Keď sa Norbert rozlúčil zo Xanténom, odložil svoj baranicový plášť a obliekol si vlnené šaty a plášť. Kráča pešo a naboso. Za Norbertom kráčajú jeho dvaja spoločníci s mulicou, na chrbte ktorej je ich spoločná batožina. Medzitým v správe Cirkvi nastala zmena. V roku 1118 zomrel pápež Pascal II. a zvolili nového, ktorý pod menom Gelasius II. započal svoj pontifikát 24. januára 1118. Nemeckému cisárovi sa však nepáči, a tak sa poponáhľal do Talianska, kde v noci vnikol do mesta a svojvoľne si zvolil nového pápeža. Ten bol dosť odvážny na to, aby si privlastnil odznaky pápežskej moci a prijal meno Gregor VIII. Gelasius sa rozhodol opustiť Rím a utiahol sa do Francúzska. Táto zvesť sa čoskoro rozniesla po celej Európe, a keď sa o tom dozvedel Norbert, rozhodol sa, že vyhľadá pápeža.
re biskup spoznáva svojho bývalého priateľa. Prešlo niekoľko minút, čo prebiehali prejavy priateľských citov. Kňaz, ktorý Norberta doviedol k biskupovi, je síce svedkom tejto dojímavej udalosti, ale keďže nerozumie po nemecky, nemôže vedieť, o čo ide. Slzy biskupa však prezrádzajú veľké pohnutie zo stretnutia týchto dvoch priateľov. Preto kňaz pristúpil k biskupovi a spýtal sa: Pane môj, čo to znamená a kto je ten cudzinec? Biskup odpovedal: Ten, koho tu vidíš, bol so mnou niekoľko rokov na kráľovskom dvore a jemu môžem ďakovať, že som biskupom, lebo prv než by mi bol panovník biskupstvo udelil, Norbert sa ho zriekol. Pohnuté slová biskupa a pohľad na vznešeného kajúcnika dojali mladého kňaza až k slzám. Veď i on cíti v duši túžbu po rehoľnom živote. Aj on chce opustiť svetskú slávu, aby sa mohol bezvýhradne zasvätiť službe Bohu. 
Dňa 29. jaunára 1119 však nečakane zomiera prvý ochranca Norberta, pápež Gelasius II. Novým pápežom bol zvolený arcibiskup Guy, strýc francúzskej kráľovnej, ktorý prijal meno Kalixt II. Ten zvolal snem do Remeša, a aj Norbert sa tam vybral, aby si vyžiadal nielen súhlas k horlivému plneniu započatého apoštolátu, ale aj požehnanie od novozvoleného pápeža. Už tri dni bol v Remeši a hľadal príležitosť dostať sa k pápežovi, ale márne. Rozhodol sa preto, že opustí mesto. Ako tak so svojimi spoločníkmi, Hugom a ešte jedným kňazom odpočívali, priblížil sa k nim akýsi sprievod. Je to laonský biskup Bartolomej, ktorý sa ponáhľa na snem. Veľkňaz sa mimovoľne zastavil a pozdravuje neznámych pútnikov. Ktože ste? Spýtal sa ich. Norbert mu v krátkosti vyrozprával svoj životný príbeh a dodal: Prišiel som do Remeša, aby som si vyžiadal požehnanie od Svätého Otca, právo hlásať evanjelium a poradiť sa s ním o ďalších mojich zámeroch, lebo vo všetkom sa chcem opierať o autoritu Apoštolskej stolice. Bartolomej dojatý spoznal, že sa stretáva s Božím vyslancom, a že pod chatrným odevom sa skrýva ozajstná perla. Vyzval teda Norberta, aby sa vrátil do Remeša, že ho predstaví pápežovi.
Dňa 16. alebo 19. októbra 1119 prišiel Bartolomej s Norbertom a jeho dvomi spoločníkmi do Remeša. Bartolomej bol Kalixtovým synovcom, takže ich pápež prijal. Šťastný Norbert vyrozprával pápežovi všetko o svojej misionárskej činnosti a o tom, ako túži po dokonalejšom rehoľnom živote. Preto ho poprosil, aby obnovil dokument, ktorým bol vymenovaný za apoštolského misionára jeho predchodcom. Kalixt sa potešil, že môže podporovať tohto nečakaného spolupracovníka. Pochválil Norberta a dal mu žiadané splnomocnenie. Rád by sa s Norbertom ešte viac porozprával, ale povinnosti mu v tom bránili. Poprosil teda Bartolomeja, aby u seba v Laone zdržal Norberta, že sa tam po sneme opäť všetci stretnú.
Skoro na jar vybral sa Norbert so svojím sluhom na koni do Westfálska na hrad Vreden, vzdialený niekoľko kilometrov od Xanten (Vreden po nemecky Frieden – pokoj). Prečo išiel tento dvoran a kanonik na takýto výlet, vie iba sám Pán Boh. Ponáhľa sa, i keď si neuvedomuje, že ide hľadať pokoj. Je krásny slnečný deň. Odrazu sa však na obzore zatmelo, strhol sa vietor a naši výletníci sú obkľúčení tmou a križujúcimi sa bleskami. Tu zrazu nebo ožiarilo a hrozný rachot sprevádzal hrom. Pred Norbertom sa rozpraskla zem a dusivý sírový zápach naplnil ovzdušie. Norbert padá zo svojho spínajúceho sa koňa. Ako tak leží, zdá sa mu, že počuje niečí hlas, ktorý mu vytýka jeho minulosť. Keď sa z prvého preľaknutia prebral, cíti, že mu tento hlas prebudil svedomie. V hĺbke duše začína rozjímať o slovách žalmistu: Zanechaj zlé a rob dobré. Potom vstáva a týmto zážitkom úplne premenený vracia sa do Xanten.
Životopisci svätého Norberta radi porovnávajú jeho obrátenie s obrátením svätého Pavla. Podľa nich vredenská cesta pre Norberta znamenala to isté ako damašská pre Pavla. Nebeský hlas poslal Pavla ku Ananiášovi a Norberta do školy istého rehoľníka, známeho múdrosťou a zbožnosťou. Viedol slávne siegburské opátstvo a jeho meno bolo Kunon. Ak je pravda, že len svätec môže iného urobiť svätým, tak Norbert sa dostal do výbornej školy ku Kunonovi. Tu študoval posvätné písma a liečil si rany duše slzami pokánia. Jeho nedočkavú túžbu vrhnúť sa s oduševnením do zaslepeného sveta a svojimi skutkami dokázať márnosť pozemských radostí a poukázať na to, že niet na svete nič cennejšie ako Božia láska, zdržiaval jeho príkladný učiteľ slovami: Pre každého je určená hodina, ktorú musí trpezlivo vyčkávať, kým udrie, aby sa tak mohol v Bohom danej príležitosti s plnou vervou vrhnúť do plnenia jeho vôle podľa príkladu samotného Pána Ježiša.
Hoci ešte nenastala hodina Norbertovho povolania do rehole, slávnosť jeho kňazskej vysviacky už nebola ďaleko. V roku 1115 pred Vianocami podľa prastarého zvyku udeľovali posvätenie kňazstva. Norbert využíva túto príležitosť a žiada kolínskeho arcibiskupa Fridricha, aby mu udelil sviatosť posvätenia kňazstva. Fridrich sa zadivil a hovorí: Som prekvapený? Lebo toľkokrát si odmietol vyššie hodnosti, ktoré ti ponúkali vzdelaní a čestní ľudia. Keďže si teraz sám žiadaš vysviacku, akože by som mohol pred tebou zatvoriť svätyňu? Norbert však k tomu dodáva: To nie je všetko, čo si žiadam. Prial by som si, aby som sa mohol v ten deň stať diakonom i kňazom. Ešte viac ma prekvapuješ! Hovorí zmätený biskup. Čo je vlastne príčinou tohto náhleho a skoro neslýchaného rozhodnutia? Je to môj pevný úmysel. Jeho príčinu ešte teraz nemôžem prezradiť, ale neskôr sa to dozviete. Táto záhadná odpoveď neuspokojila svedomie Fridricha, ktorý mal moc o tejto žiadosti rozhodnúť. Arcibiskup sa ho teda začal vypytovať ďalej. Napokon mu Norbert prezradil, čo sa odohralo medzi Bohom a ním počas vredenskej búrky. Arcibiskup napriek všetkým dojímavým tvrdeniam dlho váha. Je to zvláštna požiadavka, a tiež bežné zvyklosti sa stavajú proti takémuto počínaniu. V jeho pochybnostiach sa však prediera na výslnie vážna otázka a neustále dotiera, skoro až kričí: Či to nebolo vnuknutie Božie, ktoré týmto spôsobom poháňalo Norberta? Táto otázka postupne prestáva byť otázkou a zakorení sa v jeho mysli ako nevyvrátiteľný fakt. Preto Fridrich po zrelom uvážení dáva za pravdu tejto myšlienke a neváha využiť svoju moc, aby vyhovel a vyplnil jeho prosbu.
Nadišiel čas dojímavých obradov. Vysviacka sa koná v Kolíne, vo veľkom arcibiskupskom dóme, ktorý bol zasvätený úcte kniežaťa apoštolov. Norbert prichádza v krásnom zlatom a hodvábnom rúchu. Vidia v ňom stále ešte bohatého svetáka. Nemajú ani tušenie o tej veľkej premene jeho vnútra, ktorá prenikla jeho zmýšľanie i život. Všetky oči sú upreté na Norberta, ktorý dáva znamenie svojmu sluhovi. Ten pristúpil a podáva svojmu pánovi drsný kepeň z baranice. Na to Norbert vymieňa svoj sviatočný odev za tento drsný šat, aby prejavil svoju kajúcnosť a obrátenie. Na svoj podivný kepeň z baranice, ktorý mal nosiť tri roky, si oblieka kostolné rúcho a prijíma najskôr diakonské, a potom kňazské svätenie. Onedlho odchádza z Kolína a vracia sa do siegburského kláštora, kde v najväčšej utiahnutosti trávi štyridsať dní a pod vedením čnostného
opáta Kunona cvičí sa vo vznešených povinnostiach kňazského úradu. Bezpochyby, tu sa začína s najväčšou zbožnosťou prehlbovať jeho úcta k prevelebnej Sviatosti Oltárnej a k vznešenej obeti svätej omše.
Keď mal Norbert 20 rokov, prebiehalo obdobie križiackych výprav. Zo všetkých strán sa ozývalo: Pán Boh to chce! V júli 1099 sa po celej kresťanskej Európe rozniesla správa, že križiaci zaujali Jeruzalem. Priebeh tejto výpravy s veľkým záujmom sledovali aj páni v gennepskom (ženepskom) zámku, lebo loprainský vodca výpravy, Gotfried Buillon, vtedy už jeruzalemský kráľ, bol príbuzný šľachetnej panej zámku, Hedvigy. Zdalo by sa, že tieto pomery povolajú i mladého xantenského pána do zbrane, ale Norberta skôr zachvátila veda veselého filozofovania, ktorá tak veľmi vyhovovala jeho náruživostiam. V rokoch mladosti hľadal šťastie tam, kde ho nájsť nemožno. Bolo to prázdne mámenie, z ktorého neskôr ostali iba výčitky svedomia. A boli tu ešte rodičia, ktorí rozhodovali.
