Zima sa pominula a Boží muž Norbert sa ponáhľal z Prémontré na svoje apoštolské cesty. Vybral sa hľadať ďalších spoločníkov. Zašiel do Laonu, kde pozdravil svojho biskupa, a potom zašiel do školy majstra Ravula, aby ako sv. Pavol na Areopágu, kázal o nevýslovne krásnom učení, ako je možné vymaniť sa z chápadiel sveta a duševne vzlietnuť do nadprirodzeného života v ústraní, v rehoľnom spoločenstve. Hovoril s takým oduševnením a umom, že privádzal poslucháčov do úžasného údivu. Jediná jeho kázeň mala taký úspech a natoľko zasiahla sedem mladých žiakov, že neváhali a zriekli sa nádejí na snubné a skvelé životné postavenie. Odišli s Norbertom do Prémontré a usadili sa tam. Priniesli zo sebou aj peniaze a vlastne všetko, čo mali. Norbert mal z toho úprimnú radosť, veď nielenže sa začína naplňovať jeho videnie, ale mladíci sú vítanou posilou pri stavbe nového kostola a kláštora. Jeden spoločník, ktorý bol Norbertovi známy z čias remešského snemu, sa tiež k nim pridal. Norbert mu zveril všetky peniaze a nebola to malá suma. Tak ako medzi učeníkmi Pána Ježiša, tak aj tu sa našiel Judáš. Tento strážca, pokladník, sa jednej noci vytratil aj s peniazmi. Zmizol bez stopy aj s peňažným pokladom. Naša malá spoločnosť sa ocitla v najväčšej núdzi. Ale synovia otca Norberta sa nedajú len tak prvou skúškou znechutiť. Norbert ich zveril do Božej opatery a sám sa vybral, aby pokračoval v apoštolskej službe podľa pápežovho nariadenia. Vybral sa smerom ku Cambrai, kam ho tiahla známosť a priateľstvo s biskupom Buchardom. Tu, keď kázal k zídenému ľudu, istý asi dvadsaťročný mladík počul vo svojom vnútri hlas, ktorý ho vyzýval, aby sa stal učeníkom tohto apoštola. Akoby bol počul samotného Krista, ktorý ho volá, aby ho nasledoval. Evermód, tak sa volal onen mladík, neodolal tejto božskej príťažlivosti, tejto vábivej sile a stal nielen Norbertovým učeníkom, ale aj jeho najobľúbenejším žiakom. Jeho oduševnenie bolo také hlboké, že po prevzatí rehoľného rúcha v Prémontré, sa stal svojou poníženosťou, sebazapieraním a zbožnosťou príkladom pre svojich spolubratov.
Evermód s veľkou láskou sprevádzal Norberta na jeho cestách. Sprevádzal ho v roku 1121 na ceste do Kolína, v roku 1124 do Vestfálska, potom do Ríma a v roku 1126 do Magdeburgu. Zomrel v roku 1178.
Z Cambrai odišiel Norbert do Hainautu a Brabantu. Bola to cesta, ktorú už raz absolvoval v roku 1119. Všade kam prišiel, zanechával krásne slová tiahnuce k spáse a kúzlo svojho príkladného života. V Nivelles, v mestečku, kde žila a zomrela sv. Gertrúda, sa stretol s nejakým mladíkom, ktorý sa volal Anton, a ktorý ho úpenlivo prosil, aby ho Norbert prijal medzi svojich nasledovníkov. To bol ten Anton, ktorý sa neskoršie stal ilbenstadským prepoštom a bol v spojení so sv. Hildegardou. Zomrel v roku 1150). Evermód, Anton a Hugo boli akoby trojitým základným kameňom ustanovizne sv. Norberta. Od počiatku boli Norbertovými spoločníkmi i učeníkmi. K týmto trom, ktorých sme si už trošku predstavili, patrili však ešte ďalší desiati. Aspoň v krátkosti si ich predstavme:Gualterus Gautiersa stal v Laone svätomartinským opátom a neskôr biskupom.
Milon, vzor poníženosti, ktorý sa stal opátom v dommartinskom monastériu a potom biskupom v Théruanne.
Richard, prvý opát slávneho floreffského monastéria.
Gerhard bol jeden z tých, ktorí sa pridružili k Norbertovi v Lorraine. Po veľkej skúške v Prémontré sa tam stal opátom, neskoršie opátom v Clairfontaine.
Adam sa narodil v Metze a bol priateľom siedmich učeníkov z laonskej akadémie. S detinskou láskou si uctieval blahoslavenú Pannu Máriu. Každý deň sa modlieval jej ofícium. Podľa legendy, raz, keď odbavoval túto pobožnosť, zhasol mu kahanček. A tu zostúpil anjel z neba a zapálil mu vyhasnutý kahanček. Po Milonovi bol Adam zvolený za dommartinského opáta.
Richard, ale iný ako prvý opát z floreffského monasteria, pochádzal z laonskej školy Raula. I jeho Božia milosť povolala do Prémontré. Bol prvým opátom opátstva zasväteného lesnej Panne Márii.
Valmann bol s Norbertom apoštolom Anversu a prvým opátom opátstva sv. Michala v tomto meste.
Guarin, vynikal zbožnosťou, skromnosťou, poslušnosťou a anjelskou čistotou. Riadil vicoignské, svätomartinské a laonské opátstva jedno za druhý. I keď požíval veľkú úctu, nechcel prijať iný titul, ako: Guarin, sluha Kristových chudobných.
Henrik, pochádzal zo šľachtického rodu neďaleko Remeša. Aj on sa s celou dušou pridŕžal Norberta a horlivo sa s ním pretekal vo svätosti života. Zomrel ako vivierský opát v soissonskej diecéze.
Lukáš sa stal moncornillonským opátom v Liege. Vynikal veľkou úctou k anjelom, zvlášť vrúcnou úctou k anjelovi strážnemu.
Vráťme sa ale opäť k Norbertovi, ktorý sa po šiestich či siedmich týždňoch vrátil do Prémontré. Bolo to vtedy, keď prevzal toto územie do vlastníctva (4.-11. apríla 1120). Novici, ktorých Norbert priviedol so sebou do Prémontré, dostali z rúk biskupa Bartolomeja biele rúcho, ako si to priala blahoslavená Panna Mária v Norbertovom videní. A na Veľkú noc v roku 1120 sa započali horlivé cvičenia zbožnosti. Norbert v kruhu svojej malej rehoľnej rodiny nemeškal zorganizovať rádový život. Okolo skromnej kaplnky si vystavali chudobné cely, ktoré mali slúžiť ako dočasné ubytovanie. Vo dne v noci spievali offícium a umŕtvovali sa prísnymi pôstmi. Ich pokrmom bol suchý chlieb a nápojom voda z potoka. Všetok čas mali rozdelený na modlitbu, rozjímanie, štúdium svätých kníh a na prácu. Káľali lesy a obrábali pôdu. Bolo priam radosťou pozerať sa na týchto mladíkov vznešeného pôvodu, ako sa s chuťou a nadšením chytajú do veľmi namáhavých prác.
Väčšinu roku 1120 a prvé mesiace nasledujúceho roku venoval Norbert vyučovaniu a výchove mladých novicov. Norbert bol stále s nimi a usmerňoval ich dobrú vôľu. Musel však počítať aj s ich neskúsenosťou. Tak, ako obetavá matka džavoce so svojimi deťmi i Norbert, po príklade apoštola Pavla, prispôsoboval sa k schopnostiam každého jedného z nich. Oduševnene sa s nimi zhováral a usiloval sa pozdvihnúť ich myseľ do výšok evanjeliových ideálov. Spočiatku bolo medzi bratmi mnoho nestálosti, váhavosti, nesmelosti a túžob po živote vo svete, ale Norbert viedol a riadil všetko neskúsené svojím príkladom a poučovaním.
Norbert, apoštol pravdy, bol obdarený veľkou odvahou bojovať v mene Božom za záujmy Cirkvi. Cítil preto potrebu opustiť na niekoľko dní tichú samotu v Prémontré a zúčastniť sa na sneme v Soissone (1121). Pápežský vyslanec, prenestenský biskup Kunon, zvolal tento snem, aby bola prerokovaná otázka ortodoxnej viery Abelarda, spupného teológa, predstaviteľa racionalistických náuk. Abelárd bol muž síce nadaný, ale nespokojného ducha. Neúprimný, tvrdošijný a odvážny. Vyše 20 rokov znepokojoval celé Francúzsko svojimi novotami. Na sneme sa zúčastnil aj Bernard, opát z Clairvaux. I keď Norbert a Bernard na sneme nezaujímali prvé miesta, ich vzájomné priateľstvo sa práve v tomto boji utužilo a zosilnelo. Bernard, mocný atlét svätej Cirkvi, slovom i perom, vytrvalo vystupoval proti reformátorovi Abelardovi. Tak isto i Norbert zohral dôležitú úlohu v tomto boji. Ťažko povedať, ktorý z týchto dvoch viac znepokojoval Abelarda. Je však isté, že tak ako Norbert, tak i Bernard zrejme prekazili tomuto pomýlenému bludárovi jeho sny. Po ukončení snemu sa Norbert opäť vrátil medzi svojich do Prémontré.
Do počiatočnej doby založenia rehole sv. Norberta však nesporne spadá aj založenie ženskej rehole tohto druhu. Rikvéra, vznešená dáma, vdova po Rajmundovi, mala Norberta za duchovného vodcu. Rozhodla sa a zvolila si žiť v utiahnutosti ako rehoľníčka v chudobnej vile neďaleko Prémontré. Všetko svoje bolmontské bohatstvo darovala premonštrátskej reholi. Jej nečakané počínanie vzbudilo veľký ohlas a čoskoro sa k nej pridružili ďalšie jej nasledovníčky. Po skúšobnom období, za krátku dobu stala sa ozdobou, a priam perlou premonštrátskeho rádu a prijala rehoľné rúcho so závojom nevesty Krista Pána. Povesť tejto Božej služobnice, ako to uvádzajú mnohé písomné zdroje, doslova predčila zbožnosť a skutky pokánia mnohých, ktorí sa dali do služieb Božieho Syna, Ježiša Krista.
Bartolomej sa naučil vážiť si poklad, ktorý mu zveril pápež. Vážil si ho vždy viac a viac. Povedal: Čím viac sme počúvali jeho slová, tým viac si získaval našu dôveru. Tešili sme sa na jeho kázne a mali sme radosť i poučenie z jeho každodenného príkladného života. Keď sa zima začínala blížiť ku koncu, Norbert nás chcel opustiť. Vtedy sa zhromaždilo množstvo ľudí z mesta, pripojili sa k šľachticom z biskupstva a úpenlivo prosili, aby Norbertovi umožnili zostať v laonskej diecéze. Veď i v nej môže slúžiť Pánu Bohu. Tu milosť Božia prišla na pomoc. Podarilo sa dosiahnuť to, po čom všetci tak vrúcne túžili.Odohralo sa to v roku 1120. Na pohraničí Laonnais a Soisonnais sa rozprestieral ohromný les, nazývaný Voas. Toto hornaté územie obkľučovali tri rieky: Ailette, l´Oise a la Serre. Ich údolia boli zalesnené a volali sa Cousy, Prémontré a Sain Gobain. Bartolomej zaviedol Norberta do divokej lesnej samoty, asi 5 kilometrov juhozápadne od Laonu. Zastavili sa pri malej kaplnke, postavenej pri vchode do úzkej hlbokej doliny. Táto malebná dolinka bola obkľúčená zo všetkých strán skalnatými bralami a vysokými vrchmi ako hradbami. Malú kaplnku tu postavili rehoľníci laonského opátstva sv. Vincenta a zasvätili ju ku cti sv. Jána Krstiteľa. Jej skoro až ruiny zvestovali, že už dávno neslúži svojmu účelu. Zrejme toto nehostinné územie prekazilo rehoľníkom ich plány na osadenie. Z času na čas sem ešte potom prišiel jeden z rehoľníkov sv. Vincenta, aby drevorubačom a uhliarom odslúžil sv. omšu, ale aj to prestalo, a tak sa aj títo robotníci odsťahovali. Spustla kaplnka i celé územie okolo. Bartolomej s Norbertom vošli do kaplnky. Obaja sa pohrúžili do modlitby a ani nezbadali, že už sa zotmelo. Biskup upozornil Norberta, že je čas opustiť túto samotu a vrátiť sa na biskupský statok do Anisy, vzdialený necelé dva kilometre. Norbert však začal úpenlivo prosiť Bartolomeja, aby mu dovolil stráviť v tejto tichej samote celú noc, noc na modlitbách. Biskup súhlasil, vysadol na koňa a vrátil sa do Anisy, odkiaľ poslal Norbertovi potraviny. Na druhý deň sa biskup vrátil do kaplnky sv. Jána a spýtal sa Norberta tak trošku s humorom: Vari si už určil miesto, kde chceš vybudovať svoj rehoľný dom? Norbert však vážne odpovedal: Pane, a otče môj! Vzdajme chválu Pánu Bohu nášmu! Našiel som to miesto podľa svojej chuti. Sám Pán mi ho pripravil od večnosti. Tu bude miesto môjho pobytu a odpočinku. Mnohých tu zachráni Božia milosť. No nenachádza sa pri tejto kaplnke, ale na druhej strane horstva. Túto noc som vo vytržení videl veľký počet mužov, odetých do rehoľného rúcha. Kráčali v sprievode po celom údolí a klaňali sa nášmu Pánovi na kríži. Bartolomej v úžase zmohol sa len na zvolanie: Vzdajme Bohu vďaky!
Tým čarovným miestom, ktoré Norbert vo vytržení videl, bola dolina pri úpätí lesa Cousy, ktorou pretekali potoky z hôr. Bola však ťažko prístupná, obkľúčená bahnistými močiarmi, hustými lesmi, skalami a vrchmi. Bola to divoká príroda, do ktorej sotva prenikol slnečný lúč. Túto samotu, ktorú neprenikla kultúra a život ôsmich storočí, si zvolil Norbert za miesto, kde chcel žiť a zomrieť, lebo napriek všetkým týmto prekážkam, považoval voľbu tohto miesta za veľmi šťastlivú. Opustenú dolinu, ktorú si Norbert zvolil za miesto pre budúci kláštor, od tých čias nazývali Pré Montré (Pratum Monstratum, Promnstrátum, Premonstrátus). Sú rozličné dohady o tom, prečo toto miesto dostalo takéto pomenovanie. Ako pramene sa uvádzajú rôzne kroniky, či dohad, že niektoré časti lesa boli vyrúbané a miesto sa stalo otvorenou nápadnou lúkou – prémontré. Biskup Belley uvádza toto svedectvo: Čo sa mňa týka, môžem povedať, že toto miesto už od dávna takto menovali. Vieme, že viacero monasteriov a materských domov dostalo pomenovanie od toho miesta, kde boli založené. Podľa toho aj členov rádu sv. Norberta pomenovali premonštráti. Etymologicky je slovo prémontré iba slovnou hračkou, ale pre rád sv. Norberta je pomenovaním, lebo sa viaže na miesto spomínaného nebeského zjavenia o založení rádu, jeho pravidlách, ktoré majú nasledovať a o rúchu, ktoré majú nosiť. Môžeme sa však stretnúť aj s inými pomenovaniami, ako: norbertíni, biely bratia alebo biely kanonici.
Život sv. Norberta bol neustále sprevádzaný rôznymi zjaveniami. Spomeňme na hlas, ktorý predpovedal jeho matke, že nosí pod srdcom veľkého muža Cirkvi. Potom hlas z neba pri jeho obrátení a teraz toto videnie v údolí Prémontré. Aj ďalší dôležitý prvok každého zasväteného spoločenstva mužov či žien, odev, ktorý má svetu ohlasovať poslanie človeka, čo ho nosí, bol pre Norberta darom z neba. Voľba tohoto odevu pre novovznikajúci rád bola totiž spojená nielen s novým videním, ale aj s miestom Prémontré. Niektorí životopisci, opierajúc sa o isté starodávne podanie rádu tvrdia, že na tomto mieste mal Norbert slávne videnie. Zjavila sa mu Božia Matka, Mária, v nebeskej žiare. Bola obkolesená anjelmi a predkladala Norbertovi rehoľné rúcho slovami: Syn môj, Norbert, vezmi si toto biele rúcho! Odvtedy vraj Norbert nosil biele rúcho.Ešte aj iný dôvod viedol Norberta k tomu, aby si zvolil rúcho takejto farby. Ak uvážime, že sa snažil reformovať klérus, ktorý iste netrpel žiadnou biedou, bola tu zrejme snaha o zdôraznenie chudoby. Všetky rehoľné spoločenstvá tej doby mali rúcha z tmavej, teda farbenej látky, ktorá bola drahšia ako nefarbená tkaná látka. Norbert sa snažil i voľbou nefarbenej tkanej látky zdôrazniť chudobu. Odev z takejto látky v porovnaní s inými bol bledý. Dochovali sa mnohé písomnosti, v ktorých sú premonštráti nazývaní ako šedí bratia. Iste i táto snaha prezentovať chudobu, sa prejavila pri voľbe rehoľného odevu.
Biskup Bartolomej sa radoval, že vo svojej diecéze môže zadržiavať tohto svätca a Norbert sa tešil, že konečne našiel samotu, ktorú hľadal. Územie Prémontré a kaplnka boli kedysi súčasťou biskupského majetku, ale de Elibant (1052–1098) Bartolomejov predchodca, toto územie daroval opátstvu sv. Vincenta. Opátstvo sa dlho a intenzívne staralo o tento majetok, ale úžitok z neho nemali veľký, preto, ako už bolo spomenuté, ho opustili. Biskup Bartolomej požiadal opáta Adalberona i samotných rehoľníkov, aby mu toto územie prepustili. Pravdaže, s radosťou tak urobili, najmä keď im Bartolomej ako protihodnotu prepustil kostol v Berry s právom diecézneho snemu a k tomu ešte pridal nejaké to obilie. Potom celé územie Prémontré, oslobodené od akýchkoľvek daní, odovzdal Norbertovi a jeho druhom. Podrobnosti sú vyňaté z prvého dokumentu zakladajúceho biskupa. Odovzdanie bolo pôvodne iba ústne. Až o rok, v roku 1121, mohol Bartolomej odovzdať Norbertovi dve cenné listiny, potvrdzujúce právo vlastníctva v Prémontré.
Norbert zostal v Prémontré a biskupovi sľúbil, že ak mu Pán Boh pošle i ďalších služobníkov – rehoľníkov, usadí sa tu natrvalo. Isté ústne podanie hovorí, že biskup Bartolomej sám obliekol Norberta do bielej reverendy zhotovenej z vlnenej látky i so škapuliarom. Stalo sa tak vraj 25. januára, na sviatok Obrátenia sv. Pavla. Tento dátum bol zvlášť milý nášmu vredenskému obrátencovi. Obliečka a prevzatie majetku znamenalo vlastne prvé skromné vystúpenie premonštrátskeho rádu v dejinách Cirkvi. Môžeme teda povedať, že éra premonštrátov sa začala v roku 1120.
Nevieme, do akej miery mal Norbert istotu o tom, aký má byť nový rád, ktorý práve založil, ale jedno je isté. Norbert bol mužom Božím a Pán Boh nepotrebuje zasahovať rýchlo. On postaví zákon, pozoruje človeka, jeho reakcie, čo urobí, k čomu sa ako slobodný prikloní. Je pravdou, že niekedy sa Bohu zapáči vyvolať účinok bezprostredne, ale to býva zriedkavo. Norbert, syn Hedvigy, mal naozaj prozreteľné poslanie. Jeho cieľ sa mu postupne vyjasňoval. Vieme, že sa narodil v Nemecku, a hoci bol presadený do pôdy, ktorá nebola jeho, s veľkou oduševnenosťou zvolal: Toto je miesto, ktoré mi pripravil Boh od večnosti. Božia prozreteľnosť ho povolala do Francúzska. A akoby aj nie? Veď v jeho žilách z matkinej strany, kolovala francúzska krv a Francúzsko bolo predsa klasickou krajinou zakladateľov veľkých reholí. Vo Francúzsku uskutočnili svoje plány aj takí zakladatelia, ktorí sem prišli zo Španielska, z Nemecka, aby podľa obdržaných zjavení organizovali svoje obdivuhodné ustanovizne. Nečudo, veď prichádzali do krajiny, v ktorej vplyv blahoslavenej Panny Márie bol veľmi priaznivý (svätý Bruno, svätý Norbert, svätý Dominik a svätý Ignác).
