V roku 1126, pravdepodobne v máji, vrátil sa Norbert medzi svojich bratov do Prémontré. Neopísateľná bola radosť a oduševnenie, s ktorým ho prijali. S veľkou úctou a láskou hľadeli na toho, ktorý navštívil mesto Rím, toto stredisko kresťanského sveta, a ktorého prijal Svätý Otec. Norbert ich zasa povzbudzoval i posilňoval, keď im ukázal bullu, vydanú Svätým Otcom, veď ňou je ich rád slávnostne a trvalo uznaný a potvrdený. Rozprával im aj o novozaložených domoch, ktoré cestou pozakladal. Radosť a vďačnosť napĺňala všetkých. Lenže plnenie Božej vôle hlboko zasiahlo do života v Prémontré i do života Norberta. Norbert preto nemohol dlho pobudnúť medzi bratmi v Prémontré.
Gróf Tibold požiadal Norberta, aby ho sprevádzal na ceste, keď si pôjde po nevestu. Táto požiadavka sa dosť nepríjemne dotkla Norberta, i keď pociťoval povinnosť byť prítomný na uzavretí manželského zväzku, ktorý on sám sprostredkoval. Znepokojovala ho tiež myšlienka na sen jeho matky a onen tajomný hlas v Ríme, ktorý počuli aj jeho spoločníci. Či nie je povinný chrániť sa hodnosti, ktorá ho napĺňa bázňou a strachom? Nechcel sa už ďalej trápiť sám, a preto zveril svoje obavy biskupovi, ktorý vynikal múdrosťou a čnosťami, Gottfriedovi z Chartres. Vyrozprával mu všetko i obavu, že keď splní žiadosť grófa Tibolda, ten ho môže ľahko navrhnúť na biskupský stolec v Nemecku. Správa o tom, ako mu biskup radil, sa nezachovala, ale zaiste mu radil vyhovieť žiadosti grófa. Norbert sa teda úplne oddal Božej Prozreteľnosti, lebo vedel, že ona najlepšie rozhodne o jeho budúcnosti. Vydal sa teda na cestu, aby sprevádzal champagneiského grófa.
Norbert sa rozlúčil so svojimi synmi. Podľa kronikára Huga, zanechal svoje otcovské napomenutia – tzv. Reč Norberta, ktorá má charakter testamentu. Mohli by sme ju považovať za obežník pre rehoľných kanonikov alebo za proklamácie vodcu, ktorý v dennom rozkaze slávnostne vymenováva svojim vojakom ich povinnosti a svoje nádeje. V nej sa odzrkadľuje celý Norbertov duch. Táto reč, v ktorej sa javí nežnosť svätého Vincenta, sa nevzťahovala len na bratov v Prémontré, ale na všetky domy, utvorené v prítomnosti i v budúcnosti. V tomto spise je zachytený popis obleku stredovekého človeka. Mali vo zvyku nosiť košeľu, spodky, nohavice, čižmy alebo sandále, kabát a kamžu (kepeň). Hodnota vymenovaných vecí bola 10 strieborniakov. Zdá sa, že stredovekí chudobní boli lepšie zaopatrení ako mnohí statoční robotníci za našich dní. Na čelo svojej rehoľnej rodiny postavil dobrého predstaveného – Huga, a vydal sa na cestu so svojím somárikom, ktorý mu niesol batožinu. Gróf Tibold ho už netrpezlivo očakával.
Norbert pripravil Tibolda, aby sa skutkami pokánia, vydal na novú cestu svojho života. Posilnení sviatosťami, vydali sa koncom júna, v slávnostnom sprievode, na cestu. Norbert s dvomi bratmi, s ktorými odbavoval svoje modlitby, zotrvávali stále v spoločnosti grófa, až kým neprišli na miesto určenia, za hranice Nemecka. Toto miesto určil sám regenburgský biskup. Tu ho mal čakať crayburgský markgróf so svojou dcérou Matildou. Ale aké sklamanie! Grófovi poslovia im oznámili, že Matilda ťažko ochorela, a preto sa nemohla vydať na cestu. Tibold a jeho spoločníci zapochybovali o pravdivosti tohto posolstva. Či to nie je len výhovorka, aby sa mohli vyhnúť danému sľubu? Uzniesli sa, že tu môže pomôcť iba Norbert. Prosili ho úpenlivo, najmä Tibold, aby taktne vyskúmal situáciu v Regensburgu a dal mu na cestu osem mariek striebra. Norbert sumu prijal, ale nakoľko zachovával svätú chudobu, poslal obdržané peniaze pre chudobných v Prémontré. Pre seba si ponechal, podľa záznamu Huga, len dôveru v Božiu Prozreteľnosť a lásku veriacich. To bol základ, o ktorý sa opieral a touto útechou sa posilňoval. S pocitom smútku sa rozlúčil s Tiboldom, lebo sa ho vždy viac a viac zmocňovalo tušenie, že už sa v tomto živote nestretne so svojimi bratmi v Prémontré. Hoci ho rímske proroctvo znepokojovalo, bol odhodlaný plniť vôľu Božiu, i keď momentálne nevedel, čo ho čaká. Cesta sa rýchle míňala a Norbert prerozjímal všetko, čo sa mu za tých šesť rokov z Božej vôle prihodilo.
