Chýr o Norbertovi sa po úspešnom účinkovaní v Antverpách rozšíril ďaleko do kresťanského sveta. S úctou si naň každý spomínal a vážil si ho ako zakladateľa rehole premonštrátov. Do Antverp ho viedol sám Duch Svätý, aby vo svojom misijnom poslaní vykonal kus práce v šírení pravej viery a v usmerňovaní poblúdených. Keď opustil toto miesto, zanechal tam v kláštore viacero svojich učeníkov. Túžil sa opäť vrátiť do Prémontré, a to čo najskôr. Zastavil sa cestou iba v domoch svojho rádu v Cappenbergu a vo Floreff, a potom sa ponáhľal do svojho chudobného domova v Prémontré.Dom prekvital aj počas jeho neprítomnosti. Dokonca sa rozšíril aj kláštor, k čomu prispeli bohaté dary. Všade panovalo oduševnenie. Norbert preto ďakoval Pánu Bohu za pomoc a túžil tu pobudnúť čo najdlhšie. Veď aj tu bolo čo robiť. A tak pracoval vo dne v noci. Pozorne sledoval duchovný pokrok, ale i hmotné záležitosti rehole.
Jedného dňa sa dlho do noci modlil v kaplnke, ktorá slúžila pred postavením kostola ako oratórium. Už končil svoje modlitby a chystal sa odísť, keď pred sebou uvidel medveďa s vycerenými zubami. Zľakol sa, ale to trvalo len chvíľu a znova nadobudol duchaprítomnosť. Pozrel sa k dverám, a keď zistil, že sú zatvorené, spoznal, že to nie je skutočné zviera, ale nástraha zlého ducha. Zbožne si povzdychol, prežehnal sa a povedal: V mene Ježiša Krista ti vravím, hneď sa odtiaľto vzdiaľ! Viem dobre, že mi nemôžeš ublížiť, iba ak by ti to Všemohúci dovolil. Ty môžeš uškodiť len tým, ktorí sa hriechom dostali do tvojej moci. A diabol zmizol, ako zmizne tma pred svetlom. Takto teda Norbert vládol aj nad zlým duchom a hovorilo sa, že i divá zver ho poslúchala.
Jeden kláštorný pastierik verne strážil kláštorné ovečky, a keďže nemal psa, pýtal sa, čo má robiť, ak by vlk chcel uchytiť ovečku zo stáda. S úsmevom mu vraveli: V mene Norberta sám si zachráň stádo! Chlapec si zapamätal túto radu. O niekoľko dní skutočne prišiel vlk a uchytil z jeho stáda ovcu. Malý pastierik začal kričať: Zlodej, zlodej, veď je to ovca z Norbertovho stáda. V jeho mene ti rozkazujem, nechaj tú korisť! Vlk sa zastavil, pustil svoju korisť a chlapec vzal ustatú ovečku a odniesol ju k ostatným.
Údolie Prémontré sa zdalo byť ozajstným rajom, veď jeho obyvatelia mali moc nad zverou ako kedysi prvý človek v raji. Pri istej príležitosti poslali jedného rehoľného brata strážiť stádo kláštornej zveri. I stalo sa, že sa k nemu pripojil vlk a zostal s ním až do večera. Bolo zaujímavé vidieť starostlivosť kmotra vlka, ktorý pobehoval okolo stáda ako nejaká stráž. Večer tento vlk pomáhal tomu bratovi zahnať stádo do košiara. Po tejto práci si ho už brat nevšímal a nechal ho za bránou kláštora. Vlk však začal neustále búchať na bránu. Norbert to počul a povedal: Prečo nepustíte toho cudzinca dnu? To nie je cudzinec, ale vlk, ktorý sa chce proti našej vôli dostať sem k nám. Iste má na to príčinu, keď chce prísť. Vravel Norbert. Kto bol dnes pri stáde? Zavolali toho brata, ktorý dopodrobna vyrozprával Norbertovi celú udalosť s vlkom. Norbert odpovedal: Dobre, že o všetkom viem. Vlk si žiada odmenu za prácu. Dajte mu pokrm. Každý robotník si zaslúži svoju mzdu. Skrotený vlk aj potom ešte strážil stádo a žral často z rúk rehoľných bratov. Norbert využil túto príhodu, aby svojich bratov poučil: Drahí bratia, nerozumné zviera sa dá skrotiť rečou človeka, ale či by si človek, rozumný tvor, mohol zapchať uši a neposlúchnuť svojho Stvoriteľa? Nečudujme sa týmto neobyčajným veciam.
Norbertovo dielo napredovalo a povesť o jeho živote a o živote jeho nasledovníkov sa šírila stále viac a viac. Mnohí sa k nemu pridali a iní zasa žiadali, aby u nich založil rehoľný dom. Neodradila ich ani prísnosť jeho rádu, ktorý neposkytoval nikomu žiadne prednosti. Silné duše boli priťahované vábivou silou prísnej disciplíny. Z roku 1145 sa zachoval list z Kláštora svätej Barbory v diecéze Lisieux. Napísal ho jeden kanonik, ktorý bol kedysi predstaveným kanonikov, ale zriekol sa tohoto svojho postavenia a vstúpil do rádu premonštrátov v Ardenne. V tomto liste kanonik odôvodňuje svoje rozhodnutie svojim kolegom. Píše: Keď som raz z Božej prozreteľnosti navštívil kláštor, ktorého som teraz členom, priznám sa, že som mal trpké skúsenosti. Nebolo tu vidieť nič, čo by bolo človeka potešilo. Či už kraj, či stavba kláštora, ale ani rúcho a strava rehoľníkov nevyhovovali žiadosti zmyslov. Vedenie domu bolo veľmi prísne. Ryby vidia na stole len zriedkakedy, mäso a masť nikdy, iba ak niekto ťažko ochorie. Členovia tejto rehoľnej rodiny konajú tie najrozmanitejšie práce, a tak skoro stále sa postia. V celom dome zachovávajú ustálené mlčanie. Málo spia, trpezlivo znášajú premenlivosť počasia – horúčavu zimu. Ale to najhoršie ešte len príde. Rehoľné rúcho vystavené potu a horúčave, by sa iste stalo skrýšou hemžiaceho sa hmyzu, keby nevenovali veľkú starostlivosť čistote. Sobota je preto dňom čistenia. Popri všetkom tomto, zbadal som medzi bratmi niečo, čo prevyšuje všetky iné hmotné prednosti – pokoj, spokojnosť a bratskú jednotu. Každý sa správal veľmi skromne a láskyplne. Všetci boli prítomní na bohoslužbách, ešte aj tí, ktorí sa starajú o hmotné veci. Obdivoval som ich zbožnosť a sväté obrady. Zdalo sa mi, že žijú anjelským životom. Tak úctivo sa správali, toľko pozornosti mi venovali, že som sa vážne rozhodol ostať medzi nimi a zdieľať ich chudobu, aby sme spolu nasledovali chudobného Krista. Cítil som nevýslovnú radosť pri myšlienke, že odteraz budem ja poslúchať a slúžiť, namiesto toho, aby som bol obsluhovaný. Rád zanechám hodnosť, aby som žil v poníženej poslušnosti.
Ďalší obraz o založení rehole a o jej počiatkoch nám podáva Vicigénska kronika, v ktorej sa píše: Bratia odumreli svetu. Stravovali sa veľmi biedne a nosievali drsné rúcho.
Umŕtvovali sa v chuti i vo vkuse. Keď nemali dostatok zeleniny, nahradili ju i trávou a listami, z ktorých si pripravovali pokrm. Šaty obšívali tak dlho, že bolo ťažko rozoznať pôvodnú látku. Vysielali k Bohu zbožné vzdychy pri práci aj pri bohoslužbách. Boli stále zamestnaní. Keď sa vracali z práce, cestou ešte zbierali drevo, prípadne nejakú zeleninu. Pri všetkom tom nezabúdali na mlčanie. Jedinou ich túžbou bolo páčiť sa Bohu, ktorý ich milostivo požehnával. Posielal im dobrodincov z radov chudobných i bohatých, ktorí ich zahrňovali láskou a pozornosťou.
Premonštrátsky rád vykonával svoje poslanie aj v ťažkých dobách hladu. Kláštory boli ohniskami lásky k blížnemu a nevyčerpateľným prameňom dobrodenia. Norbert už v roku 1124, keď sa zdržiaval v Cappenbergu, predpovedal hlad vo Westfálsku, doložiac, že ani jeho rehoľní bratia nebudú z neho vyňatí. Predpoveď sa doslova splnila. Ľudia umierali hladom. Rehoľníci sa zriekali svojich potravín, len aby mohli pomáhať iným. Raz, keď zvon volal konvent k obedu, Norbert vediac, že niet čo ponúknuť, prehovoril k svojim bratom takto: Modlite sa, Pán sa už o ďalšie postará. A skutočne. Šľachetní dobrodinci priniesli potrebný pokrm. Od toho dňa netrpeli núdzu ani oni, ani chudobní, ktorí u nich hľadali pomoc. Premonštrátsky kláštor živil v tomto čase päťsto ľudí. Boli to núdzni i so svojimi rodinami. Jedávali v tom istom čase ako rehoľní bratia.
Neprekvapuje nás kláštorná štedrosť Norberta a jeho synov, veď okrem služby pri oltári Pána sa cvičili i v službách lásky k blížnemu, majúc na pamäti slová samotného Krista: Veru, hovorím vám, čo ste urobili jednému z týchto mojich bratov, mne ste urobili. Všetky tieto skutky sú znakom živej viery, ktorá je Božského pôvodu.
