nich vytrysklo Norbertovo spasenie. Kronikár o ňom píše: Zachvátený priepasťou svetskej trmy – vrmy, usiloval sa zapáčiť ľuďom. S radosťou nasledoval vábivý hlas a učenie, ktoré hlásalo, že treba slúžiť len rozumu. Božie milosrdenstvo, ktoré dobre pozná ľudskú slabosť, spokojne trpelo rozpustilý a pôžitkársky život. Dobre vedelo, že onedlho bude takémuto životu koniec a z Norberta sa stane druhý Pavol – vyvolená nádoba. Norberta sa dotkla milosť Božia a duševne mŕtvy znova ožil. Norbert spoznal, že pre neho niet viac miesta na dvore z Cirkvi vyobcovaného kniežaťa. Od začiatku roku 1115 ho tam viac nikto nevidel. Zdržoval sa v okolí mesta Kolín.
