Raz ma prišla navštíviť moja kamarátka Magdaléna Pluhárová. Jej tri sestry boli premonštrátky. Hovorila mi o svojom úmysle vstúpiť do tretieho rádu. V stručnosti mi hovorila, čo to je, a prehovárala ma, aby som išla aj ja. Tak som súhlasila. Išla s nami aj Sidka Horváthová. Boli sme spolu prijaté vo Vrbovom, v roku 1970, p. Tadeášom Řehákom O.Praem.
s. Terézia
Moje meno je Katarína a ter. Mária, dlhé roky som bývala vo Vrábľoch. Teraz síce žijem na dedine, ale patrím do komunity terciárov vo Vrábľoch. Neustále Bohu ďakujem, aj keď som od narodenia telesne postihnutá, za každý nový deň a za dary, ktoré mi daroval, hlavne za vzácny dar viery a za mojich skvelých rodičov, ktorí mi umožnili rozvíjať moju vieru, dary, schopnosti a nadanie.
Keď som chodila do školy na Mokrohájsku v Bratislave, tak som prvýkrát spoznala, čo je rehoľná komunita a kto sú rehoľné sestričky, ktoré ma tiež formovali a pripravili na prvé sv. prijímanie. O niekoľko rokov neskôr, keď som študovala na strednom odbornom učilišti, tak som sa stretla s premonštrátskym rádom sv. Norberta. Vtedy som sa ešte mohla osobne zúčastňovať sv. omší v kostole, buď so starou mamou alebo mamičkou, tak som sa lepšie spoznala so sestričkami. Osobitne si ma obľúbila sestrička Mária, s ktorou som sa častejšie rozprávala. Raz pri našom rozhovore sa ma spýtala a aby som aj nad tým pouvažovala: „Aké sú moje plány v živote?“ Spočiatku som sa aj zanietila po zasvätenom živote, keďže mám veľmi rada pokoj a chvíle, byť sama s Ježišom. Lenže po dlhom uvažovaní, hlavne ohľadom môjho zdravotného stavu a možností, som sa rozhodla, že sa stanem terciárkou III. rádu sv. Norberta. Skoro rok som chodila s mamičkou na formáciu a dňa 28. 8. 2002 vo Vrbovom sa začala moja cesta terciárky, ktorá sa neustále rozvíja a prehlbuje. Bohu a sv. Norbertovi ďakujem za takúto krásnu a výnimočnú milosť, lebo vďaka tomu môžem žiť svoj život viery ešte hlbšie v každodennom živote ako laik podľa mojich schopností a možností.
s. Mária
Volám sa Anna a terciárske meno mám Anežka. Tiež patrím do komunity terciárov vo Vrábľoch. Moja mamička mi odovzdala vzácny dar viery ako aj možnosť rozvíjať tento krásny dar. Vzhľadom na to, že mám viacej povinnosti a starosti, tak moja cesta povolania do III. rádu sv. Norberta sa realizovala pomaly, postupne a vďaka mojej telesnej postihnutej dcére Kataríny. Keďže všade s ňou chodím, kam ona chce a potrebuje, tak to bolo aj pri jej formácií. Neskoršie som začala k tomu hlbšie pristupovať a konečné rozhodnutie padlo 28. 8. 2002 vo Vrbovom. Pomaly a postupne som žila život terciárky, podľa mojich možností z praktických dôvodov, ktorý sa ďalej rozvíja a prehlbuje.
s. Anežka
Napíšem vám, ako som sa do III. rádu dostala. Ale vám najprv napíšem môj životopis, ako ma Pán Ježiš uzdravil z vážnej choroby. V roku 1948, robila som len päť rokov (mala som 21 rokov). Naši mali role, keď bola žatva, museli sme pomáhať, lebo sa to všetko robilo ručne. Keď sme boli na roli, prišla strašná búrka (a ja som mala tie ženské veci), premokli sme na kosť. Keď som ráno vstala, mala som po sebe modré fľaky. Doktor mi povedal, že mám prechladnutú krv a keby som k nemu neprišla, mohla som aj zomrieť. Zostali mi z toho aj pozostatky, na pľúcach mi ostali tiene – bola to vtedy najhoršia choroba – tuberkulóza. (13 rokov som bola chorá.) Musela som ísť do nemocnice, rok som tam bola, nič nezabralo, žiadne lieky. Náš lekár sa ma spýtal, či nechcem ísť do Tatier. Ja som sľúbila, že pôjdem. To bolo v roku 1953. Tam ma čakalo také prekvapenie, že sa to musí operovať, ale najprv ma musia na to pripraviť. Tá príprava trvala skoro rok. Moja suseda išla na operáciu prvá, ja som mala ísť o týždeň. Ale suseda sa viac nevrátila, umrela im pod nožmi. Ja som sa strašne zľakla, že zomriem. Nedala som sa operovať, že radšej zomriem normálne. Keď som prišla domov, mama mi povedali: tam sa budeš modliť a Pán Boh ti pomôže. A ja som sa modlila. Tak to išlo so mnou z kopca, že som začala kašlať krv a to mi nahnalo strach. Raz išli všetci na rolu, len sestrin chlapec spal v posteli, mala som ho dve hodiny varovať. Ale mne bolo tak špatne, že som si myslela, že každú chvíľu sa mi môže niečo stať. A tak som vošla do izby, kľakla som si pod kríž, prosila som Ježiška, aby ma zachránil aspoň na tie dve hodiny, kým sa naši vrátia z role, a potom nech sa stane vôľa Božia. Bolo mi veľmi špatne, bublotalo to vo mne, len to vyrazit ven. Plakala som a ešte som poprosila Nebeskú Matku, aby sa za mňa prihovorila. Vtedy som počula ticho slovo NEBOJ SA. Pozrela som sa, odkiaľ to prišlo, a nikto tam nebol. V tej chvíli sa mi uľavilo, ani si neviete predstaviť, akú som mala radosť, tak mi bolo, ako nikdy na svete. Ale tá radosť ma prešla, keď som si uvedomila, že som prosila len na dve hodiny. Tak som išla do izby a hovorila som: Ježiško, keď si ma zachránil na tie dve hodiny, aby sa tomu chlapcovi nič nestalo, tak si ma môžeš zobrať, keď je to tvoja vôľa. Ale sa mi nič nestalo, ostala som na žive. A ja mu ďakujem každý deň, aj Nebeskej Matke, že ma tu toľko nechali žiť. Keď Pán Ježiš človeka uzdraví, dáva mu poznať dobro, ale aj zlo.
Do tretieho rádu som sa dostala tak, že som mala jednu kamarátku Lenku Pluhárovú, ona mala sestru sestričku. Tá sa nás pýtala, či by sme nechceli ísť do tretieho rádu. Zakrátko nám napísala, že môžeme prísť do Vrbového. Po istom čase sme boli prijaté: Lenka Pluhárová, Anka Habalová a ja pátrom Tadeášom Řehákom, O.Praem.
s. Terézia
S manželkou sme vychovali 4 deti. Pán Boh si povolal jedného syna Petra do kňazského povolania a dcéru Katarínu do rehole premonštrátok vo Vrbovom. Keď som bol oslovený o vstupe do III. rádu sv. Norberta, neváhal som. Kláštor vo Vrbovom mi bol už dosť blízky, nakoľko som podľa možnosti a potreby chodil sestričkám pomáhať. 26.8.2007 som bol prijatý do Tretieho rádu svätého Norberta pátrom Karolom Patim, O.Praem.
Spoločného stretnutia v Jasenici sa rád zúčastňujem. Ľutujem, že zo zdravotných dôvodov už nemôžem sestričkám v kláštore pomáhať.
b. Peter
V našej farnosti pôsobia premonštrátske terciárky, o ktorých som vedela. Máme 4 deti a aj s manželom chodíme s nimi do kostola. Tak som bola oslovená, či by som chcela k nim vstúpiť do III. rádu sv. Norberta. Zo začiatku som mala výhovorku pre zaneprázdnenosť s rodinou a prácou. Bola som pozvaná do ich spoločenstva, ponúkli mi materiály, vysvetlili mi náplň III. rádu a tak ma povzbudili. Po určitom čase a návšteve kláštora som bola do tretieho rádu svätého Norberta prijatá dňa 31.8.2008 vo Vrbovom a prijala som terciárske meno Mária. Nakoľko som ešte v pracovnom pomere a mám školopovinné deti, je mi ľúto, že sa nemôžem každej aktivity v našom terciárskom spoločenstve zúčastniť. Ak je to však možné rada do spoločenstva chodím, z ktorého si odnášam posilu do každodenného života.
s. Mária
Naša dcérka Eva vstúpila do rehole k premonštratkám vo Vrbovom r. 1986. Tam sme k sestričkám chodili na návštevu s manželkou, ktorá medzitým vstúpila do ich tretieho rádu. Ja som stále váhal, aj keď som cítil, že dcérka Evka by si to priala. Keď 11.2.1989 Evka skladala dočasné sľuby, rozhodol som sa aj ja v ten deň vstúpiť do tretieho rádu svätého Norberta, ktoré sme už mali v kaplnke kláštora. Tým som potešil dcérku aj manželku, ktoré do poslednej chvíle o mojom rozhodnutí nevedeli. Dnes sa s manželkou spolu modlíme breviár a zúčastňujeme sa stretnutí nášho terciárskeho spoločenstva na Považí, čo ma posilňuje.
b. Norbert
Bola mi položená otázka: „Ako som sa dostala do terciárskeho spoločenstva sv. Norbeta?“
Moja cesta nebola ľahká, ale mne dosť blízka a lákavá. Bola som vychovaná v kresťanskom duchu. Po smrti môjho manžela som túžila žiť sama a pokračovať v kresťanskom duchu. Ľahšie sa nám niečo povie, ale ťažšie sa nám to darí. Bolo to tak i so mnou. Začala som uvažovať o nejakých priateľstvách – spoločenstvách – o rovnakých požiadavkách a iné. Prvý krok som vyčítala v Katolíckych novinách, kde istá pani mala podobné problémy ako ja. Keďže jej problém sa ponúkla riešiť Kongregácia či Rád Navštívenia Panny Márie z Chlumca – Čechy, a uviedli aj niekoľko Rádov, ktoré majú III. rády – kde by jej mohli pomôcť. Tak tu bol prvý krok i pre mňa. Z uvedených rádov so si zvolila Tešiteľky Božského Srdca Ježišovho v Bratislave. Napísala som im a zanedlho som dostala odpoveď. Ak chcem, môžem prísť k nim, na overenie si mojej požiadavky a zároveň i podmienok spolupráce. V určenom čase som vycestovala i s mojou sestrou Viktóriou a jej manželom. Ten poznal Bratislavu, aby sme sa nezdržiavali pri prestupovaní z električky na električku. Bolo to dňa 17.8.1991.
Naše prvé stretnutie bolo veľmi priateľské, milé, úprimné na oboch stranách. Asi po dvoch hodinách našej rozpravy a poučení sme sa rozlúčili so sestrou predstavenou Kristínou Gáboríkovou a cestovali sme späť domov. Cestou vo vlaku sme pokračovali v rozhovore. Vzájomne sme sa dopĺňali, aby sme si overili potrebné k môjmu a jej cieľu. Bola som šťastná, prešťastná. I moja sestra mi povedala: „Vidíš, dosiahla si, čo si chcela, po čom si túžila“. Ani sme takmer nezbadali a boli sme v Piešťanoch. Vystúpili sme z vlaku, rozlúčili sme sa, ale ešte nezabudla pripomenúť, aby som zostala vonku stáť, lebo asi za 10 minút mi príde vlak a za chvíľku si aj ty doma. Oni mali tiež hneď autobusový prípoj domov do Pobedíma. Po chvíľke čakania prišiel vlak a nastúpila som sama. Ani ma to veľmi netrápilo. Sledovala som stanice – prečo nestojíme? Čo som v rýchliku? Budeš mať ostudu, ak príde sprievodca. A keď sme nestáli ani v Novom Meste nad Váhom, tak som sa zľakla. Chcela som ísť do vozňa, že sa spýtam, prečo sme nestáli v Novom Meste, ale idúce usmiate dievčatá oproti mne ma volali, aby som si išla sadnúť, veď je tam dosť miesta a ony že nebudú sedieť. Ja som sa ich spýtala prečo vlak nestál v Novom Meste. Povedali mi, že tento vlak nebude nikde stáť na Slovensku, že je to medzinárodný rýchlik a že dievčatá idú na Ukrajinu, kde majú družbu. Že odtiaľ boli minulý rok u nás a teraz zas dievčatá idú k nim. Takmer sa mi zastavil dych. Ďakujem pekne, hovorím si sama sebe. Koľko máš u seba koruniek, čo budeš jesť, kam sa zavezieš? Ale prišlo mi na myseľ, čo hovorieval krstný otec – každý vlak, i keď je medzinárodný, stojí na Slovensku 1,2 i 3-krát. Nedočkavo som čakala na príchod do Trenčína a v duchu som prosila Pána, aby tam stál aspoň chvíľočku, aby som mohla vystúpiť. Pred príchodom do Trenčína vlak stíšil a stál tam. Vďaka Ti, Pane, vďaka Ti, Pane, opakujem si, Ty dopustíš, ale neopustíš. Vlak späť do Nového Mesta prišiel asi za pol hodinu. A prišli sme včas, že som stihla i autobus do Čachtíc – domov. Po všetkom tomto som ďakovala Pánovi za dva dary: prvý, že som dosiahla, čo som chcela – III. rád a ten druhý to bolo šťastné skončenie môjho nepozorného cestovania. Vďaka ti, Pane!
V ďalšie dni som sa pustila do zadeľovania si svojich nových úloh a povinností so spoločenstvom III. rádu Tešiteliek Božského Srdca Ježišovho pod vedením ctihodnej predstavenej Kristíny Gáboríkovej v Bratislave. Asi po čase jedného mesiaca ma sestričky Tešiteľky navštívili spolu so svojou predstavenou Kristínou Gáboríkovou. Po krátkom uvítaní sme hovorili o mojom pokračovaní a o mojom zadelení si režimu dňa na modlitby a práce. Po vzájomnom vyriešení si novostí sestričky sa pobrali za ich ďalšími povinnosťami. Keď sa vrátili, informovali ma, že naši pátri sú Premonštrátsky rád a že aj oni majú III. rád a je na mne ako sa rozhodnem. Môžem aj prejsť k Premonštrátom, hlavne že nemusím cestovať. Poslúchla som a príležitostne som sa informovala u nášho pána farára a on taktiež súhlasil. Zároveň som sa pýtala kedy by ma mohol prijať do tohto spoločenstva III. rádu. Povedal mi, že musím určitú dobu počkať a on ma bude informovať. Začiatkom februára na našej fare sa začali duchovné cvičenia pre novicky z Premonštrátkseho rádu z Vrbového, ktoré viedol pán opát Michal Pojezdný O.Praem. zo Strahova. V tomto čase ma informoval náš pán farár Jozef Šprlák OPraem., že môžem po sv. omši zájsť za prítomným otcom opátom a povedať mu, čo si ja prajem. Zašla som za ním a poprosila som ho, aby ma vypočul, čo by som chcela a či by to bolo možné. Veľmi pozorne ma vypočul a súhlasil a sľúbil, že ma prijme do III. rádu terciárov premonštrátskeho rádu. Zároveň určil čas tohto prijatia a taktiež aby som s touto vecou oboznámila aj ctihodné sestričky vo Vrbovom.
Bolo to 9. február 1992 v nedeľu popoludní o 15. hodine za prítomnosti mnohých sestier a predstavenej sr. Renáty.
s. Magdaléna
Na duchovnej obnove, ktorú viedol páter Karol, ma oslovila pani Repáňová, či nechcem byť terciárkou. „Ja? Nie, som hriešnica,“ odpovedala som. No od tej chvíle som sa k tomuto pozvaniu neustále vracala. Začali sme sa stretávať v Nitre na farskom úrade s pani Kristínkou, na hrade so sestričkami. Stretnutia ma obohacovali, cítila som, že je to pre mňa a som tu doma. Pri jednom stretnutí na hrade sme stretli o. biskupa Rábeka a on nás požehnal. Vtedy som si pomyslela, nech toto požehnanie slúži môjmu terciárstvu. V roku 1999 na svätodušnú nedeľu, sme cestovali spolu s pani Repáňovou do kláštora vo Vrbovom, kde som sa stretla s matkou Renátou. Po rozhovore mi povedala, že byť terciárkou je pre mňa dar od Boha. Prekážkou nebol ani môj stav. Počas svätej omše som viedla vnútorný boj a pri rozlúčke v Piešťanoch, kde nás odviezla sestra Renáta som jej povedala: „Sestrička, dary od Boha sa neodmietajú, pravda?“ A ona: „No to si myslím“. V srdci som cítila veľkú radosť. Od tej chvíle to bol boj. Zlý mi našepkával aká som nemožná, že tam nepatrím a nezvládnem to. Priateľka mi povedala, že idem po dobrej ceste, lebo keby to bolo zlé, tak by mi zlý dal pokoj. Na sviatok sv. Augustína, 28. 8. 1999, som sa stala sestrou Margitou Máriou Alacoc tretieho rádu sv. Norberta pri Kongregácii sestier premonštrátok. To som ešte nevedela ako ma Pán bude požehnávať cez túto komunitu. Nedá sa vyčísliť koľko milostí a požehnania mi Pán udeľuje na príhovor sv. Norberta. Zato mu chvála a vďaka.
s. Mária Alacoque
Počas môjho života som sa snažila svoje životné ťažkosti riešiť cez modlitbu a hlavne vzťah k Panne Márii bol pre mňa veľkou posilou v živote. Mala som možnosť byť blízko rehoľných sestier, ktoré pôsobili v našom meste – som krajčírka a niekedy som im svojou prácou v tomto smere poslúžila, ale mala som možnosť aj vidieť ich život modlitby. Vždy som sa tešila, keď som sa mohla zúčastniť na ich modlitbách. Potom som aj pomáhala s kostolným prádlom a tam som bola so sestrami Želkou Tomáškovou a Vilmou Tabákovou, cez ktoré som sa oboznámila s možnosťou byť členkou tretieho rádu premonštrátok, do ktorého som potom spolu s nimi v roku 2008 vstúpila a vybrala som si terciárske meno Magdaléna. Teším sa, keď môžem prísť na stretnutie a spolu sa modliť breviár, ruženec a počuť duchovnú obnovu, ktorú dostávame cez Život terciára. Teším sa aj tomu, že cez toto spoločenstvo som duchovne spojená aj so sestrami premonštrátkami. V tomto období som viac doma, keďže sa starám o chorého manžela, ale viem, že ma Pán Boh vedie aj na tejto ceste a dáva mi potrebnú silu aj cez modlitby tohto spoločenstvo.
s. Magdaléna
Pán Boh ma chcel mať pri sebe vždy blízko. Volal ma, naznačoval mi to. Volanie som počula, chcela som Ho nasledovať, bližšie spoznať. Do III. rádu premonštrátskej rehole som už od mladosti kráčala po ceste, po ktorej ma viedla Božia ruka. Cez spovedníka dp. Jozefa Blažeka, kaplána v Novom Meste nad Váhom, som sa dostala k sestričkám do Vrbového a Lipovej pri Nových Zámkoch. Tam som často zavítala a spoznávala život rehole. Moja viera sa upevňovala, prehlbovala. Aby som ešte bližšie bola spätá s rehoľou sv. Norberta, v r. 1971 som vstúpila ako čerstvá absolventka pedagogickej fakulty UK do III. rádu vo Vrbovom v kláštore. Bola som prijatá ctihodnou sestričkou matkou Emanuelou. Oblečená som
bola v dlhom snehobielom habite. Už nie Renáta, ale terciárka s. Damiána stála v kaplnke pred Pánom. Môj duchovný život dostal iný rozmer, iný zmysel, ktorý trvá doteraz, do r. 2016, kedy si pripomínam 45 rokov zasväteného života. Titul terciárka a jeho praktizovanie poznačil celý môj život. V dobrom. Prežívala som radosť, spokojnosť a istotu, že mám v živote Priateľa, Spoločníka a Ochrancu. Dokázala som to spolu s breviárom, ktorý je mojím životným a každodenným spoločníkom. Moje zasvätenie zároveň patrí Panne Márii a ctím si ju ako Pani bieleho rádu. V modlitbách sa často obraciam na sv. Norberta a svätých tejto rehole.
Ďakujem Pánovi za tento krásny dar zasvätenia, ktorý je naplnený modlitbou a vďačnosťou za to, že patrím Jemu. Chytila som sa natiahnutej ruky a využila som šancu, ktorú len málokto príjme.
s. Damiána
Moju cestu povolania do III. rádu Premonštrátov ovplyvnilo hlavne to, že dcéra mojej sestry Zuzany, s ktorou sa spolu držíme celý život pri Pánu Bohu, sa stala rehoľnou sestrou premonštrátkou – dnes je to sestra Bohumíra v kláštore v Trnave. U nej som bola ako 20-ročné dievča na návšteve v kláštore asi dva týždne a tam som vstúpila do terciárskeho spoločenstva. Bolo to veľmi dávno, ale veľmi ma napĺňa život s Pánom Bohom. Neviem si predstaviť, ako by som svoj život zvládala bez modlitby a vzťahu k Panne Márii. Keď aj dnes cítim, že ťažkosti môjho života sú veľmi veľké, vezmem sv. ruženec alebo idem na nejaké pútnické miesto a tam dostanem toľko síl, že zase môžem ísť ďalej. Občas sa mi podarí dostať sa na pár dní do Kláštora sestier Premonštrátok a je to pre mňa vždy čas veľkej radosti hlavne v tom, že sa môžem zúčastňovať na ich spoločných modlitbách. Patrím do spoločenstva terciárov na Kysuciach, občas sa zúčastním na ich stretnutiach, ale je to pre mňa trochu od ruky, no duchovne som s nimi spojená cez modlitbu už podľa svojich možností. Všetky ťažkosti života vo svojej rodine predkladám Pánu Bohu, bez Neho by som to veru nezvládla. Určite to, že patrím k Premonštrátom je pre mňa veľkou posilou a pomocou a uvedomením si, že nie som sama, ale stále je tu niekto, kto je so mnou v spojení v modlitbe. Bohu vďaka za všetko!s. Jana Bosca
Je tomu asi 11 rokov. V sobotu ráno cestou z kostola sme sa s kamarátkou rozprávali ja som sa ponáhľala, že sa idem modliť. Moja kamarátka je Júlia Bakytová - s. Renáta, mala záujem o moju modlitbu. Potom som sa ja pýtala čo sa modlí ona. Začala mi rozprávať, že sa modlí breviár. Ja som bola veľmi zvedavá na túto modlitbu začala som ju navštevovať, až som sa začala pripravovať na prijatie do III. rádu sv. Norberta. V roku 2005 som bola prijatá vo Vrbovom. Na každom stretnutí so sestričkami v Nitre sa cítim široká, že sa nezmestím do dverí. Čo dostávam, snažím sa aj rozdávať. Prosím P. Boha, sv. Augustína, sv. Norberta aby som sa mohla o pozlátenú pečať, ktorú som dostala, starať do konca života.
s. Gertrúda
Bola som študentka na strednej škole, keď som sa pripravovala na sviatosť birmovania. Za birmovnú mamu som si vybrala jedno skromné dievča z našej dediny. Keď som ju oslovila, súhlasila, len mi povedala, že asi sa rozhodnem inak, keď mi niečo prezradí o sebe. Povedala mi, že má plány stať sa rehoľnou sestrou. Bola hlboká totalita, ale jej túžba sa splnila. Po mojej birmovke sa toto dievča stalo rehoľnou sestrou v Kongregácii sestier premonštrátok a prijala meno Bohuslava. Naše kontakty boli písomné, veľmi ma povzbudzovali v duchovnom živote a vždy som sa tešila, keď sme sa mohli aj osobne stretnúť. Vďaka nej som sa viac zoznámila so životom sv. Norberta a s premonštrátskou spiritualitou. Sestry vtedy pôsobili v Čechách – v Skalici u Litoměříc a tam som chodievala na návštevy cez prázdniny spolu s mojimi sesternicami Helenkou a Štefkou /dnes tiež naša spoluterciárka/. Pri jednej z tých návštev sme dostali ponuku vstúpiť do III. rádu. Veľmi sme nevedeli, čo to obnáša, boli sme veľmi mladé a duchovne nezrelé, ale u sestier sme sa veľmi dobre cítili, zúčastňovali sa na ich modlitbách a tešili sa z ich prítomnosti. Z obradu prijatia si veľmi dobre pamätám len biely škapuliar, na ktorom bol vyšitý červený krížik, ktorý som roky starostlivo opatrovala a schovávala, pretože to v čase totality bolo niečo tajomné a nechválili sme sa s tým ani doma ani vonku. Škoda, že sa niekde stratil počas mojich sťahovaní.
Prešlo veľa rokov, kontakty s premonštrátkami cez sr. Bohuslavu pokračovali aj na Bielej Vode. Môj život išiel duchovným smerom, ale v inej špiritualite. Po revolúcii som sa opäť vrátila na Kysuce doopatrovať moju mamu a vtedy cez požehnanú sestru terciárku p. Mrmusovú došlo k obnove III. rádu aj na Kysuciach a tak sa niekde našlo aj moje meno, že tam patrím. Odvtedy sa snažím nejako fungovať v tomto spoločenstve a teším sa, že môžem byť súčasťou spoločenstva premonštrátov a mať účasť na všetkých duchovných dobrách, ktoré z toho vyplývajú a aspoň malou troškou prispieť. Veľmi som vďačná hlavne za modlitbu liturgie hodín, ktorej krásu prostredníctvom premonštrátov stále viac a viac objavujem.
s. Norberta
Bola som v kaplnke sestier na sv. omši. Keď som vyšla von, sr. Renáta si ma zavolala bokom. Spýtala sa ma, či by som nechcela vstúpiť do spoločenstva terciárov. Povedala mi podrobnosti, čo to všetko obnáša. Už dlhé roky chodím do kláštornej kaplnky na sv. omše. Pre mňa je kláštor Pia XI. veľmi blízky ešte z čias mojej matky, ktorá bola židovka a v kláštore sa učila katolíckej viere, na ktorú potom konvertovala. V roku 1934 žila v kláštore 6 mesiacov, pretože mala svoju veľkú lásku, veriaceho katolíka, za ktorého sa chcela vydať. Žili spolu v šťastnom manželstve 45,5 roka. Preto moje rozhodnutie bolo pomerne rýchle a tak som súhlasila, keďže ma to oslovilo. Som šťastná, že môžem žiť a zdieľať život spolu s ostatnými terciármi v tomto spoločenstve. Bohu vďaka, že mi dal toto vnuknutie. Liečim si v ňom a v týchto myšlienkach modlitby svoje utrápené a ubolené srdce.
s. Kornélia
Prvý kontakt s premonštrátskym rádom som mala v detstve, mali sme v rodine rehoľnú sestričku. V dospelosti asi po dvadsiatich rokoch som sa presťahovala do Vrábel, kde som videla kňazov v bielom oblečení – našich pátrov a občas „biele“ sestričky. V tom čase som stále viac uvažovala nad spoločenstvom, kde by som mohla patriť a spoznávala som ich. V roku 2014 navštevovala formačné stretnutia s. Terezka a rozprávala mi o stretnutiach terciárov a po niekoľkých dňoch ma oslovila vedúca spoločenstva s. Mária Alacoque, či by som prišla na stretnutie. Modlitby Liturgie hodín mi boli blízke už dlhší čas, spoznala som príjemné dievčatá a chlapca v rokoch a sv. Norbert ma stále posmeľoval. Tak sa začala moja postupná formácia, s mnohými otázkami, pochybnosťami a nakoniec s veľkou vďakou bola ukončená vstupom do III. premonštrátskeho rádu, 28.8.2016, kde som prijala nové meno s. Rita.
s. Rita – Vráble
Moja staršia sestra Margita bola sestrou v premonštrátskom ráde. I keď v päťdesiatych rokoch musela opustiť kláštor, pretože nezložila ešte sľuby, ale po roku 1968 sa vrátila, zložila sľuby a stala sa sestrou Cyrilkou.
Ja som začala do kláštora vo Vrbovom chodiť v nedeľu poobede na modlitby a požehnanie. Po čase mi sr. Gertrúda podala breviár a začala som sa so sestrami modliť vešpery a doma i ranné chvály.
V roku 1983 ma do III. rádu prijal páter Tadeáš – O. Praem .
Aj keď mám teraz už svoj vek a podlomené zdravie, snažím sa nevynechať ani jedno terciárske stretnutie a dennú účasť na svätej omši so sv. prijímaním, ktorá mi je veľkou posilou.
s. Bronislava
Celý môj doterajší život je nejako spojený alebo prepletený s kostolom, miništrovaním, spievaním v spevokole. Proste moja viera a vnímanie Boha ako jediného spojenca proti zlu vo mne, formovalo môj život. Veľkú rolu mala v tomto formovaní moja mama, rodinné prostredie, chápanie viery ako praktickej potreby pre život. Možno najviac mi rozvíjala detskú vieru moja babička Katarína, zlatá, dobrá, jednoduchá žena. Keď trávila mama dni na roliach, bola to ona, kto ma učil zásadám a hodnotám kresťanského života.
Po dosiahnutí veku tínedžera som akosi prirodzene prešiel na dospelú vieru vedením kňazov, najmä dobrých kaplánov, na ktorých sme mali vo Vrbovom šťastie a členstvom v rôznych spoločenstvách. Vnímal som intenzívne aj maminu praktickú vieru a jej zbožnosť, chápanú obetavosťou pre Boží chrám, či už pestovaním všetkých možných kvetov pre výzdobu kostola a samozrejme jej dennodennú účasť na sv. omšiach. Najmä v dôchodkovom veku chodila až dvakrát denne. Vtedy som akosi samozrejme prijímal aj jej život previazaný s kláštorom sestier premonštrátok. Ako slobodná dievčina zo Šípkového bola častým návštevníkom kláštora a členkou Mariánskej družiny. Teraz to často spomína, ako dobu, ktorá ju veľmi formovala pre božie dielo. Myslím si, že nosila v sebe aj tajnú túžbu stať sa rehoľnou sestrou, ale rodičia a Boh jej určili inú úlohu, úlohu matky štyroch synov. Aj v tomto období veľmi intenzívne túžila vychovať aspoň jedného syna pre kňazstvo, ale Boh mal asi iné plány...
Nevedel som veľmi dlho, že vstúpila do tretieho rádu, čo dnes vnímam ako nedostatok. Bola však doba komunizmu a asi si to „tajomstvo“ uchovávala pre seba. Asi to bolo už v období, keď sme opustili rodný dom a vydali sme sa do sveta. Prišli svadby, deti, vnúčatá a v 1989 roku návrat môj a mojej už rozrastenej rodinky o štyri deti, z Trenčína do Vrbového. Akosi nás Boh ťahal domov, za kňazom Augustínom Slaninkom, CM. Turbulentné dejiny 90-tich rokov však odviali Augustína do Bratislavy a my sme napĺňali svoj osud bez neho. Na svet prišli, neprišli ešte dve deti. Boh nás vyskúšal v prijímaní Jeho rozhodnutí a zobral nám piatu Dominiku hneď po ťažkom manželkinom pôrode. Na jej uprázdnené miesto sme ešte prijali Adama. Dejiny nám priviali slobodu, možnosti bezproblémového rozvíjania viery a tak po nejakých rokoch, keď už boli deti dospelé a mali vlastné rodiny, prišla v roku 2012 – 2013 Táničkina spontánna spolupráca so sestrami premonštrátkami. Takto si nás Pán pritiahol k užšiemu vnímaniu premonštrátskej spirituality. Začalo to modlitbami a zdieľaním nad sv. Písmom, potom prišli duchovné obnovy a duchovné cvičenia, a po asi dvanásťročnom intenzívnom „masírovaní“ našej duše sme prijali úplne prirodzene návrh stať sa najprv čakateľmi, a po ročnej príprave v roku 2014 aj platnými členmi premonštrátskej rodiny TERCIÁROV. Manželka si vybrala rehoľné meno Mária, a ja som prijal rehoľné meno GORAZD, ktoré ma oslovilo pre nezlomnosť a oddanosť svätca pre šírenie viery medzi Slovanmi. Vtedy sme boli prijatí až siedmi noví terciári.
Pri slávnostnom prijímaní mi otec prior Viktor Štefan Locner, OPraem povedal s úsmevom: „No konečne!“ A ja som si v tej chvíli uvedomil tú dlhú, predlhú cestu k premonštrátskemu rádu, ktorá ani nemusela byť taká dlhá... Prečo? Lebo Boh mi takými mnohorakými znameniami dával najavo, že sem patrím, a ja som to nevidel. Tak, že som bol veľmi blízkym priateľom otca Bronislava Jozefa Nižnanského, O.Praem, ktorý ma formoval a bol mojím dôverníkom v čase vysokej školy, cez neho som spoznal aj otca Bohuslava Jozefa Šprláka, O.Praem, ešte ako študenta bohosloveckej fakulty v Litoměřiciach. Po nežnej revolúcii to bola potom spolupráca s rôznymi sestrami cez mestský úrad vo Vrbovom (m. Celina, sr. Bronislava), až po sr. Siardu, sr. Akvínu, m. Hermanu, sr. Gabrielu, sr. Juliánu, atď..., až sem do dnešných dní.
Som nesmierne rád, že aj keď okľukami a skúšaním vhodnosti tohto druhu apoštolátu, sme šťastní a spokojní, aj vďaka mojej drahej manželke, na ceste za spiritualitou premonštrátskeho rádu a jeho svätých. Sme obdarovávaní čistotou ich myšlienok a vrúcnosťou na ceste za svätosťou, ku ktorej všetci kráčame – či chceme alebo nie. Sme zapojení do aktivít rádu cez, Dni terciárov z celého Slovenska, Kapituly, púte po Slovensku, Poľsku a pravidelnými terciárskymi stretnutiami, ktoré nás napĺňajú a dávajú dôvod na ešte väčšiu snahu ísť za Kristom.
Žiada sa mi vysloviť veľké BOHU VĎAKA za milosti, ktoré sme doteraz obsiahli, a ktoré dúfam ešte dostaneme prostredníctvom Bieleho rádu!
b. Gorazd
Ešte okolo r.1990 som objavila tenkú knižočku: Pane, príď mi na pomoc – chvály a modlitby pre laikov. Uvedené chvály ma tak fascinovali, že som si ju hneď išla kúpiť a čítala som si z nej podľa dní a ako mi vyšiel čas pri starostlivosti o rodinu. Potom mi spolužiačka so základnej školy Marka Ardonová hovorila, že to sa modlia sestričky a kňazi a že ona je v treťom ráde a tiež sa to modlí podľa dní. Aj ma nahovárala, aby som išla aj ja do tretieho rádu. Nechcela som ísť – pridávať si záväzky ďalších modlitieb okrem sv. omši. Až keď som išla do predčasného dôchodku v r. 2000 som sa rozhodla vstúpiť do tretieho rádu. Bola som prijímaná v materskom kláštore vo Vrbovom a moja radosť bola neopísateľná. Medzi sestričkami som sa cítila ako v nebi medzi anjelmi. Bola som fascinovaná!!! Potom som bola ešte 2x na duchovných cvičeniach, čo sestričky robili pre laikov. Bolo to tiež úžasné!!! Nikdy som neobanovala, že som išla do spoločenstva tretieho rádu! Momentálne mám funkciu opatrovateľky mojej ležiacej mamy, čo ma obmedzuje zúčastňovať sa spoločných stretnutí, ale ak sa zmení situácia, veľmi rada sa budem zúčastňovať spoločných akcií!
VŠETKO PRE VÄČŠIU ČESŤ A SLAVU BOŽIU!!!
s. Monika
Do tretieho rádu som sa dostal ako dospievajúci chlapec cez moju tetu sr. Luciu Šajbidorovú. Veľmi rád na ňu spomínam v modlitbách.
b. Jozef
Do tretieho rádu som sa dostala prostredníctvom sr. Renáty, ktorá pracovala v rokoch 2002 – 2008 na CMBF UK v Bratislave. Ja som pracovala tiež na fakulte na štúdijnom oddelení. Sr. Renáta ma oboznámila s touto možnosťou vstúpiť do tretieho rádu a spolu s pani Zdenkou Morávekovou sme sa pripravovali na vstup. Chodila som občas aj na vešpery do komunity sestier v seminári. V auguste 2004 sme boli prijaté vo Vrbovom. Teraz už na fakulte nepracujem, ale chodím na stretnutia terciárok v Bratislave. Som vďačná Pánovi za to, že môžem patriť do tohto spoločenstva.
s. Bohuslava
Do tretieho rádu svätého Norberta pri Kongregácii sestier premonštrátok som bola prijatá vo Vrbovom 29.8.2010. prijímal ma p. Viktor Locner, O.Praem za sestru Justínu. Duchovne ma viedla a pripravovala sestrička Renáta. Veľká vďaka.
Do spoločenstva premonštrátok som bola pozvaná p. Valériou Novákovou. Vedúcou spoločenstva bola p. Marianka Chrenková. Prijatie bolo veľmi srdečné. Ale ja som stále váhala, či to vôbec dokážem. Deň, kedy som mala byť prijatá medzi terciárov, sa blížil a moje rozhodnutie bolo stále váhavé. Tak som sa rozhodla, týždeň pred prijatím ísť do kláštora vo Vrbovom, medzi sestričky, aby som sa duchovne lepšie s Božou pomocou pripravila na prijatie. Ako som vstúpila za múry kláštora, pocítila som veľkú radosť a pokoj v duši. Ale aj strach, či dokážem takú zbožnosť, akú som videla na sestričkách. Keď som vošla do kláštornej kaplnky, sestričky práve spievali, mala som pocit, akoby spieval „Anjelský chór“. Moje pocity boli úžasné, krásne. Pýtala som sa sama seba: „Pane, dokážem to aj ja? Zaslúžim si toľkej Božej milosti?
A tak prosím o pomoc našu matku Pannu Máriu, aby ma viedla v premonštrátskom ráde svojou materinskou rukou. Ďakujem za toľké Božie milosrdenstvo a lásku.
Velebím, Ťa, Pane, chválim a oslavujem tvoje milosrdenstvo.
Veľká vďaka sestričkám premonštrátkam.
sr. Justína
Keďže som bývala v Bratislave, stretla som sa v jezuitskom kostole so sr. Vojslavou a nadviazala som s ňou kontakt. Keď mala sr. Vojslava ráno službu v kuchyni, chodievala na sv. omšu do jezuitského kostola. Jej prostredníctvom som sa zoznámila s komunitou sestier v seminári a keď sa mi dalo, pomáhala som sestrám zvlášť pri žehlení. Sr. Vojslava mi povedala o možnosti vstúpiť do terciárskeho premonštrátskeho spoločenstva a zoznámila ma s tými, čo to mali na starosti. Chodila som na stretnutia a pomáhala som sestrám podľa svojich možností. Veľmi som chcela byť im užitočná. Všetky sestričky boli veľmi milé a rada som k nim chodila. Modlievala som sa s nimi aj liturgiu hodín, ktorá sa mi veľmi páčila. Mala som veľkú radosť. Občas som sa spolu s nimi zúčastnila aj na nejakých podujatiach, ktoré organizovali bohoslovci. Niekedy som chodil aj na sv. omše do kaplnky spolu so sestrami. V komunite sestier som sa cítila veľmi dobre, ako v rodine. Teraz mám 86 rokov a som v Domove dôchodcov v Bratislave. Svojou modlitbou a obetou prispievam do nášho terciárskeho spoločenstva a som rada, že ma sestričky zo seminára navštevujú. Veľmi som sa potešila šálu, alebo „štóle“, ktorá je aj vonkajším znakom našej príslušnosti do terciárskeho premonštrátskeho spoločenstva. Som vám za to vďačná a teším sa aj na terciársku príručku.
s. Norberta
V júni 1999 Pán Boh povolal môjho manžela do večnosti. Keďže jeho odchod bol nečakaný, trvalo mi dlhší čas, kým som nadobudla vnútorný pokoj. Nachádzala som ho , ako aj predtým, iba v modlitbe, v účasti na svätej omši a na mariánskych pobožnostiach. Pomocou mi bol aj povzbudivý záujem známych žien, s ktorými som sa v kostole stretla.
Po čase sme sa postupne začali spolu stretávať každú prvú nedeľu po litániach na fare so sestričkou Bohumilou, ktorá nám premietala filmy z misií. Tam som sa zoznámila aj s inými, ktoré patrili alebo chceli patriť do III. rádu. Na jednom stretnutí ma oslovila Marienka Chrenková, či by som nechcela aj ja patriť do III. rádu. Váhala som, či som na to schopná, ale po dlhšom uvažovaní som pozvanie prijala. S vďačnosťou aj radosťou, že svoj ďalší život môžem prežívať v spoločenstve a nie v osamotení.
Potom sme sa už každú stredu stretli večer po svätej omši u pani Anny Repáňovej na spoločnú modlitbu breviára. Zakrátko na to mi sestrička Bohumila oznámila dátum slávnosti prijatia do III. rádu – bolo to 28.8.2002 vo Vrbovom. Páter Róbert nás štyri odviezol do Vrbového, kde nás pri svätej omši, ktorú sám slúžil, prijal do III. rádu.
Pri vstupe do III. rádu som si vybrala meno Monika. Je pre mňa príkladom, aj povzbudením k vytrvalej modlitbe.
s. Monika
Moja najstaršia sestra rodným menom Margita Cmarová išla do rehole k sestrám premonštrátkam. Volala sa sr. Rafaela. Bolo nás doma 10 detí, otec bol železničiar, mali sme réžijku na vlak, tak som za ňou vždy chodila na prázdniny tam, kde bola. Spomínam si napr. na Osek, kde som sa stretla aj s biskupom Hopkom, na Slovenskú Ľupču, na Bielu Vodu, do Šiah, kde som si v kláštornej záhrade rada čítala knihy z knižnice a do Lipovej, kde sa sestričky starali o postihnuté deti.
Život v kláštore sa mi veľmi páčil, aj som chcela žiť zasväteným životom, ale v 50 – tych rokoch to už nebolo jednoduché. Cez premonštrátky som spoznala aj môjho manžela, jeho teta bola tiež v tej reholi. Keď som už bola vydatá, sestra Rafaela bola 14 rokov v seminári v Bratislave. Keď boli doma nejaké problémy, išla som za ňou aspoň na pár hodín, vždy som tam načerpala silu, našla pokoj. Spoznala som tam veľa kňazov a bohoslovcov, ktorí mi potom veľmi pomohli modlitbami, keď bol môj najmladší syn vážne chorý.
Z našej rodiny je ešte v kláštore vo Vrbovom moja neter Janka.
Keďže som nemohla vstúpiť do rehole, vstúpila som aspoň do tretieho rádu. Zvolila som si terciárske meno Dolorosa, lebo som mala v živote veľa trápenia (aj s manželom, aj s ťažko chorým synom)
s. Dolorosa
Ešte za minulého režimu, tzv. totality, vstúpila moja dcéra Vierka k sestričkám premonštrátkam do Vrbového. 11.2.1989 zložila dočasné sľuby. Pri tejto príležitosti som aj ja vstúpila do III. rádu. Predtým som o terciárstve nevedela a pre tvrdý režim u nás nevedela som ani o tom, že p. Melišová, p. Hudeková, tiež matky "premonštrátok" sú už v treťom rade, napriek tomu, že sme z jednej farnosti. K terciárstvu ma posunula moja dcéra, ktorá mi aj všetko vysvetlila. Do III. rádu ma prijal P. Tadeáš Řehák, O.Praem a prijala som terc. meno Norberta. Mala som veľkú česť, že som bola prijatá v kláštornej Kaplnke Narodenia Panny Márie vo Vrbovom.
Nakoľko v tom čase neboli pre nás ešte dostupné breviáre, boli sme usmernení denne sa modliť svätý ruženec a modlitbu za sv. Otca. Asi po 5.rokoch sa nás ujala sestra Blandína, ako naša predstavená. Pomaly sa začalo naše terciárske spoločenstvo rozširovať. Najskôr sme sa stretávali v súkromí. Veľmi som rada, že som v terciárskom spoločenstve sv. Norberta, služobníka pokoja a svornosti. V bežnom živote sa opieram o výrok: "Moje srdce nenašlo pokoj nikde inde, iba v Bohu - mojom učiteľovi.".
s. Norberta
Písal sa rok 1994. V porevolučnej slobodnej Trnave prekvitali s veľkým zápalom katolícke hnutia, rehoľné spoločenstvá a značné množstvo chlapcov z Trnavy študovalo v seminári v Bratislave. Do škôl sa postupne dostával predmet náboženská výchova. V plnom prúde bežali „stretká“ a v preplnenom kostole Sv. Mikuláša sa pripravovali deti na prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania. V Trnave bol duchovným vodcom mimoriadny zjav v podobe otca dekana Mons. Jozefa Slamku.
V tejto duchovne radostnej atmosfére Trnavy vo farnosti Sv. Mikuláša Trnava – mesto začali pôsobiť dve nenápadné, ale veľmi usilovné mladé biele sestričky sr. Juliána a sr. Siarda. My ako zanietení aktivisti (v rovnaký čas sme sa zoznámili so sestričkami ako sme spolu začali s manželkou randiť) sme od týchto chvíľ začali so sestričkami spolupracovať a Bohu vďaka táto spolupráca trvá dodnes. Spolupráca bola spočiatku ako pomoc pri organizovaní detí a mládeže, neskôr práca pri mládežníckych sv. omšiach, pomoc vo farnosti, spoločná práca vo farskom časopise a mnohé iné. Vrchol duchovnej radosti pre nás nastal pri návšteve Pastoračného centra sv. Norberta vo Vrbovom, kde sme sa prvýkrát v kaplnke Božieho milosrdenstva stretli s úctou a obrazom Božieho milosrdenstva a naučili sa modliť korunku k Božiemu milosrdenstvu.
Neskôr sa naše cesty zblížili ešte intenzívnejšie, keď v našom susedstve vyrástol nový provincialát sestier premonštrátok. Mimochodom farnosť, v ktorej sa nový provincialát nachádza je zasvätená Božiemu milosrdenstvu a jeho kaplnka provincialátu je zasvätená Duchu Svätému. Keďže tento nový provincialát sa nachádza priamo v štvrti rodinných domov, najmä mladých rodín, začali sa spolu so sestrami rozvíjať viaceré aktivity ako napríklad vianočný deviatnik (hľadanie prístrešia sv. rodine), deviatnik k Božiemu milosrdenstvu, duchovná príprava na sviatok Božieho milosrdenstva, aktivity v rodinnom zbore Faustínček, či Svätý Mikuláš pre deti. Svoje miesto si našla aj pekná aktivita – „ulicovica“, ktorej sa okrem mnohých obyvateľov štvrte (cca 80 ľudí vrátane detí) zúčastňujú aj naše sestričky premonštrátky a táto akcia už tradične začína v kaplnke u sestričiek spoločnou modlitbou, príhovorom duchovného spolu s jeho požehnaním.
Samozrejme stále sa spolu so sestričkami zdieľame so svojimi radosťami, ale aj bolesťami a naše drahé sestričky vždy pri nás stoja aj v tých najťažších životných chvíľach a sú stále pripravené nás vypočuť a vždy poradiť a povzbudiť.
Keďže náš život je od študentských čias stále prepletaný duchovnosťou sv. Norberta a veľkou pomocou našich drahých sestričiek, bolo úplne prirodzené, že sme v roku 2014 obaja ako manželia s radosťou rozšírili rady terciárov. Samozrejme, vstupom medzi terciárov sa to neskončilo a radi sa zúčastňujeme terciárskych stretnutí, Dňa terciárov a v neposlednom rade musím spomenúť najčerstvejší zážitok z našej terciárskej púte do Krakova a okolia, z ktorého sme načerpali neskutočné duchovné zážitky.
Proste a jednoducho – so sestričkami premonštrátkami nás baví svet .....
b. Norbert a s. Ester
Ako som sa stala premonštrátkou III. rádu sv. Norberta?
Oficiálne sa to udialo 8.12.1991 v Novom Meste nad Váhom v kaplnke sv. Jozefa pri fare prijatím pátrom Bohuslavom Šprlákom. Tomuto kroku predchádzala túžba žiť v hlbšom spojení s Pánom Bohom, tak ako si ma predchádzal, dával sa mi poznať cez zvláštne stretnutia s ľuďmi, ktorí ho milovali a slúžili mu.
Bola som ešte mladá, keď som dostala pozvanie od mladej rodiny s dvoma deťmi stráviť s nimi dovolenku vo Vysokých Tatrách s ubytovaním v súkromí v Ždiari. Mohlo to byť okolo roku 1970. Zážitkom bolo už zoznámenie sa s nimi.
Bolo to v Brne na „Záhrade liečivých bylín“, ktoré usporiadala Geofyzika Brno a zišlo sa asi 150 ľudí z celého Československa. Oslovila ma mladý elektroinžinier. Predstavil mi seba i svoju rodinu. Videl, že mám na krku na retiazke medailónik Panny Márie od sv. Kataríny Labouré, ktorý mi dali sestričky vincentky z Beckova, aby som bola pod jej ochranou a ružencový prsteň. Oslovil ma takto: „Jáj sem také katolík, volám sa Aďa, mám manželku Sédu a dvě déti“. Bola som prekvapená, že má o mňa záujem niekto preto, že som katolíčka.
Rodina, u ktorej sme bývali, boli ich slovenskí priatelia. Domáci pán MUDr. Dovala sa rok pred dôchodkom radšej zriekol miesta primára v Kežmarskej nemocnici, pretože nepristúpil k prevádzaniu potratov vo svojej lekárskej gynekologickej praxi. Spala som s nimi spolu v obývačke. Ráno ma mladí manželia prizvali k modlitbe Ranných chvál z breviára – Liturgie hodín. Bol to pre mňa úžasne krásny zážitok. Odvtedy som veľmi túžila mať breviár a modliť sa liturgiu hodín. Otravovala som kňazov, pýtala som sa po ňom, ale márne, bol ich nedostatok, aj po starých kňazoch nechávali pre mladých. Dostala som ho až v r. 1989 hneď z prvej zásielky privezenej z Ríma z Ústavu sv. Cyrila a Metoda. Bol to veľký dar, ale v treťom ráde som ešte nebola a moja modlitba bola veľmi neartikulovaná poriadkom. Aj tak to bolo úžasne krásne – cítila som sa v Božej prítomnosti, nevedela som sa dosť naobdivovať tej zostave a tej krásy, čo mi vstupovala do srdca. Akoby som v tom, čo som sa modlila, nachádzala svoj život. Božie slovo mi hovorilo do srdca i zo srdca.
V roku 1991 prišli do nášho mesta kňazi v bielom – premonštráti. Boli štyria, mladí – celé mesto nimi ožilo. Raz, keď kňazi premietali film o ich ráde, prišla som k poznaniu, že v tejto reholi je aj tretí rád pre laikov žijúcich vo svete. Je to úžasný dar – môcť žiť pri normálnom živote vo svete aj zasvätený život. Je to práve to, čo životu vo svete chýba – žiť v úzkom spojení s Bohom a tak ho môcť vnášať všade, kde človek je. Tá spiritualita ma hneď oslovila. Uvedomila som si, že po tom túžim – byť v nejakom spoločenstve zasvätenom Bohu.
Bola som slobodná a na mojich prvých duchovných cvičeniach, ktoré som absolvovala v Piešťanoch u jezuitov – pátra Porubčana, SJ, som si uvedomila, že môj ľudský život nebude mať žiadny zmysel, ak nebudem v ňom žiť s Bohom a pre Neho. Bola to teda pre mňa šanca. Zašla som za pátrom Bohuslavom Šprlákom a povedala som mu o svojej túžbe byť v tomto zasvätenom spoločenstve. Ďakujem Pánu Bohu, že si ma sem pozval. Stretávame sa a zoznamujeme sa i oboznamujeme navzájom so svojimi skúsenosťami i riešením svojich životných situácií. O našu duchovnú formáciu príkladne dbajú rehoľné sestry tejto kongregácie i kňazi, za čo im patrí vďaka. Myslím, že je veľmi potrebné vnášať zasvätený život do sveta, aby bol stále posväcovaný. Je to krásne i ťažké naplnenie.
s. Zuzana
V detstve nás mamina viedla k modlitbe posvätného ruženca, ktorú som si veľmi obľúbila. Často sme aj napriek vtedajšiemu režimu chodili na rôzne mariánske pútnické miesta. Táto úcta k Márii a ružencu mi zostala dodnes – za čo chválim Boha, lebo viem, že to nie je iba čnosť človeka, ale veľká milosť Božia.
Po starom otcovi sme mali doma veľa náboženskej literatúry. Raz sa mi do rúk dostala staršia kniha: ,,Dom podľa Božského Srdca Ježišovho". Tu som prvýkrát čítala o terciároch. Nikdy predtým som nič také nepočula. Bola to pre mňa nová informácia, lebo sa mi páčilo prepojenie svetského, rodinného a rehoľného života. Mala som vtedy 20 rokov a mylne som sa domnievala, že takéto spoločenstvá v našej dobe určite nefungujú. Prešlo dlhých 20 rokov, kým som zistila opak.
Raz mi moja kamarátka Katka rozprávala o terciároch z Jasenice a nezáväzne ma pozvala na ich stretnutie. Ona už bola jednou z nich. Zrovna sa konalo stretnutie ich oblastnej komunity, takže ho celé viedli rehoľné sestričky, ktoré ich duchovne sprevádzali. Boli terciármi tretieho rádu sv. Norberta pod správou Kongregácie týchto sestier premonštrátok.
Sestričky mali pripravený veľmi pekný duchovný program. Cítila som sa tam veľmi dobre, čo znásobila aj ochota, srdečnosť a pohostinnosť terciárov z Jasenice. Tešila som sa, že som mala takúto možnosť a mohla som nahliadnuť na prácu a službu takéhoto spoločenstva. Po motivačnej a bohatej formačnej príprave u sestričiek premonštrátok ma 29.8.2010 vo Vrbovom prijali za terciárku. Moje rozhodovanie mi uľahčilo aj Premonštrátske pätoro, Liturgia hodín a veľká eucharistická a mariánska úcta. Ja verím, že nič nie je náhoda a Pán na príhovor sv. Norberta nám dáva spoznať miesto kde nás chce mať.
s. Terézia
Keď chcem napísať, ako som sa stala terciárkou, musím najprv svedčiť o mojom obrátení. Môj život sa delil na dve časti. Život bez Boha a keď Boh vstúpil do môjho života. Život, ktorý som žila bez Boha bol voľný a ten čo je pre pozemský život sa mi zdal lepší, ľahší. Žila som voľne s mužom a mala som všetko – aspoň som si tak myslela. No to, že tým trpia moje deti ma ani nenapadlo. Až keď som padla do nemilosti priateľa, s ktorým som žila. Určité nedorozumenie ma zlomilo a situácia sa vyhrotila až do takej situácie, že ma prestal baviť aj život. No pri tých najhorších myšlienkach stáli pri tí, ktorých som si ja nevšímala, alebo som si myslela, že sa bezo mňa zaobídu. Moje deti. V tej dobe mi zomrela aj moja matka, ktorá naposledy vydýchla v mojom náručí. Začala som trpieť depresiami zo straty matky a tiež priateľa, s ktorým som sa rozišla. Bolo to tesne pred vianočnými sviatkami. Matka zomrela na sv. Barboru. Bola to pre mňa dosť bolestivá rana, lebo som nevedela pochopiť, prečo zomrela v mojom náručí. Veď nás je 7 detí a ja som s ňou nemala nejaký dobrý vzťah. Po Vianociach prišlo veľa práce, no ja som bola v depresiách a nevedela som, čo mám sama so sebou robiť. No od matkinej smrti som mala akési stále nutkanie sa modliť. Ale nemala som veľa trpezlivosti a tak som prosila Pána Boha, že ak skutočne existuje, nech sa mi dá spoznať, pretože moja viera bola na bode mrazu. Neverila som, že sa v mojom živote niečo zmení k lepšiemu. No ale Boh sa chopil mojej prosby a prišiel mi na pomoc. Poslal mi do cesty anjela v jednej osobe a tá ma pozvala na duchovné cvičenia. Bol to kurz Filip. Vtedy sa môj život začal meniť. Začala som byť viac aktívne chodiť do kostola. Prešiel rok po smrti mojej matky, prišli ďalšie Vianoce a prišla Veľká noc. A tu sa končí môj život ktorý som žila, ako žijú nedeľní kresťania!!! Život, kedy som sa prvý raz stretla s Bohom s tváre do tváre sa začal pri hrobe nášho Pána Ježiša Krista. Bolo to na Bielu sobotu, keď som po všetkých svetských prípravách na Veľkú noc išla na adoráciu k Božiemu hrobu. Zobrala som si na modlenie knižku od sv. Brigity: Sme zachránení. Pomodlila som sa celú krížovú cestu ktorá je v knižočke s 15 zastaveniami a 7 Otčenášov a Zdravas Mária. Keď som sa to domodlila, pripravovalo sa v kostole všetko na vzkriesenie. Išla som sa zblížiť s umučeným Kristom a pobozkala som mu Jeho rany na rukách a na nohách. No keď som sa sklonila a pobozkala som jeho prebodnutý bok, v tej chvíli ma zaliala horúčava, nehorázne teplo a výbuch plaču. Počula som hlas vo svojom srdci: poď za mnou. Ja ťa nesklamem. Vyšla som s plačom, tackajúc sa von z kostola. Keď som sa na cintoríne pri matkinom hrobe trocha upokojila, vrátila som sa späť do kostola. Akurát začínalo vzkriesenie. Kňaz s miništrantmi niesol zapálený Paškál a vzkrieseného Ježiša so spevom: Kristus svetlo sveta . Zdalo sa mi, že celý chrám sa ozýva a čím bol bližšie k oltáru, bolo to intenzívnejšie a hlasnejšie. Nechápala som, čo sa so mnou deje. Celé telo sa mi chvelo a bála som sa, že sa z toho všetkého zosypem. Moje myšlienky sa mi nedali zastaviť a pripomínali mi moje chyby a zlyhania v mojom živote. Boli to myšlienky: to nie iba naši predkovia, ale ja som mu zatlačila tŕňovú korunu na hlavu a spôsobila mu rany na hlave. To ja som Jeho šiesta rana na pleci. Bola som veľmi rozrušená a slabá. Celý kostol sa so mnou točil a ja som nemohla ani vyjsť von, lebo som sa bála, že odpadnem. Keď sa skončili všetky obrady, ľudia odchádzali z kostola. Ja som sedela ako prikovaná a nemohla som sa z miesta ani pohnúť. Po dlhšom odprosovaní som sa akosi vytackala z kostola a odišla som domov. Pri rozjímaní o tom, čo som prežila v kostole na vzkriesenie som pochopila, že Ježiš vypočul moju prosbu, našiel si ma a dal sa spoznať, že je skutočne živý medzi nami. Od tej doby sa stále večer modlím z knižočky: Sme zachránení, čo zveril Ježiš sv. Brigite aj s prisľúbeniami. Pán Ježiš ma stále vedie a pomáha mi chápať podobenstvá, ktorými napomínal ľudí, aby zmenili svoj život a svoje zmýšľanie. Absolvovala som viacero duchovných cvičení a tak sa približovala bližšie k Ježišovi. Dával sa mi spoznať v malých i väčších zázrakoch, kde riešil moje problémy a starosti v mojej rodine, kde som už nemala ani najmenšiu nádej, že sa vyriešia. Ale Bohu nič nie je nemožné. Presvedčil ma o svojej prítomnosti čím ďalej tým častejšie. Ale najpresvedčivejšie poznanie bolo v Eucharistii pri lámaní chleba a premenení vína na Božie Telo a Krv. Svätá omša sa stala pre mňa veľmi dôležitá, lebo si uvedomujem že ju slúži sám Pána Ježiš Kristus cez kňaza. Raz večer po sv. omši ma oslovila jedna zo sestier komunity tretieho rádu sv. Norberta, či by som s ňou nešla na jednodňovú duchovnú obnovu do kláštora sestier vo Vrbovom. Ja som jej pozvanie prijala, veľmi som sa tam duchovne posilnila. Keď sme došli domov, rozoberali sme život sestričiek v kláštore. Pamätám si, že som vtedy povedala, že by som tam s nimi najradšej zostala. Prešiel nejaký čas a tá sestra – terciárka sa ma znova spýtala, či by som sa nechcela stať terciárkou. Nevedela som, ani čo to vlastne je. Vysvetlila mi, čo je to tretí rád a že to vedú sestry premonštrátky. Opýtala som sa, prečo si myslí, že som na to súca. Ale ona mi povedala, že sa už dlho modlím breviár a to je základ toho. Neprijala som ponuku hneď, ale premodlievala som toto pozvanie a keď sa hlásili iní, prihlásila som sa aj ja. Modlila som, ak je to Božia vôľa, nech sa tak stane. Nemala som však žiadne hmatateľné dôkazy. Zdalo sa, že aj Boh mlčí. A tak som sa stále za to modlila. Ranné i večerné chvály s rádiom Lumen. Až jedného krásneho dňa ma navštívil náš pán farár, mala som vtedy narodeniny, a doniesol mi ako darček Breviár. Bolo to pre mňa prekvapenie, lebo on vôbec nevedel, že sa pripravujem na vstup do III. rádu. Znova som pocítila, že Ježiš je stále so mnou. To iba ja som sa mu akosi vzdialila a nepočula som jeho volanie. Po tejto skúsenosti som sa odovzdala do Božích rúk a povedala, nech sa stane jeho vôľa. A tak si ma Ježiš formoval na tú slávnosť, keď sa mu úplne odovzdám telom i dušou. Teraz kráčame spolu v dobrom aj v zlom, v chorobe, bolestiach a žalosti. A keď sa mi zdá, že som sama a klesám na duchu, prosím, aby ma pozdvihol z biedy mojej hriešnosti a idem sa s Ním zmieriť do spovednice, kde mu predložím moje zlyhania. Prosím o odpustenie a pevnú vieru, aby som zasa ďalej kráčala vo viere a láske spolu s Kristom a tak niesla kríž života, ako ho niesol náš Pán Ježiš Kristus s láskou a pokorou až do konca.
s. Faustína
V svojich osobných modlitbách som často prosila Pána, aby mi ukázal cestu, po ktorej mám kráčať. A Pán ma vypočul. Poslal mi do cestu terciárku, ktorá ma zaujala svojim správaním, ochotou, pokorou, poslúžiť blížnemu. Postupom času sa z nás stali kamarátky. Raz pri rozhovore mi povedala, že je členkou III. rádu premonštrátok. Bola som zvedavá, čo to je: byť terciárkou. Po krátkom vysvetlení ma pozvala na jedno takéto stretnutie. Spoznala som tam veľa ľudí, ktorí zmýšľali rovnako ako ja. Zdalo sa mi, akoby sme sa už dávno poznali. Odvtedy som chodila na stretnutia pravidelne a asi po roku som sa aj ja stala terciárkou. Takto ma náš Pán cez jednu terciárku pozval, aby som žila v bližšom spojení s Ním a pre Neho.
s. Terézia
Moju cestu k povolaniu do III. rádu sv. Norberta ovplyvnilo priateľstvo a život v susedstve so sestrou Jožkou Mrmusovou, ktorá má dcéru v tomto ráde a bola veľmi zapálená za to, aby sa život terciárskeho spoločenstva oživil po rokoch neslobody aj na Kysuciach. Spolu sme raz išli do Vrbového, čomu som sa veľmi tešila, páčilo sa mi tam. Ja som vždy bola v rodine to „šidlo“, ktoré ťahalo svoju rodinu smerom k Pánu Bohu. Spolu so sestrou Jožkou sme chodili na rôzne púte, čo ma veľmi posúvalo na ceste k P. Bohu. Zažila som veľké vnútorné obrátenie aj uzdravenie na jednej takejto púti, a to určite ovplyvnilo moje ďalšie smerovanie v duchovnom živote.
Cestu do Vrbového som absolvovala aj druhýkrát, išla som sama, spoliehajúc sa na pomoc Panny Márie a tam som sa rozhodla pre vstup do III. rádu premonštrátov, ktoré sa stalo skutočnosťou v auguste v roku 1999 spolu so sestrou Marienkou Szabovou a Ľudkou Beláčkovou. Rozhodla som sa prijať meno po sv. Monike, keď som sa spolu s ňou modlila za svojho manžela. Dnes ďakujem P. Bohu za to, že spolu s manželom sledujeme sv. omšu z TV LUX a občas spolu chodíme na duchovné akcie. Vďaka a chvála P. Bohu za všetko, a čo v mojom živote vykonal. A aj keď stále o niečo zápasíme, aby Pán Boh mohol byť Pánom nášho života.
Ďakujem Pánu Bohu za to, že sa môžem denne modliť breviár a tak sa spájať s terciárskym spoločenstvom aj keď niekedy chýbam na stretnutiach, kvôli tomu, že život stále prináša situácie, ktoré treba urgentne riešiť vo vlastnej rodine, duchovne som s nimi spojená. Chvála a vďaka Pánu Bohu za všetko.
s. Monika
Bolo to už veľmi dávno. Chodila som s mojou sestrou Helenkou /už je dávno u Pána Boha, dúfam, že v nebi/ do Skalice k sestrám premonštrátkam. Trávili sme tam takmer každú letnú dovolenku. Už vtedy to bolo tuším, Božie riadenie. Tam som vždy našla oázu ticha, zastavenia sa a načerpania nových síl. A tak sa ani nečudujem, že som sa tam každý rok rada vracala. Keď nás sestričky oslovili, aby sme so sestrou vstúpili do tretieho rádu k terciárom sv. Norberta, vôbec sme neváhali. Ponuka bola veľmi sľubná: mať účasť na všetkých udelených milostiach, slúžených svätých omšiach, konaných modlitbách a dobrých skutkoch. To je veru neoceniteľná milosť. Odvtedy uplynulo veľa rokov, takmer dve generácie a ja sa rada vraciam k začiatkom môjho vstupu a pripomínam si túto dôležitú udalosť v mojom duchovnom živote. Ale aj pre nás je to výzva: čítanie Božieho slova, láska k Eucharistii a Matke Božej, liturgická modlitba, kajúci život a v neposlednom rade aj apoštolát, ktorý sv. Norbert vykonával ako putovný kazateľ.
Život nám prináša rôzne ťažkosti, utrpenia, nepochopenia. Toto je však záslužné iba vtedy, ak sú prijaté. Ťažkosti sveta nás vedú ku spáse, ale pre tých, ktorí sú pripútaní k zemi, sú bez zmyslu. Vieme však, že život s Ježišom a Máriou sa stáva omnoho plnším a dokonalejším. K tomu nás učí aj náš veľký vzor, sv. Norbert. Nech sú aj nám slová: „Zanechaj zlé a rob dobré!“ povzbudením k nášmu osobnému obráteniu deň čo deň, aby sme raz mohli prežívať večný pokoj duše.
Sv. Augustín a Norbert orodujte za nás!
s. Bernadeta
V roku 1982 mal prísť Sv. Otec Ján Pavol II. do Poľska a nemala som s kým ísť, tak som prosila pátra Václava či nevie o niekom, kto pôjde do Poľska, keď tam príde Sv. Otec. Páter ma poslal do kaštieľa do Lipovej. Choďte tam a spýtajte sa či niektorá by nešla do Poľska. Prihlásila sa Margitka, ale nakoniec sme do Poľska nešli, lebo do Poľska nepúšťali. Ale ja som sa zoznámila so sestričkami a tak v nedeľu popoludní som chodila do kaštieľa za sestričkami a keď odišli, chodila som do Vrbového. Sestra Imelda navrhla, či nechcem vstúpiť do tretieho rádu. Sestry, ktoré boli v Lipovej, tie ma viedli ako vstúpiť do tretieho rádu. Keď som bola na návšteve vo Vrbovom, navrhli ako so mnou kontaktovať, aby som prišla do kláštora, keď príde páter Tadeáš a vtedy by som bola prijatá do tretieho rádu. Navrhla som, aby zatelefonovali do obchodu a tak keď som šla z fabriky, vždy som sa šla opýtať, či sestričky nevolali, nakoniec som sa dočkala a sestričky do obchodu zavolali, aby som prišla v sobotu. Prišiel deň 27.11.1987, bola to sobota a spolu so mnou prišli zo Zvolena dve ženy a v ten deň sme boli tri prijaté za terciárky. Vtedy bola provinciálkou matka Celina a žili ešte všetky sestričky, ktoré boli v Lipovej. Ďakujem Matke Božej aj Nebeskému otcovi za všetku milosť, ktorú mi dávajú do života sv. Norbert a bl. Bronislava. Keď som prišla do Vrbového, matka Celina a otec Tadeáš povedali, aby som si našla patróna a meno. Ja som hneď vedela. Lebo sestra Zita ako odchádzali z Lipovej mi dala obraz b. Bronislavy, tak preto som si zvolila meno Bronislava.
s. Bronislava
Ako som sa stala terciárkou ? Bolo to náhodou. Náhodou? To určite nie! Začalo to takto: Raz cestou z kostola sa ma suseda opýtala: „Nechceš chodiť s nami do kláštora? Stretáme sa tam, čítame Božie slovo, rozjímame o ňom a rozprávame sa.“ Odpovedala som: „Dobre, keď pôjdeš tak ma zavolaj. Na to asi za týždeň zas druhá suseda: Nechceš s nami chodiť do kláštora? Ja zas áno veď som to sľúbila aj susede Anke. Ona na to, zajtra ťa čakám poobede po jednej pri bytovke. Pôjdeme spolu. V kláštore už bolo zídených asi 10 ľudí. Sestrička, ktorá tam bola, nás všetkých privítala a zbadala, že som tam nová, ešte raz ma srdečne privítala a predstavila sa. Bola to sr. Priska. Hneď predo mňa položila knižky o sv. Norbertovi, čo chcú synovi a dcéry sv. Norberta a žaltár. Postupne som sa dozvedela, kto bol sv. Norbert. Kto sú premonštráti. Aká je ich charizma, spiritualita a história. Čo znamená III. rád. Takto začala moja cesta k terciárom. Bolo to v septembri v roku 2006. Po roku stretávania v kláštore, dňa 26. 8. 2007 ma do tretieho rádu prijal p. Karol Pati, O. Praem, spolu s vikárkou provincie sr. Lujzou S.Praem.
Odvtedy ubehlo veľa vody. Stretávame sa v kláštore. Boli sme na viacerých púťach, stretnutiach. Po prvej Kapitule terciárov sa zintenzívnil život členov III. rádu. Začali sme mávať duchovné cvičenia, dni terciárov. Aj keď mám zdravotné problémy, pribudlo mi trochu práce a starostí. Ak je toho už veľa, vtedy si spomeniem na slová z ev. podľa Matúša „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa .... Moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“ Hoci jarmo a bremeno nám ponecháva, vždy nám dáva silu, cez svoje Telo -Eucharistiu, aby sme ich dokázali uniesť.
s. Veronika
Mojou túžbou bolo byt členom duchovnej rodiny. V Novom Meste nad Váhom bola sestra Daniela, ktorá ma oslovila a pozvala do premonštrátskej rodiny. Príklady ľudí z tejto rodiny kňazov a sestier mi denne pripomínali moju túžbu byť s Bohom. Daj Pane, nech stále rastiem v Božej láske.
s. Dolorósa
„Duch Svätý na Vás nezostúpi skôr, kým neuvoľníte svoje srdce tak,
aby v ňom našiel miesto pre seba Boh“
Sv. Norbert
Tieto slová sv. Norberta ma povzbudili v mojom začínajúcom terciárskom živote rovnako ako aj teraz.
Môj záujem o tento premonštrátsky rád začal pri ranných sv. omšiach v kláštore sestier premonštrátok vo Vrbovom. Raz ma cestou domov oslovila p. Gitka Krupová, ktorá v tom čase už bola v tomto spoločenstve. V auguste 2008 som bola prijatá do rádu.
V ráde som prijala meno sv. Jozefa, ktorého mám ako patróna vo veľkej úcte. Obľúbila som si stretnutia terciárskeho spoločenstva, najmä keď sú spojené so sv. omšou. Moju dôveru hneď získala sr. Renáta ako aj p. Bohuslav O. Praem a iní, ktorým vďačím za duchovnú podporu. Sú ako moja druhá rodina. Duchovné cvičenia sú liekom pre dušu, ktoré rada v rámci možností absolvujem. Toto spoločenstvo ma napĺňa duchovnou radosťou a požehnaním.
Bohu vďaka za naše spoločenstvo.
s. Jozefa
Moje svedectvo bude jednoduché. Je to svedectvo ženy, ktorá nemala potuchy o tom, že nejaký rád terciárov existuje. Nebolo to ako u sv. Norberta, ktorý na ceste do mestečka Vreden spadol z koňa a osvietený Duchom Svätým spoznáva, kde je jeho miesto.
Bola to „náhoda“, že som počula ako sa p. Mária Ardonová s p. Ivanovou uisťujú, či pôjdu do Trnavy. Ja som sa jej vypytovala, prečo, načo a ona mi ochotne odpovedala na všetky otázky. Oslovila ma, či by som nechcela chodiť s nimi. Ja som sa začala smiať. Ja medzi sestričkami? Veď oni sú „ľalie“ a ja „tŕň“. Nie, to si ani nezaslúžim. Ale Mária mi ochotne vysvetlila, čo je to tretí rád, kto tam chodí a podobne. I ja som si začala zháňať dostupný materiál o živote sestier premonštrátok a III. rádu. Moje úplné presvedčenie o správnosti môjho rozhodnutia sa potvrdilo, keď som prvý krát išla na stretnutie medzi sestričky. Bola som veľmi napätá, ale všetko zo mňa opadlo hneď pri vstupe do kláštora. Privítala ma sestrička „biely anjel“ s milou a usmievavou tvárou. Stretnutie viedla sr. Renáta, ktorá na mňa zapôsobila svojou láskavosťou, múdrosťou a oddanosťou k svojmu rádu. Keď sme sa išli modliť vešpery do kaplnky a sestričky začali spievať, to ma dostalo. Ja som nedokázala spievať, ale ani zabrániť slzám. Cítila som sa ako v nebi. Sestričky boli ako chór anjelov, bola som veľmi rozrušená z toho stretnutia a plná krásnych zážitkov, ktoré prežívam vždy, keď vstúpim do kláštora medzi sestričky. Vedela som, že som sa rozhodla správne, a tak dom 30.8.2009 bola vo Vrbovom prijatá ako terciárka a nikdy som to neoľutovala. Keď mi to zdravie dovolí, idem s radosťou na stretnutie. Do kláštora vstupujem s úctou a pokorou. Tam za mňa opadnú všetky bolesti a starosti všedného dňa, pretože som vstúpila do sféry pokoja, lásky a čistoty Ducha Svätého.
Vďačím p. Márii Ardonovej, sr. Renáte a sr. Juliáne a všetkým sestričkám a bratom a sestrám terciárom za ich spoločenstvo.
Pane, daj mi prosím, aby som na príhovor sv. Norberta zostala v pravej viere, vo vernosti III. rádu a v pokoji srdca až do smrti. Amen.
s. Tadea
Terciárkou som sa stala cez pani Balážovú, ktorá bola mojou svatkou. Pravdu povediac, trochu ma do toho natlačila. Prijatá som bola v roku 2002 vo Vrbovom. Veľmi rada sa modlím Liturgiu hodín, ale aj iné modlitby. Obetujem to za kňazov, rodiny, deti, terciárov, premonštrátsky rád a na všetky potrebné úmysly. Teraz obetujem aj svoje utrpenie, pretože som pripútaná na lôžko a mám veľké bolesti chrbtice. Veľmi som sa potešila, keď ma navštívila sr. Pia, sr. Hroznata a pani Benkovská. Spolu sme sa pomodlili vešpery, oslávili Pána a porozprávali. Nech je Pán oslávený za všetko.
s. Terézia
V čase keď nám odrástli deti, hľadala som možnosti o zaradenie sa do nejakého spoločenstva. Prišlo mi vhod oslovenie vedúcej terciárov v Jasenici. Nechcela som vstúpiť do spoločenstva bez väčších znalostí o ňom a preto som sa viackrát s vedúcou stretla, ktorá mi to objasňovala. Po potrebných prípravách som 26. 8.2007 bola prijatá do tretieho rádu svätého
Norberta pri Kongregácií sestier premonštrátok vo Vrbovom. Využívam možnosti účastí na rôznych akciách konané našimi sestričkami. Veľa mi dávajú ich duchovné cvičenia a spoločné púte. Z púte v Medžugorí mi ostáva v srdci aj toto posolstvo Panny Márie: „Aby sme každú obetu prinášali s láskou. Aby sme my, bezradní, s dôverou začali pomáhať, a Pán sa nám odmení dôverou." V bežnom živote mi pomáha naše spoločenstvo spájaním sa v modlitbe.
s. Mária
Do tohto spoločenstva som sa dostala prostredníctvom pani Balážovej, ktorá už bola terciárka. Ona ma oslovila, ja som nevedela ani netušila, čo to je za spoločenstvo. Prihlásila ma aj na duchovné cvičenia do Vrbového, ktoré boli veľmi pekné a 28.8.2000 sme boli prijaté vo Vrbovom. Prijatá bola aj pani Balážová, ktorá bola ako ja z Pezinka a z Grobu boli prijaté p. Letovancová a p. Javorková. Prijímal nás premonštrát páter Peter Bôžik. Keď žila pani Balážová, chodili sme aj na stretnutia do Vrbového. Teraz som zostala už len ja a pani Rybárová, ktorá bola prijatá neskôr. Ostatné terciárky zomreli. Keď sa dá, spájam sa s komunitou terciárov v Bratislave. Ako záväzok som prijala každodennú modlitbu ruženca, ale keď sa mi dá, modlím sa aj Liturgiu hodín. Štóla ako vonkajší znak príslušnosti k terciárskemu spoločenstvu sa mi veľmi páči a ďakujem všetkým, ktorí to pripravili.
s. Tomáška
Do III. rádu som sa dostala vďaka Majke Ardonovej. Nebyť jej, nikdy by som tam nebola. Veľmi sa mi páči u sestričiek aj spoločenstvo, hlavne v kaplnke, keď je vystavená Oltárna sviatosť. Prijatá som bola vo Vrbovom v lete 2009. Rada sa modlím okrem vešpier a svätého ruženca aj za duše v očistci a nenarodené deti. Dáva mi to veľa.
s. Mária
Dobrý Pán dáva milosť v každom čase, len treba počúvať jeho hlas. Pánov hlas ma oslovil cez terciarku Terezku, ktorú si už Pán povolal k sebe. Terezka ma oslovila: „Nechcela by si sa k nám terciárom aspoň pozrieť a nebudeš banovať, ak sa k nám pridáš, veď cez naše modlitby a sv. omše získaš milosti pre svoje rodiny.“ Trvalo mi to dlhšie, asi 2 roky, kým som sa rozhodla. K rozhodnutiu ma povzbudil páter Róbert, O.Praem a páter Martin, O.Praem. Rozhodla som sa tak, že mi to kázalo svedomie, aby som sa zdokonalila v nábožnosti, v kajúcnosti, v pokore a láske. Záleží mi na tom, aby som svoje rodiny sprevádzala modlitbami. Taktiež ako poďakovanie sv. Norbertovi, ktorý našej rodine vyprosil od Pána Boha 11 vnúčat a 1 vnúčika anjelika.
Pane Ježišu, prosím o svetlo Ducha Svätého, aby som vedela vo svojich rodinách a svojim blížnym pomáhať, kde je to potrebné a svojim vnúčatám odovzdať dar viery, nábožnosti a vyprosiť modlitbami vernosť Bohu a jeho radostnému posolstvu tak, ako sa to páči Pánu Bohu.
Pane Ježišu, ďakujem Ti, že si ma oslovil, vedieš ma, ochraňuješ a zahŕňaš mňa nehodnú svojou láskou a požehnaním.
Prosím, Pane Ježišu, sprevádzaj ma aj naďalej, aby som bola pozorná na Tvoje slová, pokorná, láskavá, trpezlivá, vďačná, aby som Ti neustále ďakovala, chválila Ťa a prosila i pri životných ťažkostiach.
Panna Mária prosím o ochranu a veď si ma bližšie k svojmu synovi. Amen.
s. Terezka
Keď mi v roku 1999 zomrel manžel, zakrátko sme išli zo sv. omše, oslovili ma terciárky p. M. Jurigová a p. M. Surmanová, aby som prišla za nimi a stala sa „terciárkou“ . A tak sa aj stalo, že som 28.8.2000 bola prijatá do tretieho rádu sv. Norberta. Čo mi priniesol tretí rád sv. Norberta? Snažím sa ísť na sv. omšu, pripravujem sa na prijatie Eucharistického Krista, ďakujem mu za tento veľký dar. Taktiež si s láskou spomeniem na Pannu Máriu. Zverujem jej svoj duchovný život i životy mojich blížnych. Ďakujem jej za pomoc, ochranu a materinskú starostlivosť. Taktiež sa snažím každý deň modliť z breviára posvätné čítanie, ranné chvály, modlitbu cez deň, vešpery, kompletórium – modlitbu pred spaním a tiež sa modlím večerné modlitby a ruženec. Ďakujem Pánu Bohu za všetky tieto dary, za modlitbu a zdravie.
s. Zuzana
Dostali sme pozvanie z Vrbového od sestričky Angely na duchovné cvičenie. Sestrička bola rodinou môjho manžela. Nepohrdli sme pozvaním a radi sme sa prihlásili. Moja sestra i pani Lojdová, ktorá bola jej kolegyňou. Cvičenie bolo trojdňové, mali sme prednášku, mlčanie i duchovné rozjímanie pred Sviatosťou Oltárnou. Boli sme tam spokojné. Po niekoľkých mesiacoch sme znova dostali pozvanie, kde sme sa už stali treťoraďankami. Bolo to 21. 8. 1997. Prijímal nás p. Lukáš Buchta O.Praem. Dostali sme i Žaltár. Vybrali sme si mená treťoradaniek. Ja som si vybrala sv. Moniku, ktorá sa 30 rokov modlila za svojho syna. Sv. Moniku som si vybrala ako vzor matky, modliacej sa za svojho syna. Tak i ja sa modlím za moje deti. Odvtedy sme chodili na stretnutia do Trnavy.
s. Monika
Bolo to na sviatok Ducha Svätého. Počas sv. omše som premýšľala o tom, že keby som nevstúpila do manželstva, tak by som vstúpila do niektorej rehole. Terciárka Beáta z charizmatického spoločenstva sa ma po sv. omši spýtala či by som nechcela vstúpiť do tretieho rádu k sestrám premonštrátkam a ja som bez rozmýšľania dala kladnú odpoveď: teda "ÁNO". Po ročnej príprave a stretnutiach som bola dňa 28.8.2011 prijatá do III. rádu. Obrad viedol P. Viktor Locner, O. Praem.
s. Mária
Na jeseň r. 2005 sme sa ako dôchodcovia s manželom, ktorý už chorľavel, presťahovali do Jasenice, jeho rodnej dediny, a to po 40. rokoch pôsobenia vo Vysokých Tatrách, z ktorých zase ja pochádzam. Asi po roku nášho bývania, keď som sa po svätej omši v našom kostole zastavila pred kaplnkou Lurdskej Panny Márie ma oslovili dve, /staršie v tejto službe/ terciárky, aby som porozmýšľala o vstupe do ich spoločenstva: Tretieho rádu sv. Norberta. Vtedy som im povedala, že "ja hriešna nie som toho hodná". Bolo to vyslovené tak spontánne, pretože som v tom čase o tom nič nevedela. Ale tieto "sestry" sa mi to podujali vysvetliť. Poviem pravdu, že sama som cítila akúsi clivosť za mojimi milovanými Tatrami a mojou rodinu, ťažšie ako manžel som si zvykala na nové prostredie a utiekala som sa do kostolíka, k modlitbám a vyhľadávala som katolícku literatúru. Najradšej som čítala Žalmy a Vyznania sv. Augustína. Časom som sa dozvedela, že zakladateľ Premonštrátov svätý Norbert prijal pre svoj Rád Regulu sv. Augustína, a to ma oslovilo. 26.8.2007 som bola prijatá do Tretieho rádu sv. Norberta a nie náhodou som si vybrala meno Monika. Môžem potvrdiť, že naše spoločenstvo na Považí hodnotím ako veľmi dobré. Vzájomne si pomáhame, dopĺňame sa, modlíme a angažujeme sa pri rôznych farských príležitostiach. A ja sa cez neho učím pokore a obete tak, ako sa hovorí v Žalme 116: „Pane...ty si mi putá rozviazal, obetu chvály ti prinesiem...“ Mám ešte veľké vedomostné medzery o živote svätého Norberta. Mojou úlohou je to doštudovať. Chcem ešte podotknúť, že viac ako 3 roky som už vdova, toto spoločenstvo mi pomáha a každá služba ma napĺňa. Na záver si dovolím citovať zo Žalmu 62: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi príde spása.“ TAK MI PÁN BOH POMÁHAJ.
s. Monika
V kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre som navštevovala Univerzitu tretieho veku. Oslovila ma p. Fintová Emília, či by som nechcela ísť k sestričkám na modlitby. Oslovila ma spiritualita sv. Norberta a po ročnej formácii a niekoľkých brigádach vo Vrbovom som sa stala terciárkou aj ja. Vďaka Bohu.
s. Mária
Rok 2007. V tomto roku som sa každý večer stretávala so svojou susedkou, Olinkou Janíkovou, na večernej svätej omši. Celá nadšená mi oznámila, že v novinách našej farnosti čítala o spoločenstve terciárov – premonštrátov, ktorá tu pôsobí. Ani som nevedela, čo to je za spoločenstvo. Keďže ona mala už niekoľko rokov dcéru rehoľnú sestru (nie premonštrátku), získala dostatok informácii. Hneď sa do tohto spoločenstva prihlásila a chodila na pravidelné stretnutia. Mňa vždy informovala, čo sa tam udialo. V tom čase som nemohla s ňou chodiť do spoločenstva aj ja, pretože som sa starala o obidvoch mojich rodičov. Keď otec zomrel, ihneď som sa prihlásila aj ja. Dva roky som sa zúčastňovala spoločných stretnutí. Olinka ma naučila modliť sa breviár. V tomto spoločenstve som sa cítila veľmi dobre. Hanka – vedúca spoločenstva – ma prijala s veľkou láskou. V roku 2011 som bola prijatá ako sestra Štefánia vo Vrbovom. Škoda, že Olinka, ktorá ma k spoločenstvu priviedla, podľahla rakovine. Som vďačná Pánu Bohu, že mi pomohol, cez svätého Norberta nasmerovať sa na dobrú vec. Tiež ma veľmi ovplyvnila sr. Renáta, ktorá mi v mnohých ťažkostiach pomohla. Mám veľmi rada aj sr. Juliánu s jej úsmevom a láskavosťou. Lebo láskavosť a dobré slovo je to, čo nám starším ľuďom chýba v tomto uponáhľanom a upracovanom svete.
s. Štefánia
Na začiatku mojej úvahy chcem napísať, že cesty Pánove sú nevyspytateľné a milosť Pánova je nekonečná.
Tak to bolo aj v mojom prípade. Milosť Pánova sa ma dotkla cez jednu terciárku, ktorá ma oslovila a priviedla na stretnutie terciárov. Bolo na mne či sa rozhodnem navštevovať stretnutia alebo nie. Ale pôsobenie Svätého Ducha mi pomohlo pri rozhodovaní. A tak som začala s návštevami v spoločenstve a zistila som, že ma obohacujú na duchu. Začala som viac študovať život a prácu sv. Norberta, zakladateľa našej rehole. Každodenná modlitba z breviára sa pre mňa stala samozrejmosťou. Vstup do III. rádu sv. Norberta je pre mňa zaväzujúci, ale aj obohacujúci. Som vďačná, že toto rozhodnutie ma priblížilo o krok bližšie k Pánovi. Teším sa z toho a verím, že ma náš Pán na tejto ceste bude požehnávať. Na záver chcem prosiť sv. Norberta, aby dal pocítiť silu svojho orodovania všetkým, čo sa z Božej milosti môžu nazývať jeho synmi a dcérami. S pozdravom nech je pochválené meno Pánovo na veky.
s. Veronika
Dlhé roky /asi od r.1988/ som s veľkou radosťou chodievala na sv. omše do "vrbovského kláštora". V začiatkoch sa tieto sv. omše pre mňa nijako neodlišovali od ostatných sv. omší v iných kostoloch. Chodievali sme celá rodina, ja, deti aj manžel. Avšak, po dlhom čase chodenia do "vrbovského kláštora" medzi sestričky, som pociťovala pri srdci niečo, čo som si nevedela vysvetliť. Myslela som si, že to je len nejaké moje osobné vsugerovanie. Dni a týždne sa míňali a mňa to stále viac a viac priťahovalo ísť medzi moje sestričky. Nikoho som v začiatku nepoznala, len som sa vždy cítila nejako inak, bolo mi teplo pri srdci. Keď som videla a počula sestričky v bielom modliť sa, bolo to niečo úžasné, čo som nikdy nezažila. Vtedy som si zatvorila oči a cítila som sa ako v nebi, nedá sa ten pocit opísať, len som zažívala niečo veľmi príjemné. Hľadala som Pána Boha všade, čítala som knihy, časopisy a neskôr aj Sväté písmo. Modlila som sa denne k Pánu Bohu, čo ma napĺňalo veľkým pokojom. V kláštore som sedávala vzadu, ak sa mi ušlo miesto, pri mojej pani. Tak som jej hovorila a túžila som, aby bolo takmer vždy, voľné miesto pri moje pani. Dlho sme sa len zdravili a nič viac. Stalo sa to asi v roku 2008 v lete. V nedeľu som prišla na sv. omšu a sedela som pri mojej pani, mala pred sebou /teraz už viem, že veľmi vzácnu/ hrubú knihu. Kniha mala veľmi pre mňa vznešený názov "Liturgia hodín" na posvätenie času. Vírili mi hlavou myšlienky, čo to len môže byť za knihu, ktorá posväcuje čas. Vtedy som ešte nemala odvahu opýtať sa na túto knihu. Veľmi som chcela čo len nahliadnuť do tejto knihy, ale mala ju zatvorenú cez sv. omšu. Po sv. omši ma čakal manžel a šli sme domov. Nebol čas na rozprávanie a túto moju pani som nepoznala, nikde som ju nestretla len v kláštore na sv. omši. Trvalo to asi dva mesiace. Raz som bola sama, bez manžela, na sv. omši a vtedy som cítila, že prišla moja chvíľa a po sv. omši sa mojej pani opýtam, kde sa dá tá vzácna kniha kúpiť. Slovo dalo slovo, moja pani sa mi predstavila menom Margita Krúpová a povedala mi, že aj ona mala ten pocit, že sa mi musí prihovoriť. Potom udalosti už nabrali ten správny a pomerne rýchly smer, stali sme sa veľmi dobrými priateľkami, všetko mi vysvetlila a bola to moja pani Margita Krúpová, ktorá ma priviedla v auguste 2010, do III. rádu. Vedeli sme sa rozprávať o modlitbe, o Pánu Bohu, o Panne Márii, a o všetkom čo nám spôsobovalo radosť a spokojnosť na srdci aj celé dlhé hodiny. Som vďačná Pánu Bohu, že mi ju poslal do cesty. Modlím sa za ňu, aby jeseň svojho života prežila dôstojne a v odovzdaní sa každý deň do Božích rúk. To boli jej slová "ja sa smrti nebojím, veď celý život sa modlím, aby som sa po smrti mohla stretnúť s Pánom Bohom“.
Tak, taká bola moja cesta povolania do III. rádu. Veľmi rada chodím medzi Vás, sestričky, mala som tam aj veľmi dobrú kamarátku, priateľku a hlavne Pánu Bohu zasvätenú a odovzdanú, teraz už nebohú sestričku Vojslavu. Ďakujem dobrému Pánu Bohu za všetko aj za to, že ste a že sa nám venujete, modlite sa s nami a že s nami aj cítite, drahé naše sestričky.
s. Jozefka
Moja cesta povolania do III. rádu sa začala ctihodnou sestrou Jankou, o ktorej mi povedala jedna pani, že tu býva sestrička v civili. Po ceste z kostola sme išli viackrát spolu a tak som sa s ňou zoznámila. Naše zoznámenie prerástlo do priateľstva. Cez sr. Janu som sa zoznámila aj s duchovným otcom Bumkerom, SJ – východného obradu. Bola to pre mňa veľká duchovná posila po duchovnej stránke, nakoľko sa to odohrávalo v čase hlbokej totality. Keď sr. Jana odchádzala po páde totality z Prešova do Vrbového, neviem či písomne alebo ústne mi povedala, že jedno dievča – Gabika, rehoľným menom sr. Ulrika, bude mať obliečku a či by som nechcela vstúpiť do III. rádu. Ja som neváhala, prišla som na obliečku a vstúpila som do III. rádu 27.1.1990. Bolo to pre mňa úžasné. Je to pre mňa duchovná posila pre celý život. Zakaždým, keď som odchádzala z Vrbového, som cítila v duši zvláštny pokoj, naplnenie. Pán Boh zaplať sr. Janke, že som skrze ňu a z milosti Božej, na orodovanie Pani bieleho rádu a sv. Norberta mohla ako terciárka zložiť sľub čistoty. Veľmi si to vážim.
s. Norberta
Začnem slovami 8 žalmu: „Pane, čože je človek, že naň pamätáš?“. Modlitba mi dodáva odvahu žiť pre Pána Boha a pre ľudí. Len ťažko pochopím, prečo mi Pán Boh dal takú milosť, vstúpiť do III. rádu sv. Norberta. Všetku iniciatívu vyvinula moja rodná sestra – sr. Renáta. Asi nejaká maličkosť, čo som jej pomohla. Od augusta 1985 – môjho vstupu do III. rádu, to boli rôzne spoločenstvá aj modlitby. Teraz sa to veľmi zužuje. Modlím sa pravidelne ranné a večerné chvály. Snažím sa pre Ježiša prijímať každý deň. Vďaka sv. Norbertovi naštartovaná rannými chválami snažím sa pomáhať iným, ako sa dá. V mladosti som nežila pekne. Ale Pán Boh ma zrazil z koňa ako sv. Norberta. Moja láska k Bohu rastie. Som rada, že pôjde so mnou k nemu aj môj škapuliar a terciárska štóla. Ešte stále môžem veľa dobrého urobiť. Kríže a krížiky, ktoré mi dáva náš Pán na skúšku, nesiem s radosťou a mám pokoj v srdci. Nedajú sa porovnať, čo Pán Ježiš vytrpel za mňa. Chcem tiež niečo obetovať za mojich najbližších. Som šťastná, že mám spoločenstvo III. rádu sv. Norberta. Som z modlitebnej skupiny Bohu známa.
s. Gotfrída
Aké ovocie prináša členstvo v treťom ráde sv. Norberta, som videla to na svojej sestre Helenke. Vždy som ju stretla milú, usmiatu, obetavú. Nikdy som na nej nevidela, žeby mala nejaký problém. Povedala mi, že ona je terciárkou, ktorou sa stala ešte za totality. Pozvala ma, aby som tiež do III. rádu vstúpila. Bála som sa, že to nezvládnem, ale po dlhšom uvažovaní som súhlasila. Bola som prijatá 31.8.2008. Prijímal ma p. Matúš Kováč, O.Praem vo Vrbovom a vybrala som si meno Jozefa. Za všetko ďakujem Pánu Bohu, Panne Márii a svätému Norbertovi, nášmu patrónovi, ktorému dôverujem.
s. Jozefa
Moja mamička bola v III. ráde u sestričiek, ktoré boli v jej veku pri kláštore v Králikoch na Morave. Cez celú totalitu nám posielali meditácie a náboženské knihy. Keď zomreli, stratila som spojenie a veľmi mi to chýbalo. Raz ma oslovila Hanka Škybrahová, či nechcem ísť do Vrbového. Potešila som sa a hneď som sa prihlásila do III. rádu. Kedysi ma sestričky premonštrátky učili náboženstvo. Oslovila ma ich spiritualita. Teším sa, že sa mi splnila túžba byť bližšie k Ježišovi a Márii.
s. Terezka
Chodievala som na večerné sv. omše. Všimla si ma tam pani Surmanová a oslovila ma. Vidím vás často na sv. omši a rada by som vás prijala medzi nás, sme tu niektoré terciárky. Informovali ma, že raz do mesiaca sa chodí do Vrbového, kde sa spoločne modlíme Liturgiu hodín. Povedala som, že porozmýšľam o tom. Po určitom čase som sa rozhodla, že ešte nie. Bola som už v Rodine Nepoškvrnenej, v Ružencovom spolku, v Škapuliari, v Bratstve BSJ a všade som mala povinnosti a modlitby a tie som si chcela svedomite vykonávať. P. Jurigová mi poslala aj veľkú knižku Liturgie hodín, z ktorej sa mám modliť, ale ja som sa v nej nevyznala a myslela som si, že to všetko nebudem môcť svedomite vykonávať nuž som to znovu odložila. Po určitom čase ma terciárky pozvali do Vrbového a tam som sa rozhodla stať terciárkou. Bola som prijatá 28.8.2000 a zvolila som si meno Mária, pretože mám veľmi rada Pannu Máriu a Božské Srdce Ježišovo, ktoré mi v živote veľmi pomáhajú. Ďakujem Pánu Bohu za všetky milosti, ktoré dostávam aj cez Kongregáciu premonštrátok.
s. Mária
Volám sa Elena Belková. Pochádzam z krásnej malofatranskej obce na Orave Zázrivá, momentálne však žijem v Bratislave a tak chodím aj na stretnutia v komunite Bratislave, ktoré vedie sestra Pia.
Môj vstup do tretieho rádu bol celkom obyčajný. Najprv som od svojich 15 rokov túžila zasvätiť život Bohu ako rehoľná sestra. Ale nakoniec som sa rozhodla pre tretí rád, o ktorom som sa dozvedela od sestričiek premonštrátok. Myslela som si, že to je len pre starších ľudí, ktorí už nemôžu vstúpiť do rádu ako rehoľné sestry. Ale po lepšom preskúmaní o tom, čo vlastne tretí rád je, som sa rozhodla, že predsa len vstúpim. Totiž, nemala som predtým informácie o treťom ráde. Málo sa o ňom medzi mladými ľuďmi rozpráva a nie je známy.
V treťom ráde som už skoro 7 rokov a moje meno je s. Viannea. Aj keď som možno veľa veciam neverila. To, že človek, ktorý aj keď nie je priamo v reholi má účasť na všetkých milostiach a nielen to, ale vedie ho životom v tomto svete, aby nepodľahol jeho pokušeniam.
Nedávno som mala skúsenosť, keď som bola v pokušení, uvedomila som si, že niekam patrím, že som v spoločenstve, ktoré nie je len tak pre srandu králikov, ale preto, aby mi pomohlo nezlyhať a Boh ma skutočne podržal. Možno po rokoch si uvedomujem akú silu má spoločenstvo a hlavne to, ktoré je kresťanské. Že sa ľudia modlia navzájom za seba a to je cítiť.
Uvedomujem si, že niekam patrím, že som niekde, kde nemôžem zradiť Krista, lebo mám s ním osobnú skúsenosť a aj spoločenstvo, ktoré mám mi dáva silu. Dávame si silu navzájom a učíme sa žiť podľa kresťanských hodnôt a nie ako zvieratá podľa pudov. Preto som rada, že som v treťom ráde a patrím Kristovi, aj keď je to milosť od Neho a nie moja zásluha. Jeho láska ma priťahuje a učí ma. Myslím, že keby mladí vedeli viac o treťom ráde, nebáli by sa žiť s Kristom. Je to poznanie, že človek môže robiť čokoľvek, ale keď vie, komu patrí, nekoná zlo, ktoré sa Ježišovi protiví, ale snaží sa žiť s Kristom aj keď to nie je vždy ľahké, lebo vo svete je veľa pokušení. No s Ježišom a so spoločenstvom sa zvládajú omnoho ľahšie, ako keď je človek sám. Veď už na počiatku Boh povedal, že: „Nie je dobré byť človeku samému.“ (Gn 2,18)
s. Viannea
Vyrastala som v rodine, ktorá mala živé kontakty s biskupským úradom a so sestričkami na Hrade v Nitre, i keď to bolo v rokoch totality. Vďaka tete Irenke som sa v r. 1987 zoznámila so sestričkami na Hrade. Po čase mi sestra predstavená sr. Dolorosa navrhla, či by som neučila sestričky hrať na harmóniu. S radosťou som ponuku prijala. Keďže som pôsobila ako učiteľka hudby, nebolo vhodné upozorňovať na seba cez deň a sestričky tiež mali veľa práce, tak som vo večerných hodinách, za tmy, chodila na Hrad. Musím priznať, že som veľmi rada chodila k sestričkám, boli to pre mňa vzácne chvíle a často sa po vyučovaní môj pobyt predĺžil do neskorých hodín. Otvoril sa pre mňa nový svet, dovtedy nepoznaný, ale o to vzácnejší... A teraz je na mieste vyjadriť sa slovami žalmistu: "... za tebou prahne moja duša, ako vyschnutá pustá zem bez vody... " (Ž 63), čo som vtedy, samozrejme, nevedela! Chodila som na Hrad, cez prázdniny aj každý deň a tak plynuli dni plné krásnych a vzácnych stretnutí. Začala som pociťovať túžbu niekam patriť, niekam sa "zaradiť". Samozrejme, pri ponuke užšieho spojenia som niekoľko rokov tvrdo odolávala, až kým som sa jedného novembrového dňa tajne (z rodinných dôvodov) vydala na cestu do Vrbového, za vtedy predstavenou sr. Renátou. Vtedy v novembri boli dni samá hmla, zamračené, sychravo. Ten deň si však pamätám dodnes - bol 22. november 1993, nádherný slnečný deň, neuveriteľne krásne počasie. Akoby sa nebo rozjasnilo nad mojou túžbou. Potom som bola ešte viackrát vo Vrbovom, až v marci 1994 ma páter Tadeáš, O.Praem prijal za terciárku. Keď si spomeniem na deň prijatia – obliečku, v duchu sa usmievam nad svojím ÁNO - bolo také rozhodné, akoby mi išlo o život :) Boli by ešte aj ďalšie perličky, ale nechcem zbytočne veľa písať, aj tak je toho až až. Toľko o mojom prijatí do III. rádu.
s. Jozefa
Prvý krát som sa dozvedel na inom spoločenstve, čo je tretí rád sv. Norberta. Asi o rok mali vstup do tretieho rádu niektorí z nášho spoločenstva, kde sme boli pozvaní. Tam som zacítil malú túžbu, že by som mohol byť tiež, ale hneď som tú myšlienku stopol. Keď sme odchádzali, tak sme sa zhovárali so sr. Renátou a tam som dostal pozvánku či nechcem byť v treťom ráde. Odpoveď znela: nie. Ale sr. Renáta dodala, že sa bude modliť. A preto počas roka túžba rástla a rástla. Mali sme spoločenstvo, kde bola prednesená pozvánka do tretieho rád sv. Norberta. Nepovedal som áno, dva týždne som v srdci zvažoval. Áno, či nie? Nedalo mi to pokoj, či vo dne, či v noci. Až prišla milosť do srdiečka. Jasné áno.
Bohu vďaka za milosť, ktorou som bol obdarený a za modlitby sestričiek, ktoré vyprosili toto požehnanie.
b. Rafael
V roku 1997 som dostala pozvanie z Vrbového na duchovné cvičenie. Zavolala mňa, sestru Ľudmilu a moju kolegyňu Elenku Lojdovú, sestrička Lucia z Vrbového, rodina sestrinho manžela. Kláštor vo Vrbovom som poznala ešte z detstva, keď som tam chodila ako školáčka s mojimi rodičmi. Mali sme tam rodinu – moja mama tam mala tri sestry, tie však v tom čase už neboli tu na zemi, zomreli. Rada som sa prihlásila a spolu so sestrou a kolegyňou sme nastúpili na duchovné cvičenia. Boli trojdňové, mali sme každý deň sv. omšu, prednášku, mlčanie a duchovné rozjímanie pred Oltárnou sviatosťou. Bolo nám tam veľmi dobre.
Tuná sme sa všetky tri stali treťoraďankami. Prijímal nás páter Lukáš Buchta, O.Praem. Bolo to 21. 8. 1997. Vybrali sme si mená, ja som si vybrala za patrónku sv. Ritu, pretože som o nej veľa čítala a mala som vo svojom živote veľa trápenia so svojim manželom (učiteľ). Dostali sme žaltár - breviár a odvtedy sa ho modlím. Ešte raz sme boli vo Vrbovom na duchovných cvičeniach, kde bol s nami páter Peter, O. Praem. Teraz sa stretávame v Suchej a 2x v roku v Trnave.
s. Rita
„Celý život Ťa chcem velebiť a svoje ruky dvíhať k modlitbe...“ Ž 63
Áno! Bola to práve modlitba, ktorá ma priviedla na cestu do terciárskeho spoločenstva. Každý večer som sa modlila rôzne modlitby okrem ruženca, ale ma to akosi celkom nenapĺňalo. Až raz... išli sme v jedno leto v nedeľu z litánií a skupina žien išla na faru. Volali ma, či sa nepôjdem s nimi modliť. Zaradovala som sa, že sa budem môcť aj ja modliť breviár. Nastalo chodenie na stretnutia a jeden raz cesta na stretnutie do Vrbového, kde som sa cítila veľmi príjemne. Potom som 30.8.2009 prijala od p. Bohuslava, O.Praem škapuliar a meno Brigita. Moja susedka, terciárskym menom Zdenka, bola v spoločenstve už dva roky a aj vďaka nej som v terciárskom spoločenstve vo Vrábľoch.
s. Brigita
PANI BIELEHO RÁDU ORODUJ ZA NÁS!
V roku 2010 ma oslovila susedka, či by som nechcela prísť na stretnutie terciárov. Po zoznámení sa, som na stretnutí zistila, že máme vedúcu sestier Renátku, ktorú poznám dlho. Okrem toho, som poznala rodinnú známu sestričku Praxades, ktorá prežila ťažký, ale zároveň obetavý život a ktorej srdečné a milé správanie ma oslovilo. Prijatá do III. rádu som bola vo Vrbovom dňa 26.8.2012 pátrom Šprlákom, O.Praem.
s. Eva
Čítala som o sv. Norbertovi, niekto mi dal v práci letáčik a prihlásila som sa do spoločenstva. Snažím sa žiť podľa premonštrátskej regule.
s. Monika
Moja spolužiačka, rehoľná sestra Stanislava, darovala mi knižku Prvý týždeň žaltára, že ak chcem, aby som sa modlila. Žalmy i modlitby sa mi zapáčili a tak som sa začala modliť ráno i večer, stále to isté, lebo to bol len prvý týždeň. Vtedy som ešte nevedela, čo je Liturgia hodín. Po nejakom čase som to spomenula pred priateľkou Marienkou, ktorá je tiež terciárkou, že sa to modlím. Ona sa ma spýtala, či nechcem vstúpiť do tretieho rádu premonštrátok. Ja som sa jej spýtala, čo všetko je za tým, a že nie som toho hodná. Ona mi odpovedala, že len Pán Ježiš vie či som toho hodná. Nešla som. Po roku sa ma znova pýtala a že prijímajú nových kandidátov. Bola som nerozhodná. Zhodou okolností som bola v kláštore navštíviť bývalú priateľku a práve tam bolo stretnutie terciárov. Marienka vedela, že som v kláštore a zaviedla ma medzi terciárov a predstavila ma ako nádejnú
kandidátku. Keď sa ma sestrička spýtala či chcem vstúpiť do III. rádu, hneď som súhlasila. 28.8.2011 bol pre mňa ten slávnostný deň a dostala som meno Lucia. V treťom ráde som už piaty rok a vôbec nebanujem. Som veľmi šťastná a na každé stretnutie sa teším.
Ďakujem dobrotivému Bohu, že mi dal takú milosť, stať sa terciárkou sv. Norberta. Nech je oslávený Boh, Otec všemohúci.
s. Lucia
Keď som bola malá a mladá, nikdy som nevidela živú rehoľnú sestru. Na dedine, kde sme bývali, ani v blízkosti rehoľné sestry nežili. Potom bola vojna, za tým komunizmus atď..
Keď som sa naučila čítať, dosť som čítala, lebo moji rodičia dbali na to, aby sme mali literatúru SSV a Hlasy z domova a z misií. Z tadiaľ som sa dozvedela o rehoľníkoch a rehoľníčkach.
Život išiel ďalej. Svetské mocnosti sa snažili, aby išiel bez Pána Boha. Náboženské časopisy nám prestali chodiť. Počas sobotných a nedeľných večerov aj cirkevné sviatky prichádzali do našej rodiny ľudia modliť sa sv. ruženec a litánie. Chodilo veľa, 30 – 50, niekedy, najmä v pôste i viac. To bolo až do r. 1953 – 1954. Potom verejní činitelia obce rodičom zakázali, aby sa u nás ľudia na modlitbách nezhromažďovali. Priznám sa, že nám deťom to aj vyhovovalo. Silu modlitby sme nechápali.
S Božou pomocou som vyštudovala odbor matematiku a špeciálnu pedagogiku – logopédiu. Začala som učiť a učila som 6 rokov. Keďže som mala vzácny odbor, aký na širokom okolí nebol, školstvo ma „požičalo“ zdravotníctvu (mohla som sa kedykoľvek vrátiť, lebo matematikárov bolo tiež málo) a tam som robila klinickú logopédiu vyše 30 rokov. Prešla som s podmienkou, že mi nebudú brániť chodiť do kostola.
Ďakujem Pánu Bohu, že mi dovolil počas vysokej školy i v zdravotníctve viac duchovne rásť i keď bola náboženská nesloboda. Stretávala som sa s ľuďmi, ktorí mi dôverovali a okrem svojej odbornej práce som mohla chorým zabezpečiť i sv. spoveď a sv. prijímanie. Nepoznala som pracovnú dobu od.. do... , mohla som byť v nemocnici i vo večerných a nočných hodinách. Tu som pocítila pôsobenie modlitieb, možno aj tých v rodine. V roku 1990 mi otec biskup Feranec daroval Liturgiu hodín. Potešila som sa, ale nevedela som sa to poriadne modliť. Dovolím si povedať, že otec biskup Feranec bol naozaj otec, urobil pre Cirkev moc.
Po vyše 30 ročnej práci v zdravotníctve som zostala doma doopatrovať moju ťažko chorú matku. Mamku si Pán Boh povolal a ja psychicky i fyzicky unavená, prijala som ponuku, z poverenia otca biskupa R. Baláža, učiť náboženstvo od 1.9.1993. Učila som 5 rokov. V tom období som sa stretávala so sestričkami premonštrátkami, najviac so sr. Auréliou, s ktorou sme učili na jednej škole a navrhla mi vstup do III. rádu. Tak som začal chodiť častejšie do Vrbového na duchovné obnovy a duchovné cvičenia. A v roku 1998 som sa stala terciárkou.
Deň, keď bol obrad prijatia do III. rádu som plakala, plakala preniknutá emóciami radosti, nehodnosti, milosti. Prijímala som to ako dar od Pána Boha.
Som presvedčená, že Pán ma na to roky pripravoval cez mnohé nepríjemnosti, príkoria a posmešky typu: čo z toho máš, že chodíš do kostola. Moja častá modlitba bola: „Pán ma vodí a nebudem mávať nedostatku.“ (por. Ž 23) a „Svojimi krídlami ťa zacloní ...“ (Ž 91).
s. Monika
V časoch totality sa vtedajším mocným nie veľmi páčili rôzne kresťanské aktivity a spoločenstvá, všade mali nastrčených svojich okresných tajomníkov (zvykli sme ich volať červenými biskupmi, lebo mali v tom čase väčšie právomoci ako samotný diecézny biskup), ktorí dozerali na aktivity kňazov, rehoľníkov, kresťanských hnutí a spoločenstiev. Preto v roku 1988 bolo pre tých, ktorí boli zamestnaní, nehovoriac už o významnejších postoch, či funkciách, nebezpečné až príliš sa angažovať v aktivitách farského spoločenstva. V našom mestečku v tom čase žili dve rehoľné sestričky v civile z Kongregácie premonštrátok: sr. Priska a sr. Kristínka. Sestra Priska bola v tom čase kostolníčkou v kostole sv. Jozefa. Keďže som pravidelne do tohto kostola chodieval na sv. omše, tak ma raz oslovila a tiež aj vysvetlila o možnosti vstúpiť do spoločenstva premonštrátov ako terciár. Bolo to pre mňa čosi nezvyčajné a samozrejme, že ma aj hneď upozornila o takejto ponuke mlčať. Prišiel onen deň, bol som pozvaný do kostola sv. Jozefa na prijatie do III. rádu premonštrátov. Na moje prekvapenie som tam zbadal ďalších bratov a sestry, ktorí tiež prijali Priskinu ponuku. Ešte viac som bol prekvapený, ale veľmi príjemne, keď som sa dozvedel, že nás do rádu bude prijímať sám pán opát strahovský. Všetko sa to muselo udiať za zatvorenými dverami kostolíka, v prísnej tajnosti. Mal by z toho určite problém aj sám duchovný správca našej farnosti, pán opát, ale koniec koncov aj sestra Priska a nakoniec i my sami, ak by sa niečo vyzradilo. Ako terciár zotrvávam v spoločenstve dodnes a veľmi ma na srdci hreje krásny pocit, že patrím do veľkej rodiny premonštrátov. Snažím sa zároveň byť čo najviac užitočný pre farské spoločenstvo v službe Bohu a blížnemu, čo sa mi darí, pravdaže s pomocou Božou.
b. Vojtech
Hneď na začiatku píšeme nie moja, ale naša cesta. A to preto, lebo všetky nás poznala p. Jolanka Drobná. Ona nám vysvetlila čo je to III. rád premonštrátok. Zobrala nás k sestričkám do Vrbového a tak sme mali možnosť bližšie sa zoznámiť so životom v III. ráde. Každá sme mali slobodu rozhodnúť sa pre vstup k terciárom. Postupne nás zostalo 7. Začali sme sa stretávať a učili sme sa modliť liturgiu hodín. Pravidelne sme sa spoločne stretávali a modlievali každý prvý pondelok v mesiaci. Teraz sa už spoločne nestretávame. Temer všetky, okrem jednej, ktorú si už Pán povolal k sebe, sme v pokročilom veku, väčšinou s vážnym ochorením. Naše terciárske premonštrátske spoločenstvo vďaka Pánu Bohu a našej vedúcej Jolanke Drobnej, nás viedlo k hlbšiemu vzťahu s Ním. Veľmi radi sme sa spoločne modlili Liturgiu hodín.
terciárky z Novej Dubnice
