Veľmi by sme sa mýlili, keby sme si mysleli, že doteraz opísané zmeny a reformy prešli do života bez väčších ťažkostí a prekážok. Je to už tak, že porušená ľudská prirodzenosť násilne odmieta všetko, čo sa jej postaví do cesty, čo sa jej protiví. Každý, kto sa len dotkne zakorenených neprávostí, narazí na odpor tých, ktorí žijú vlažným životom a nechcú sa vlažnosti zriecť.V dedine Buland býval mocný pán, ktorý ako mnohí iní, okrádal a vykorisťoval svojich susedov. Raz, keď raboval a lúpil, ponechal si pre seba aj omšové víno, ktoré veriaci venovali na bohoslužby v dóme. Norbert pri vizitácii celej diecézy navštívil aj dedinu Buland. Keď išlo o úradné povinnosti, nepoznal kompromis, bol odvážny, rázny a smelý. Teraz si teda vzal na mušku tohoto, v celej krajine obávaného pána a povedal mu: Akým právom urážaš patróna Chrámu svätého Mauritza, lebo neprávom okrádaš chrám a odnímaš dôchodky, ktoré sú potrebné na jeho udržiavanie?!
Či nie som dedičom majetkov, ktoré mi zanechali moji predkovia? Majetky zostanú aj naďalej mojimi! Odvetil. I odpovedal mu Norbert: Dobre, brat môj! Ale vedz, že ešte tohto roku ťa Božia spravodlivosť pozbaví všetkého, čo si nespravodlivo získal. Len pokračuj v neprávostiach...
A predpoveď sa čoskoro splnila. Ešte v tom roku bol nešťastník zavraždený svojimi nepriateľmi.
Sasi či už kňazi, alebo obyvatelia, žili svoj pohodlný spôsob života a niesli ťažko napomínania svojho arcipastiera Norberta. Povstali teda proti nemu a Norbert čoskoro na vlastnej koži pocítil pravdivosť slov Ježiša Krista: Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo (Mt 5,10). Od svojho obrátenia si veľa vytrpel, ale to najhoršie ho ešte len čakalo.
Svätci, ktorí kráčali v stopách Ukrižovaného, museli počítať s tým, že budú mať aj účasť na jeho bolestnom utrpení. A práve v týchto skúškach sa vytrvalo posilňovali a povzbudzovali slovami nášho Pána a Vykupiteľa. Len tak sa stali schopnými znášať osočovania a protivenstvá. A práve tak tomu bolo i v Magdeburgu, kde proti Norbertovi najviac zúrili kňazi, ktorí nespokojní s jeho reformami, chceli ho umlčať. Smutná je skutočnosť, že práve kňazi, stojaci svojou hodnosťou na určitej duchovnej výške, ak upadnú, tak hlbšie ako ktokoľvek iný. Aj na kapitule dómu nešlo všetko tak, ako sa patrí. Norbert tam síce mal svojich verných a statočných, ale zgrupovala sa tu i skupina, ktorá svojho biskupa nenávidela až na smrť. Čím viac sa im Norbert venoval, tým viac vzrastala ich nenávisť. Spočiatku bol tento odpor tichý, ale neskoršie sa odporcovia verejne postavili proti Norbertovi. Jeden z najväčších Norbertových odporcov, ktorý tento boj viedol, bol arcidekan Hazeko, náruživý muž, schopný všetkého.Raz na Veľkú noc si Hazeko tajne najal vraha na Norberta. Všetko sa odohralo na Zelený štvrtok, 12. apríla 1129, keď podľa starého zvyku s veľkou trpezlivosťou udeľoval Norbert svojim ovečkám sviatosť pokánia. Prichádzal k nemu veľký zástup, pretože túžili po odpustení svojich previnení, aby našli u Pána Boha zmilovanie a milosrdenstvo pre svoju dušu. Medzi penitentmi bol aj istý mladík, ktorý sa usiloval čím skôr dostať k Norbertovi. Vrátnik teda oznámil návštevu. Norbert mu však prikázal, aby mladíka dnu nevpustil. Mladík sa nevzdával a čakal na vhodnú príležitosť, kým sa všetci nevyspovedajú. Keď teda vychádzali z biskupského paláca, mladík sa šikovne prešmykol a bol vo vnútri. Všemohúci však v pravý čas zasiahol, lebo ľudia si všimli, že plášť zdanlivého kajúcnika neskrýva nič dobré. Preto kričali: Stoj! Neopováž sa priblížiť k nášmu biskupovi! Norbert za pomoci svojich sluhov stiahol z mladíka plášť, pod ktorým ukrýval veľkú dýku. I spýtal sa ho, na čo mu je. Podplatený, no odhalený mladík trasúc sa na celom tele, vrhol sa biskupovi k nohám a ku všetkému sa priznal. Povedal, že ho najali, aby zavraždil biskupa. Pritom prezradil všetkých, ktorí ho k tomuto hroznému zločinu nahovorili. Boli to sprisahanci pod vedením Hazeka. Odhaleného mladíka potom zatvorili, aby mohli poodhaľovať aj všetkých ostatných sprisahancov. Nešťastníci dostali možnosť vstúpiť do seba, keď videli Norbertovo milosrdenstvo. Mali možnosť kajať sa.
Ale nie! I napriek veľkej dobrote Norberta, zotrvávali zatvrdilo v nenávisti voči nemu. Raz v noci, keď sa Norbert išiel modliť do kostola matutínum, čakal naňho za bránou ďalší najatý vrah. Norbert však nešiel sám. Napred šli kapláni a vrah, mysliac na posledného, ktorý zatváral bránu, že je to Norbert, vrhol sa naňho. Avšak pomýlil sa, a tak poranil iného kňaza, ktorý hneď volal o pomoc. Vrah sa dal na útek a ostatní nelenili a chceli ho chytiť, ale Norbert ich šľachetne upokojoval: Nechajte ho nešťastníka! Nech ide! Neodplácajte sa mu zlým za zlé! Moja hodina ešte neprišla. Len pekne vyčkajme, kedy sa Pánu Bohu zapáči k sebe ma povolať. Títo nešťastníci nebudú mať pokoja, kým ma neusmrtia, ale len to sa im podarí, čo dovolí Božia všemohúcnosť, ktorá ešte zrejme chce, aby som naďalej pracoval, verne slúžil a konal to, čo odo mňa chce.
Magdeburgskí kňazi ťažko znášali, že Kostol preblahoslavenej Panny Márie patrí premonštrátom. Pre veľkú lásku Norberta k svojim bratom ho upodozrievali, že iba čaká na vhodnú chvíľu, aby premonštrátskymi kanonikmi obsadil aj dóm. Keď Norbert vyhlásil, že znova posvätí tento kostol, a to pre hanebný zločin, ktorý sa tam stal, jeho protivníci sa v svojom upodozrievaní ešte viac utvrdili. Keď sa dokázalo, že dom Boží bol potupený a zneuctený, Norbert ihneď zvolal kapitulu a vyhlásil, že podľa cirkevného predpisu sa v kostole nemôžu konať bohoslužby, kým sa kostol slávnostne neposvätí. Aj v tomto prípade sa Hazek so svojimi prívržencami postavil na odpor. Tvrdil, že posviacka nie je potrebná. Norbert na to vyhlásil: Ja tam nebudem prinášať obetu Najvyššiemu, dokiaľ sa posviacka neprevedie. Väčšina kanonikov žiadala, aby boli predvolaní hriešnici pred snem a zločin sa riadne vyšetril. Keby kanonici neboli verili rečiam, že Norbert chce darovať kostol premonštrátom, nebolo by možné vysvetliť ich odpor proti posviacke. Kostol bol posvätený v noci z 29. na 30. júna 1129. Vysviacky sa zúčastnili: halvelburgský biskup Anzelm, verný priateľ a učeník Norberta a meisenský biskup Godebold. V sprievode bol prepošt Fridrich, niekoľko jemu verných kanonikov a bratia premonštráti. Do chrámu vchádzali v sprievode. Norbert so živou vierou, slávnostne oblečený v ornáte, vykonal predpísané obrady a tešil sa, že miesto, kde sa pozdvihuje Najsvätejšie Telo a Krv Pána, bude opäť dôstojné.
Kým sa v dóme konala posviacka, v meste prebiehali nečakané udalosti. Kanonici, ktorí nesúhlasili s posviackou dómu, nechali vyzváňať na všetkých zvonoch mesta. Ľud sa však nenechal sfanatizovať výmyslom, že Norbert chce bratov premonštrátov premiestniť z Chrámu preblahoslavenej Panny Márie do dómu. Preto zaútočili ešte horšími výmyslami. Vraj Norbert pod plášťom noci rozbíja oltáre, kradne relikviáre a chce dóm orabovať o všetky jeho poklady. Takto to zaznamenali: saský dejepisec, magdeburgské anály, biskupská kronika a všetky rodinné kroniky. Takýto chýr sa rozšíril medzi ľudom a osočovanie stále vzrastalo. Keďže relikvie boli v tom čase viditeľným symbolom kresťanstva, okolo dómu sa zbehlo ohromné množstvo ľudu a bolo počuť volanie: Naše relikvie sú v nebezpečenstve! Bolo to práve vtedy, keď sa skončila posviacka. Arcipastier s asistenciou boli ešte v slávnostných rúchach a počuli len, že zvonku dovnútra preniká hrozný rev. Norbert sa chcel, tak ako práve bol oblečený, ukázať ľudu. Jeho úctyhodný zjav by bol určite utíšil rozzúrený ľud. Bola však už tma, a tak mu radili, aby sa ukryl vo veži, ktorú dal, ako pevnosť vybudovať Otto I. Už sa aj noc pomaly rozchádzala a prenasledovaní neustávali vo svojich modlitbách a chválospevoch, ktoré im dodávali pocit istoty a ochrany. Pevnosť však bola stále dobýjaná. Niektorí, nevedno akým tajným vchodom, vnikli do veže. Keď ich Norbert zazrel, že sú ozbrojení, vyšiel im v ústrety, a ako to učinil Pán Ježiš pri jeho zajatí, povedal: Hľadáte mňa? Tu som! Ale týchto tu nechajte na pokoji. Oni si nezaslúžia smrť. Medzitým ich do veže vniklo viacero. Komorník, ktorý strážil vchod, dostal úder mečom do krku. Norberta už nebolo možné udržať. Nezniesol, aby iní zomierali za neho. Vykročil teda medzi rozzúrený ľud a ten istý muž, ktorý zranil komorníka, ho spoznal a udrel svojím čerstvo zakrvaveným mečom. Meč však, ako by bol dopadol na mramorovú dosku, odrazil sa a len na mitre zanechal viditeľnú krvavú stopu. Zrazu sa medzi ľudom objavil sudca, markgróf Henrich, ktorý sa doposiaľ zdržiaval mimo mesta. Očami prebehol zástup vzbúrencov a vyhlásil: Kto má niečo proti biskupovi, nech sa hlási pred jeho súdnou stolicou. Bude vypočutý a dostane sa mu zadosťučinenie. Nato sa zástup utíšil a rozišiel.
Nazdali by sme sa, že pokoj, ktorý nastal, bude trvalý. No nebolo tomu tak. Nepriatelia Norberta mu hneď na druhý deň pripravili nové úklady. Chceli skoncovať s mužom, ktorý, ako tvrdili, sa vyšmykol z ich rúk len pomocou čarodejníctva. Vedeli totiž, že zo svojich zásad a reforiem nepopustí. Nebude hľadieť na nikoho a svoje úmysly dovedie až dokonca. Preto sa sprisahali proti nemu. Uzhodli sa, že v určený deň súdneho pojednávania u markgrófa Henricha, sa posilnia silným pivom či vínom, aby mali odvahu protirečiť na súde. Keď by spozorovali, že rozsudok nebude vynesený podľa ich želania, použijú násilie. A keby sa niečo pritom stalo, budú sa môcť vyhovoriť, že konali v nepríčetnom stave, bez rozvahy. Dohodli sa, že kto z nich by podľa toho nekonal, toho dom zrúcajú, majetok zhabú, a to všetko na príkaz predsedu tohto sprisahania. Nové úklady však nezostali v tajnosti a dozvedeli sa o nich niektorí zo susedných pánov, ktorí boli Norbertovými ctiteľmi. Radili mu, aby na nejaký čas opustil mesto, ale Norbert na ich rady nedal a povedal, že s radosťou chce vyčkať vo svojom biskupskom meste mučenícku palmu. Nadišiel teda dohodnutý deň. Rozzúrený dav obliehal Kostol Panny Márie a zaplnil námestie i ulice. Norbert začul krik a pýtal sa: Čo to má znamenať?Ľud chce vyhnať bratov z kláštora, kam si ich ty usadil. Znela odpoveď.
Nebojte sa. Čo nebeský Otec svojimi rukami sadil, nemôžu ľudia zničiť. Znelo povzbudenie Norbertovo. Zhromaždenie ľudu nadobúdalo čoraz väčšmi opovážlivý vzhľad, preto Norbertovi opätovne radili, aby opustil mesto, lebo jeho život je ohrozený. Nezostalo však iba pri rade, ale zapriahli voz a odviezli ho do bergenského dominikánskeho kláštora, ktorý niesol pomenovanie svätého Jána Krstiteľa. V tom čase sa nachádzal na predmestí mesta, v súčasnosti je v jeho strede. Norbert tu vykonal najsúrnejšie práce ohľadne záležitostí rehole, a aby nepriviedol nepokoje i na toto miesto modlitby, uberal sa do kenšteinského biskupského kláštora. Nepriatelia ho však predišli a zatvorili pred ním bránu. Odmietnutý a vypudený od svojich ovečiek, hľadal a našiel si ochranu u augustiniánskych kanonikov, asi desať kilometrov od rozzúreného mesta. Z tohoto miesta vyzval povstalcov, aby vykonali spravodlivé zadosťučinenie. Keďže odopreli tak urobiť, vyslovil nad mestom kliatbu. On sám však bol z toho veľmi smutný a jeho otcovské srdce krvácalo pre hriešne správanie sa ovečiek, ktoré tak veľmi miloval.
Kliatba bola riešením, ku ktorému ho donútili tým, že mu prekazili a neumožnili priame vyjednávanie. Keď sa rozvírené mysle utíšili, začali pomýšľať na to, ako vykonať zadosťučinenie svojmu biskupovi. Až teraz, keď bol od nich vzdialený, pociťovali, čo v ňom stratili. A práve tí, pre ktorých musel mesto opustiť, horlili za jeho návrat. Poslali k nemu poslov, sľúbili mu oddanosť celého obyvateľstva a náhradu všetkého, čo mu spôsobili. Norbert ich prijal naozaj nežným a láskavým spôsobom i vypočul ich. Žiadal len toľko, aby svoje činy úprimne oľutovali. Keď mu to prisľúbili, zrušil kliatbu. Nastalo zmierenie a magdeburgskí občania odprevadili svojho biskupa do biskupského paláca, z ktorého ho vyhnali. Norbertov vstup do mesta bol triumfálny. Ľud spolu s šľachtou sa pridal k jeho sprievodu a slávnostne manifestoval. Norbert sa tak dožil času, keď sa medzi svojimi ovečkami cítil ako doma a ľud ho vyhlásil za hrdinu stálosti a poníženosti.
Veriaci sa vinuli k Norbertovi príkladnou poslušnosťou. Norbert plne cítil ovocie prekonaných bojov. Mužne čelil tým, ktorí mu spôsobovali toľké ťažkosti. Norbert smelo a s odvahou bojoval za vznešené a spravodlivé záujmy. Tichosť a dobrotivosť ho priviedli k tomu, aby svojim kajúcnikom podal ruku na zmierenie. Tým dokázal, že nie je tvrdošijný, pyšný či namyslený, ako o ňom nepravdivo tvrdili jeho nepriatelia. Či tu nevidno ochranný zásah neba nad týmto cirkevným kniežaťom, ktoré bolo v takých smrteľných nebezpečenstvách, že ho chceli dokonca aj zničiť? A on vyšiel z najväčších nebezpečenstiev bez zranenia a víťazne. Keď ľud videl, že svoj život zasväcuje službe Božej s toľkou horlivosťou, a že s vypätím všetkých svojich síl hlása kresťanskú vieru i mravy, že sa dobrotivo a štedro správa voči vdovám a sirotám, počúvali ho ako vlastného otca, milovali ho ako posla neba, patróna a skutočného svätca. Takto prežíval Norbert posledných päť rokov svojho života.
Norbert bol vždy plný vďaky Pánu Bohu za všetko, čím ho obdaril. Chýr o magdeburgskom biskupovi sa rozniesol po celej Európe. Norbertov dobrý priateľ, svätý Bernard, doslova blahorečil Norbertove úsilie o obnovu katolíkov severného Nemecka. Svätý Bernard v jednom svojom liste z roku 1132, odporúča novozvoleného biskupa Bruna, ktorý ho prosil o rady, ako má zverený úrad zastávať, pod ochranu Norberta slovami: Nie je biskup Norbert v tvojej blízkosti? Najlepšie bude, keď v každej svojej ťažkej záležitosti, poradíš sa osobne s ním. Tento vznešený veľpastier čím bližšie stojí k Bohu, tým viac vniká do Božích tajomstiev. My sme ešte tak blízko k Bohu nedošli.
