Pápež Honórius II. za svojho krátkeho pontifikátu (päť rokov, jeden mesiac a niekoľko dní) viedol bez ťažkostí celý kresťanský svet. Pod jeho správou bola aj grécka cirkev. I keď sa európske národy po kresťansky podrobovali Kristovmu námestníkovi, bol tu niekto, kto ďaleko na obzore svätej Cirkvi spozoroval tmavé tiene. Týmto bystrým pozorovateľom nebol nikto iný ako magdeburgský biskup, Norbert. Okolo roku 1128 napísal svätý Bernard list biskupovi v Chartre:
Pýtaš sa ma, či Norbert mieni ísť do Jeruzalema? To veru neviem, i keď som mal šťastie stretnúť sa s ním pred niekoľkými dňami. Poctil ma svojím dlhým rozhovorom. Vpíjal som jeho slová, ako by vychádzali z nebeského prameňa. O tejto ceste však nič nevravel. Na moju otázku: Čo si myslíš o antikristovi, odpovedal, že sa objaví v našich dňoch a naša generácia ho uvidí. Prosil som ho, aby mi vysvetlil, o čo sa opiera vo svojom tvrdení, lebo mne sa to nezdá byť pravdivé. A tu sa Norbert celkom jasne vyjadril, že ešte pred jeho smrťou bude Cirkev prenasledovaná.
Svätý Bernard sa o Norbertovi vyjadroval vždy pochvalne, obdivoval jeho schopnosti, ale jeho mienka, že by vláda antikrista už mala nastať, sa mu nechcela vtesnať do hlavy. Jednoducho tomu neveril. Norbertovi však večná múdrosť v predtuche čiastočne odhalila závoj budúcnosti, takže mal pravdu. Už po dvoch rokoch, keď nastalo pustošenie Cirkvi vzdoropápežom Petrom Leom, pochopil aj svätý Bernard. Dokonca sa aj sám vyjadril, že nastáva doba antikrista, keď v roku 1131 napísal tourskému biskupovi Hildebertovi: Všetci, ktorí nasledujú Innocenta, sú spojení s Bohom. Ale ich nepriatelia zastávajú i antikrista, ba sami sú antikristami.
Čo tomu predchádzalo? Keď dňa 14. februára 1130 zomrel pápež Honorius II., ešte v ten istý deň zvolili za nového pápeža Rehora od Svätých anjelov, ktorý prijal meno Innocent II. Našli sa však ctižiadostivci, ktorých túžba smerovala k zmocneniu sa pápežského stolca. Rozkol Cirkvi, ktorý sa pred šiestimi rokmi podarilo utíšiť, sa teraz objavil v ešte hrozivejšej forme. Niekoľko hodín po voľbe nového pápeža, vystúpil v Kostole svätého Marka kardinál Peter Leo a za podpory niektorých kardinálov sa vyhlásil za pápeža pod menom Anaklet II.
Peter Leo žil vo svojej mladosti rozpustilým životom a kardinálom sa stal len vplyvom svojej rodiny. Keď bol vyslancom vo Francúzsku, zanechal po sebe dobré meno, ale pápežský titul si získal podplácaním, násilím a podvodom. Tak isto si chcel aj upevniť pápežskú autoritu. Raboval rímske kostoly, aby s takto nadobudnutými peniazmi podplácal rímskych občanov. Pápež Innocent II. musel z Ríma utiecť. Pri mori, v meste Pise a neskôr i vo Francúzsku, hľadal ochranu.
Zvesť o týchto udalostiach sa rozšírila i do Nemecka. No nebola vylúčená ich skreslená forma. Keď sa o tom dozvedel Norbert, aby poznal, čo je skutočne pravda, požiadal v liste o informácie ravenského a toscanského biskupa. Tento list sa nezachoval, ale zachovali sa listy talianskych biskupov datované 15. apríla a 15. júna 1130.
Gautier z Raveny napísal: Dostal som list, ktorý vaše otcovstvo poslalo mne neznámemu. Teším sa a som blažený, že napriek veľkej vzdialenosti, ktorá nás telesne oddeľuje, sme si v duchu lásky tak blízki. Ona nás spája. Ďalej píše: Po smrti pápeža Honoria bol podľa kánona právoplatne zvolený Gregor za hlavu Cirkvi. Ale po voľbe Leo Peter, ktorý sa už dávnejšie domáhal dostať sa na pápežský stolec, podporovaný násilnými spoločníkmi, krviprelievaním a zneuctením svätých obrazov, bezočivo si prisvojil pápežskú tiaru a nebál sa cestou simonie zneužívať svätú Cirkev – našu Matku. Je všeobecne známe, že všetky talianske cirkvi jednomyseľne uznávame za pápeža Innocenta II. Ctíme si ho ako otca a apoštolského pána, ktorý je mierny, múdry, čistý, tichý, ponížený a čnostný muž. Od ctihodných kardinálov už aj prijal pápežskú vysviacku. Čo sa týka Lea, je synom revúceho leva, ktorého odmietame ako vierolomného a natískaného kacíra. Obraciame sa na tvoju múdrosť. Ty nemeškaj čerpať silu zo svojej neoblomnej viery, ktorá je pevná ako žulový stĺp, aby si bol poslušný milovanému Otcovi Innocentovi II., ktorého vyvolil Duch Svätý v láske svätej Cirkvi.
List končí prosbou, aby Norbert požiadal kráľa Lothara, žeby prišiel bez meškania do Ríma a zamedzil rozdvojeniu Cirkvi. Zároveň ho prosil, aby posilnil nemeckých biskupov v jednote svätej Cirkvi a do budúcnosti, aby bol z neho Peter, ktorý ako oceľový múr bude vzdorovať všetkým nepriateľom Cirkvi. Ponížene sa porúčajúc do jeho modlitieb, prial mu zdravie a dlhý život pre dobro mnohých a k väčšej sláve svätej Cirkvi.
Odpoveď Henrika, toscanského biskupa, bola ešte určitejšia. Píše: Otcovi a pánu Norbertovi: Keď pápež Honorius nebezpečne ochorel, zhromaždili sa kardináli v Kostole svätého Ondreja a uzhodli sa, že voľbu zveria do právomoci ôsmim kardinálom:
- dvom kardinálom biskupom - prenesterský
- sabinský
- trom kardinálom kňazom - pískemu Petrovi
- Petrovi Rúfusovi
- Leovi Petrovi
- trom kardinálom diakonom - Gregorovi od Svätých anjelov
- Jonathaniovi
- kancelárovi Aimerikovi
Ďalej sa uzhodli, že len čo Honorius zomrie, jednohlasne alebo väčšinou hlasou zvolia jedného nástupcu. Prenesterský kardinál biskup navrhol, že keby sa proti tejto voľbe niekto protivil alebo by sa odvážil voliť iného, nech je daný do cirkevnej kliatby. Väčšina podporila tento návrh. Vtedy i Leo Peter potvrdil túto kliatbu a povedal, že schizmy sa netreba obávať, lebo on, Peter, radšej pôjde do pekla, ako keby mal byť príčinou pohoršenia. Dohodli sa, že sa na druhý deň znovu zídu. Leo Peter a Jonathan, s ktorým dúchal do jedného mecha, sa oddelili od ostatných a pracovali na tom, aby zlobe postavili oltár. Rodina a priatelia Petra Lea, podvodným spôsobom podplácali mnohých, a tak sa stalo, že ešte za života Honoria by sa bol Peter Leo, tento predchodca antikrista, vodral na pápežský trón, keby sa pápež neukázal z okna ľudu.
Ostatní kardináli, naplnení bázňou Božou, vidiac tento podvod a aj nebezpečenstvo, ktoré hrozilo svätej Cirkvi, stáli pevne na svojich miestach. Keď pápež Honorius 14. februára zomrel, pre nepokoje v meste ho rýchlo pochovali. Kým sa tak stalo, štyria z ôsmich kardinálov: biskup prenestiersky a sabinský, kňaz Rufin a kancelár Aimeric, vyvolili si piateho, Gregora od Anjelov, za pápeža. To sa udialo 9. februára o 9. hodine so súhlasom všetkých prítomných biskupov, kňaza a diakonov.
V ten istý deň, okolo poludnia, lakomý a ctižiadostivý Leo, s darmi a sľubmi získanými straníkmi, medzi ktorých patril jeden biskup a dvaja kardináli, dal sa zvoliť za pápeža a položil si na hlavu červenú mitru.
Tieto dva historické dokumenty svedčia o tom, že na jednej strane bola skromnosť, bezúhonný život, zbožnosť a zásluhy uznávané všetkými a na druhej strane ctižiadostivosť a podvod. To Norbertovi stačilo na to, aby sa poponáhľal pozdraviť nového pápeža Innocenta II. a za svoju povinnosť si tiež pokladal informovať kráľa Lothara a celý nemecký národ, aby uznali aj oni Innocenta za legitímne zvoleného pápeža.
Okolo roku 1132 opát z Clairvaux vo svojom liste aquitanskému biskupovi, sa zastáva záležitostí pápeža Innocenta II. Píše: Pán Boh už urobil to, čo by boli chceli oneskorene urobiť títo kacíri. Stalo sa, čo On chcel. Kto by sa odvážil proti Božím súdom na niekoho obrátiť? Innocenta uznali a prihlásili sa k nemu ako k pápežovi: ravenský biskup Gautier, taragónsky biskup Hildegar, magdeburgský biskup Norbert a salcburský biskup Konrád. Oduševnene ho tiež prijali ostatní biskupi: Ekbert, Hildebrand, Bernát, Landolf, Hugo a iní. Spolieham sa na ich autoritu, ktorú rešpektujú aj nepriatelia. Spolieham sa na zásluhy ich svätého života, ktorý je všeobecne známy. Som veľmi malý na to, aby som sa zahrával sám uznať Innocenta za svojho vodcu. Keď sa títo všetci mýlia, budem blažený, že som sa mýlil s nimi. Keď sú ale na dobrej ceste, dobre mi padne, že som v ich spoločnosti.
Kráľ Lothar sa veľmi neponáhľal rozhodnúť sa, ktorý z dvoch pápežov je ten pravý. Pápež Innocent II. už 18. februára menoval ravenského biskupa Gautiera za svojho vyslanca pre Nemecko. Lothar ho prijal s úctou, ale odpoveď sľúbil dať pápežovi až po ríšskom sneme. Snem bol zvolaný v októbri 1130 do Würzburgu. Dušou tohto snemu bol Norbert. Vyslanec Gautier sa tu stretol s biskupmi a kniežatami Nemecka. Norbert svojou výrečnosťou presvedčil kráľa, a tak kráľ uznal Innocenta II. za pravého pápeža. I toto je dôkaz , akú dôveru požíval Norbert u kráľa. Nepravý pápež Peter Leo so svojimi prívržencami i s Fridrichom Švábskym a Konrádom Hohenštaufským, boli zo svätej Cirkvi vyobcovaní.
Neskoršie, 22. marca 1131, bol otvorený ligeiský /lütichský/ snem. Bol práve stred svätopôstnej doby. Lothar slávnostne prijal pápeža. Na znak obrany Cirkvi, v jednej ruke držal opraty pápežského bieleho koňa a v druhej pastiersku palicu. Na sneme sa zúčastnili biskupi z Mainzu, Kolína, Magdeburgu a Salzburgu. Spolu tam bolo asi päťdesiat biskupov, veľa opátov a iných významných ľudí. Pápež opäť vyobcoval z Cirkvi ucházačov o kráľovský trón a nespokojných kňazov. Lothar zasa prisľúbil pápežovi pomoc proti Anakletovi. Rád by si bol, tento teutonský kráľ, znova nadobudol právo investitúry, ktorého sa tak v žalostných okolnostiach musel zrieknuť jeho predchodca Henrich V. Pápeža veľmi prekvapil, keď mu predložil túto svoju prosbu. Zasiahnuť musel Bernard, ktorý svojou autoritou a výrečnosťou premohol dôvody kráľa a spor sa hneď urovnal.
O tom, že na sneme v Lütichu bol aj Norbert, svedčí historický dokument z 2. apríla 1131. Pápež Innocent II. ním opäť potvrdil podmienky kláštorného života pri Kostole preblahoslavenej Panny Márie v Magdeburgu. I keď sa nám nedochoval rukolapný dôkaz o tom, že sa Norbert i tu zastával pápežovej záležitosti, dá sa to predpokladať. Listina, ktorú na sneme vystavil kráľ Lothar pre Kostol svätého Jána v Liege, obsahuje medzi dvadsiatimi štyrmi podpismi aj podpis Norberta.
Po skončení snemu kráľ odcestoval do staveloinského kláštora a Norbert odprevadil pápeža do Laonu. Pápež Innocent II. strávil Veľký týždeň v Laone. Na Kvetnú nedeľu mal slávnostnú svätú omšu v Kostole našej Panej, v pondelok v Kostole svätého Vincenta a v utorok v Opátstve svätého Martina. Mladá rehoľná rodina, ktorá pod vedením Gautiera od svätého Mauricia tak krásne napredovala, obdržala od pápeža jeho požehnanie. Obdivoval týchto štyristo rehoľných bratov, ktorí žili svoj život v modlitbách, v práci a láske, a ktorí boli tak blažení.
O tom, či pápež navštívil aj Prémontré sa s určitosťou nevie, ale je možné to predpokladať, pretože pred svojím zvolením bol kanonikom rádu svätého Augustína. Keďže rehoľa svätého Augustína sa skoro nelíši od rehole premonštrátov, považujú sa premonštráti za členov veľkej rodiny svätého Augustína. Pápež Innocent II. by iste rád videl Prémontré, v ktorom žilo päťsto rehoľných bratov ako jedna duša. Práca, ktorú vykonávali bola rozdelená a rozmanitá, pritom však sledovala jeden a ten istý cieľ: slúžiť Pánu Bohu. Mnohí bratia pochádzali zo vznešeného rodu, ale tu žili v najväčšej prísnosti. Telesnú prácu spájali s hlásaním Božieho slova. Táto návšteva sa mala konať 12. apríla. Opát kláštora vraj prijal pápeža veľmi slávnostne a tento mu zasa odovzdal listinu, ktorou prijíma rehoľu premonštrátov pod ochranu svätého Petra. Pápež Innocent II. v listine píše:
Záväzky vašej rehole vás robia hodnými, aby sme vás prijali pod svoju ochranu. Preto pre váš úžitok udeľujeme vám niektoré výsady. V Pánu Bohu milovaní synovia, chceme splniť prianie nášho milovaného brata Norberta a vašu oprávnenú túžbu: prijímame vás do ochrany svätého Petra a svätej Apoštolskej stolice; i vaše chrámy, kde slúžite Pánu Bohu, so všetkým, čo vlastníte alebo čo v budúcnosti s pápežským dovolením zo štedrosti kniežat alebo darom iných statočných ľudí nadobudnete. Chceme, aby ste nerobili žiadnu zmenu v pravidlách ani v disciplíne, ktorá je v Prémontré zaužívaná, a to ani vy, ani vaši nasledovatelia. Ale každý nech vyprosuje pre rehoľu Božiu pomoc a nech všetku starosť obráti na to, aby sa vzmáhala.
Norbert sa musel vrátiť do Magdeburgu, kde ho čakali mnohé nepríjemnosti. Po vzbure v roku 1129 ľud ochotne poslúchol svojho arcipastiera, ale na kapitule bol dekan Hazeko, ktorý zostal i naďalej zarytým nepriateľom. Za Norbertovej neprítomnosti stihol odcudziť Cirkvi mnohý majetok. Pre toto a pre ešte iné machle, musel Norbert zaviesť proti Hazekovi súdny proces. Keď bol potom Hazek zbavený svojho kňazského úradu, odvolával sa na svojho protipápeža, ktorého bol spojencom, a ktorého dokonca v Ríme osobne vyhľadal. Anaklét predvolal ctihodného biskupa Norberta pred svoj bezprávny súd. Hazeka poveril, aby predvolanie doručil. Protipápež v liste z 18. novembra 1130 píše:
Z vážnosti našej apoštolskej moci, nariaďujeme Ti za povinnosť, aby si svojmu arcidekanovi vrátil všetko, čo si mu odňal a v budúcnosti ho nechal všetko užívať v pokoji. Nezmeškaj dostaviť sa k nám v oktáve svätého Martina, aby sme ti úplnú a dokonalú spravodlivosť preukázali. Rozkazujeme ti, aby si nebránil svojim kanonikom, keď sa chcú objaviť pred nami, podobne, ako to bol už náš predchodca Honorius nariadil, keď si chceš zaslúžiť ochranu svätého Petra. My nechceme ublížiť tvojej biskupskej hodnosti. Naopak, túžime ťa milovať a s celou svojou mocou uznať zásluhy tvoje a tvojej Cirkvi.
Keď sa Hazeko vrátil z Ríma, poslal Norbertovi list, ale ten odmietol a nevšímal si nariadenie vzdoropápeža. Arcidekan, sklamaný vo svojich očakávaniach, obrátil sa znova na Anakléta ako na ochrancu všetkých nespokojných duchovných. Anaklét, ktorý sa v prvom liste vyjadroval opatrne, teraz už neskrýval svoj hnev a nemožným spôsobom vyslovil nad Norbertom kliatbu, ktorá znela takto:
Nariadili sme ti, aby si sa dostavil sem v oktáve svätého Martina. Ty však, neposlušný syn Belialov, opovrhol si nariadením svojho otca. Čo máme na to povedať? Vieme, že si v našej osobe svojimi rečami, ktoré sú ako jed zmije bezočivo napadol Apoštolskú stolicu svätého Petra. Tvoj hriech zväčšuje okolnosť, že si pred verejnosťou vyznal, že sme sa na apoštolskú hodnosť dostali nie voľnou voľbou kňazstva, ale násilne, simoniou a podvodom. Vieme, odkiaľ si čerpal tento výmysel, toto osočovanie. Ty si zneužil dôveru svojho slávneho kráľa Lothara a naklonil si ho k uvereniu toho všetkého. Si nadmieru odvážny, keď ho považuješ za priateľa a vymohol si od neho, aby schvaľoval tvoje počínanie, akoby bol blud zošľachtený, keď ho podporuje vysoká hodnosť. Sme prekvapení, že taký veľký panovník zastáva klam, ale ešte viac nad tým, že ťa nechá voľne revať ako krvižíznivého bezočivého psa, a to proti našej apoštolskej hodnosti. Dobre vieme, že pracuješ na tom, aby biskupi a panovníci uznali toho hriešneho antikrista a odvádzaš od poslušnosti našich veriacich. Aké blúznenie ťa prenasleduje?! Koľko trápenia si spôsobil svätej Cirkvi?! To je vďaka za naše priateľské prejavy k tebe? Robíš to preto, že sme v dobe nášho vyslanectva potvrdili tvoju rehoľu za nášho pobytu vo Francúzsku? Preto teraz staviaš modlu v Nemecku a robíš oltár proti oltáru? Jednota katolíckej Cirkvi nestrpí hriech opovážlivého kacírstva. Práve preto, keď sme svojou tichosťou nevedeli zamedziť zlo, sme nútení zničiť ho zbraňou. Preto zbavujeme teba i tvojich nasledovníkov, všetkých duchovných i svetských výsad a vyslovujeme nad tebou večnú kliatbu. V Ríme u svätého Petra, 29. januára 1131.
Anakletova listina o vyobcovaní Norberta je dôkazom Norbertovej vernosti ku svätej Cirkvi a všetkým budúcim pokoleniam bude svedčiť o násilí, ktoré musel znášať. Je tiež dôkazom toho, že Petrovi Leovi veľmi záležalo na Norbertovom úsudku. Bál sa jeho slov a moci jeho svätosti. Norbert sa potom ponáhľal do Ríma, ale nie kvôli Anaklétovi.
Na deň svätého Lukáša zvolal pápež Innocent II. snem do Remeša. V tom čase bol miestom snemovania. Pod predsedníctvom Innocenta II. sa na ňom zúčastnilo tristo biskupov. Tento snem bol ešte slávnostnejší ako predchádzajúci. Prvé jeho zasadanie začalo slávnosťou dňa 19. októbra. Prítomní boli veľkňazi z Francúzska, Nemecka, Anglicka, Aragónie a Castilie. Zasadanie prebiehalo do 29. októbra. Hlavným poradcom pápeža bol svätý Bernard.
Do Cirkvi a spoločnosti sa vkĺzli neprávosti, ako zneužívanie cirkevnej moci, najmä takzvaní clerici condukti (simoniou najatí kňazi), podpaľačstvo a vojenské hry. Proti týmto nehoráznostiam vydali výnos, aby zabezpečili Boží pokoj obchodníkom, roľníkom, cestujúcim a cudzincom. Obrannú ruku podali tiež proti pästnému právu.
Norbert pricestoval na snem ako vyslanec kráľa Lothara 26. októbra. Prijali ho s veľkou úctou. Odovzdal list pápežovi, v ktorom kráľ Nemecka ubezpečuje pápeža Innocenta II. a oznamuje mu, že vojenské ťaženie proti Rímu a Anakletovi sa už začalo. Pápež privítal túto správu s radosťou a nebol sám, ale radovali sa všetci prítomní. Norbert svoje poslanie skvelo splnil a pápež sa k nemu s dôverou priblížil, aby si milostivo vypočul referát o stave jeho biskupstva, a aby schválil tie opatrenia, ktoré mali zaistiť práva jeho biskupského úradu. Obnovil aj výsady, ktoré jeho biskupský kostol požíval. Stalo sa totiž, že Norbert pri svojom nástupe do biskupského úradu v Magdeburgu našiel všetky listiny zničené moľmi. Tieto nechal teda opäť vyhotoviť a potvrdiť pápežom. Išlo zvlášť o tie, ktoré hovorili o cirkevných majetkoch. Pápež Innocent II. vydal bullu, v ktorej podrobne vymenováva majetky, patriace magdeburgskému biskupovi. Chcel tak prejaviť svoju vďačnosť kráľovi Lotharovi a jeho radcovi Norbertovi. Píše:
Veľmi milý brat náš; každému je známe, s akou múdrosťou a horlivosťou si zastával jednotu katolíckej Cirkvi. Chceme ti preukázať spravodlivosť a vyhovieť tvojej prosbe. Preto teba a nášho v Pánu milovaného syna, slávneho kráľa Lothara, schvaľujeme vo svojej hodnosti a s našou apoštolskou mocou zabezpečujeme všetky tvoje majetky a nehnuteľnosti, ako i magdeburgskej cirkvi a tvojim zákonitým nástupcom, menovite: v magdeburgskej diecéze Opátstvo svätého Jána Krstiteľa, Kostol Panny Márie, Kostol Jána Evanjelistu, Kostol Božej milosti, a tak ďalej. Potvrdzujeme ti právo nosiť kríž a plášť, biskupskú hodnosť, ktorú tvoji predkovia k tvojmu sídlu pripojili.
Snem bol pre Norberta tiež príležitosťou stretnúť sa so svojimi dávnymi priateľmi, svätým Bernardom a so staručkým biskupom Bartolomejom z Laonu. Bartolomej, ktorý stál pri zrode Norbertovho diela bol stále jeho zástancom a obdivovateľom. Norbert ho z vďaky za jeho náklonnosť a podporu hneď po sneme odprevadil do Laonu a odtiaľ do Prémontré. Srdcom i dušou túžil po dome svätej chudoby, aby tam mohol udeliť svojim požehnanie. Akéže mnohé spomienky sa mu obnovovali na ceste z Remeša do Laonu. Hľa, tam je miesto, kde so svojimi priateľmi počul nebeský hlas. A tamto zasa, kde sa po prvýkrát stretol so svojím priateľom Bartolomejom. Norbert priniesol svojim milujúcim synom útechu a požehnanie. Našiel u nich horlivosť a toho istého ducha, akého im zanechal. Oni ho zasa prijali s nežnou láskou ako svojho otca. Biskup Bartolomej tiež prichádzal do Laonu a Prémontré už len ako hosť, pretože ako sedemdesiatročný arcipastier nasledoval túžbu svojho srdca. Opustil svoju diecézu a vstúpil do kláštora. Aspoň na krátky čas chcel mať úplný pokoj, aby sa mohol pripraviť na smrť. Zúčastnil sa ešte i voľby svojho nástupcu, Gautiera, opáta od svätého Martina, ktorého ako čnostného poznal už vyše dvadsaťpäť rokov. Bartolomej sa utiahol do Foigne, aby tam prijal rehoľné rúcho. Božia prozreteľnosť však ešte dopustila naňho ťažkú skúšku. Gautier už v októbri roku 1153 zomrel a miesto neho bol zvolený iný Gautier, ktorý nebol priateľom rehoľníkov. Tento zažaloval Bartolomeja, že premárnil biskupské majetky a celú vec predložil snemu v Remeši. Bartolomej bol teda nútený vstať už takmer zo svojho smrteľného lôžka, aby sa šiel obrániť proti neprajníkom. Vo svojom liste adresovanom remešskému biskupovi Samsonovi sa háji slovami: Musím sa priznať, že som staval nové kostoly a opravoval staré. Isteže sa to stalo na účet biskupských majetkov, ale urobil som to nie ako som chcel ja, ale ako mi to predpisovala moja povinnosť. Pápež Kalixt, ktorého pamiatka nech je požehnaná, mi odporúčal Norberta, aby som ho v jeho snahách pri organizovaní jeho nového rádu podporoval. Obdaril som ho dvomi biskupskými pozemkami. Jeden je pri Versigne a druhý pri Anicy. Nepamätám sa, žeby som bol niečo iné vyvlastnil z biskupských majetkov. Ale či sa lesk biskupského sídla nezvýšila stavbami nových kostolov? Ak mi On – večná Spravodlivosť, dá za pravdu, čo mi kto môže vytýkať? Nech len nikto iný nerozsype, čo som ja nazhromažďoval!
Bartolomej odovzdal svoju dušu Pánovi 26. júna 1158. Smrť bola jeho záchranou v dobe, keď na zemi vládla nespravodlivosť a neprávosť sa čím ďalej viac rozmáhala.
Veľmi by sme sa mýlili, keby sme si mysleli, že doteraz opísané zmeny a reformy prešli do života bez väčších ťažkostí a prekážok. Je to už tak, že porušená ľudská prirodzenosť násilne odmieta všetko, čo sa jej postaví do cesty, čo sa jej protiví. Každý, kto sa len dotkne zakorenených neprávostí, narazí na odpor tých, ktorí žijú vlažným životom a nechcú sa vlažnosti zriecť.V dedine Buland býval mocný pán, ktorý ako mnohí iní, okrádal a vykorisťoval svojich susedov. Raz, keď raboval a lúpil, ponechal si pre seba aj omšové víno, ktoré veriaci venovali na bohoslužby v dóme. Norbert pri vizitácii celej diecézy navštívil aj dedinu Buland. Keď išlo o úradné povinnosti, nepoznal kompromis, bol odvážny, rázny a smelý. Teraz si teda vzal na mušku tohoto, v celej krajine obávaného pána a povedal mu: Akým právom urážaš patróna Chrámu svätého Mauritza, lebo neprávom okrádaš chrám a odnímaš dôchodky, ktoré sú potrebné na jeho udržiavanie?!
Či nie som dedičom majetkov, ktoré mi zanechali moji predkovia? Majetky zostanú aj naďalej mojimi! Odvetil. I odpovedal mu Norbert: Dobre, brat môj! Ale vedz, že ešte tohto roku ťa Božia spravodlivosť pozbaví všetkého, čo si nespravodlivo získal. Len pokračuj v neprávostiach...
A predpoveď sa čoskoro splnila. Ešte v tom roku bol nešťastník zavraždený svojimi nepriateľmi.
Sasi či už kňazi, alebo obyvatelia, žili svoj pohodlný spôsob života a niesli ťažko napomínania svojho arcipastiera Norberta. Povstali teda proti nemu a Norbert čoskoro na vlastnej koži pocítil pravdivosť slov Ježiša Krista: Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo (Mt 5,10). Od svojho obrátenia si veľa vytrpel, ale to najhoršie ho ešte len čakalo.
Svätci, ktorí kráčali v stopách Ukrižovaného, museli počítať s tým, že budú mať aj účasť na jeho bolestnom utrpení. A práve v týchto skúškach sa vytrvalo posilňovali a povzbudzovali slovami nášho Pána a Vykupiteľa. Len tak sa stali schopnými znášať osočovania a protivenstvá. A práve tak tomu bolo i v Magdeburgu, kde proti Norbertovi najviac zúrili kňazi, ktorí nespokojní s jeho reformami, chceli ho umlčať. Smutná je skutočnosť, že práve kňazi, stojaci svojou hodnosťou na určitej duchovnej výške, ak upadnú, tak hlbšie ako ktokoľvek iný. Aj na kapitule dómu nešlo všetko tak, ako sa patrí. Norbert tam síce mal svojich verných a statočných, ale zgrupovala sa tu i skupina, ktorá svojho biskupa nenávidela až na smrť. Čím viac sa im Norbert venoval, tým viac vzrastala ich nenávisť. Spočiatku bol tento odpor tichý, ale neskoršie sa odporcovia verejne postavili proti Norbertovi. Jeden z najväčších Norbertových odporcov, ktorý tento boj viedol, bol arcidekan Hazeko, náruživý muž, schopný všetkého.Raz na Veľkú noc si Hazeko tajne najal vraha na Norberta. Všetko sa odohralo na Zelený štvrtok, 12. apríla 1129, keď podľa starého zvyku s veľkou trpezlivosťou udeľoval Norbert svojim ovečkám sviatosť pokánia. Prichádzal k nemu veľký zástup, pretože túžili po odpustení svojich previnení, aby našli u Pána Boha zmilovanie a milosrdenstvo pre svoju dušu. Medzi penitentmi bol aj istý mladík, ktorý sa usiloval čím skôr dostať k Norbertovi. Vrátnik teda oznámil návštevu. Norbert mu však prikázal, aby mladíka dnu nevpustil. Mladík sa nevzdával a čakal na vhodnú príležitosť, kým sa všetci nevyspovedajú. Keď teda vychádzali z biskupského paláca, mladík sa šikovne prešmykol a bol vo vnútri. Všemohúci však v pravý čas zasiahol, lebo ľudia si všimli, že plášť zdanlivého kajúcnika neskrýva nič dobré. Preto kričali: Stoj! Neopováž sa priblížiť k nášmu biskupovi! Norbert za pomoci svojich sluhov stiahol z mladíka plášť, pod ktorým ukrýval veľkú dýku. I spýtal sa ho, na čo mu je. Podplatený, no odhalený mladík trasúc sa na celom tele, vrhol sa biskupovi k nohám a ku všetkému sa priznal. Povedal, že ho najali, aby zavraždil biskupa. Pritom prezradil všetkých, ktorí ho k tomuto hroznému zločinu nahovorili. Boli to sprisahanci pod vedením Hazeka. Odhaleného mladíka potom zatvorili, aby mohli poodhaľovať aj všetkých ostatných sprisahancov. Nešťastníci dostali možnosť vstúpiť do seba, keď videli Norbertovo milosrdenstvo. Mali možnosť kajať sa.
Ale nie! I napriek veľkej dobrote Norberta, zotrvávali zatvrdilo v nenávisti voči nemu. Raz v noci, keď sa Norbert išiel modliť do kostola matutínum, čakal naňho za bránou ďalší najatý vrah. Norbert však nešiel sám. Napred šli kapláni a vrah, mysliac na posledného, ktorý zatváral bránu, že je to Norbert, vrhol sa naňho. Avšak pomýlil sa, a tak poranil iného kňaza, ktorý hneď volal o pomoc. Vrah sa dal na útek a ostatní nelenili a chceli ho chytiť, ale Norbert ich šľachetne upokojoval: Nechajte ho nešťastníka! Nech ide! Neodplácajte sa mu zlým za zlé! Moja hodina ešte neprišla. Len pekne vyčkajme, kedy sa Pánu Bohu zapáči k sebe ma povolať. Títo nešťastníci nebudú mať pokoja, kým ma neusmrtia, ale len to sa im podarí, čo dovolí Božia všemohúcnosť, ktorá ešte zrejme chce, aby som naďalej pracoval, verne slúžil a konal to, čo odo mňa chce.
Magdeburgskí kňazi ťažko znášali, že Kostol preblahoslavenej Panny Márie patrí premonštrátom. Pre veľkú lásku Norberta k svojim bratom ho upodozrievali, že iba čaká na vhodnú chvíľu, aby premonštrátskymi kanonikmi obsadil aj dóm. Keď Norbert vyhlásil, že znova posvätí tento kostol, a to pre hanebný zločin, ktorý sa tam stal, jeho protivníci sa v svojom upodozrievaní ešte viac utvrdili. Keď sa dokázalo, že dom Boží bol potupený a zneuctený, Norbert ihneď zvolal kapitulu a vyhlásil, že podľa cirkevného predpisu sa v kostole nemôžu konať bohoslužby, kým sa kostol slávnostne neposvätí. Aj v tomto prípade sa Hazek so svojimi prívržencami postavil na odpor. Tvrdil, že posviacka nie je potrebná. Norbert na to vyhlásil: Ja tam nebudem prinášať obetu Najvyššiemu, dokiaľ sa posviacka neprevedie. Väčšina kanonikov žiadala, aby boli predvolaní hriešnici pred snem a zločin sa riadne vyšetril. Keby kanonici neboli verili rečiam, že Norbert chce darovať kostol premonštrátom, nebolo by možné vysvetliť ich odpor proti posviacke. Kostol bol posvätený v noci z 29. na 30. júna 1129. Vysviacky sa zúčastnili: halvelburgský biskup Anzelm, verný priateľ a učeník Norberta a meisenský biskup Godebold. V sprievode bol prepošt Fridrich, niekoľko jemu verných kanonikov a bratia premonštráti. Do chrámu vchádzali v sprievode. Norbert so živou vierou, slávnostne oblečený v ornáte, vykonal predpísané obrady a tešil sa, že miesto, kde sa pozdvihuje Najsvätejšie Telo a Krv Pána, bude opäť dôstojné.
Kým sa v dóme konala posviacka, v meste prebiehali nečakané udalosti. Kanonici, ktorí nesúhlasili s posviackou dómu, nechali vyzváňať na všetkých zvonoch mesta. Ľud sa však nenechal sfanatizovať výmyslom, že Norbert chce bratov premonštrátov premiestniť z Chrámu preblahoslavenej Panny Márie do dómu. Preto zaútočili ešte horšími výmyslami. Vraj Norbert pod plášťom noci rozbíja oltáre, kradne relikviáre a chce dóm orabovať o všetky jeho poklady. Takto to zaznamenali: saský dejepisec, magdeburgské anály, biskupská kronika a všetky rodinné kroniky. Takýto chýr sa rozšíril medzi ľudom a osočovanie stále vzrastalo. Keďže relikvie boli v tom čase viditeľným symbolom kresťanstva, okolo dómu sa zbehlo ohromné množstvo ľudu a bolo počuť volanie: Naše relikvie sú v nebezpečenstve! Bolo to práve vtedy, keď sa skončila posviacka. Arcipastier s asistenciou boli ešte v slávnostných rúchach a počuli len, že zvonku dovnútra preniká hrozný rev. Norbert sa chcel, tak ako práve bol oblečený, ukázať ľudu. Jeho úctyhodný zjav by bol určite utíšil rozzúrený ľud. Bola však už tma, a tak mu radili, aby sa ukryl vo veži, ktorú dal, ako pevnosť vybudovať Otto I. Už sa aj noc pomaly rozchádzala a prenasledovaní neustávali vo svojich modlitbách a chválospevoch, ktoré im dodávali pocit istoty a ochrany. Pevnosť však bola stále dobýjaná. Niektorí, nevedno akým tajným vchodom, vnikli do veže. Keď ich Norbert zazrel, že sú ozbrojení, vyšiel im v ústrety, a ako to učinil Pán Ježiš pri jeho zajatí, povedal: Hľadáte mňa? Tu som! Ale týchto tu nechajte na pokoji. Oni si nezaslúžia smrť. Medzitým ich do veže vniklo viacero. Komorník, ktorý strážil vchod, dostal úder mečom do krku. Norberta už nebolo možné udržať. Nezniesol, aby iní zomierali za neho. Vykročil teda medzi rozzúrený ľud a ten istý muž, ktorý zranil komorníka, ho spoznal a udrel svojím čerstvo zakrvaveným mečom. Meč však, ako by bol dopadol na mramorovú dosku, odrazil sa a len na mitre zanechal viditeľnú krvavú stopu. Zrazu sa medzi ľudom objavil sudca, markgróf Henrich, ktorý sa doposiaľ zdržiaval mimo mesta. Očami prebehol zástup vzbúrencov a vyhlásil: Kto má niečo proti biskupovi, nech sa hlási pred jeho súdnou stolicou. Bude vypočutý a dostane sa mu zadosťučinenie. Nato sa zástup utíšil a rozišiel.
Nazdali by sme sa, že pokoj, ktorý nastal, bude trvalý. No nebolo tomu tak. Nepriatelia Norberta mu hneď na druhý deň pripravili nové úklady. Chceli skoncovať s mužom, ktorý, ako tvrdili, sa vyšmykol z ich rúk len pomocou čarodejníctva. Vedeli totiž, že zo svojich zásad a reforiem nepopustí. Nebude hľadieť na nikoho a svoje úmysly dovedie až dokonca. Preto sa sprisahali proti nemu. Uzhodli sa, že v určený deň súdneho pojednávania u markgrófa Henricha, sa posilnia silným pivom či vínom, aby mali odvahu protirečiť na súde. Keď by spozorovali, že rozsudok nebude vynesený podľa ich želania, použijú násilie. A keby sa niečo pritom stalo, budú sa môcť vyhovoriť, že konali v nepríčetnom stave, bez rozvahy. Dohodli sa, že kto z nich by podľa toho nekonal, toho dom zrúcajú, majetok zhabú, a to všetko na príkaz predsedu tohto sprisahania. Nové úklady však nezostali v tajnosti a dozvedeli sa o nich niektorí zo susedných pánov, ktorí boli Norbertovými ctiteľmi. Radili mu, aby na nejaký čas opustil mesto, ale Norbert na ich rady nedal a povedal, že s radosťou chce vyčkať vo svojom biskupskom meste mučenícku palmu. Nadišiel teda dohodnutý deň. Rozzúrený dav obliehal Kostol Panny Márie a zaplnil námestie i ulice. Norbert začul krik a pýtal sa: Čo to má znamenať?Ľud chce vyhnať bratov z kláštora, kam si ich ty usadil. Znela odpoveď.
Nebojte sa. Čo nebeský Otec svojimi rukami sadil, nemôžu ľudia zničiť. Znelo povzbudenie Norbertovo. Zhromaždenie ľudu nadobúdalo čoraz väčšmi opovážlivý vzhľad, preto Norbertovi opätovne radili, aby opustil mesto, lebo jeho život je ohrozený. Nezostalo však iba pri rade, ale zapriahli voz a odviezli ho do bergenského dominikánskeho kláštora, ktorý niesol pomenovanie svätého Jána Krstiteľa. V tom čase sa nachádzal na predmestí mesta, v súčasnosti je v jeho strede. Norbert tu vykonal najsúrnejšie práce ohľadne záležitostí rehole, a aby nepriviedol nepokoje i na toto miesto modlitby, uberal sa do kenšteinského biskupského kláštora. Nepriatelia ho však predišli a zatvorili pred ním bránu. Odmietnutý a vypudený od svojich ovečiek, hľadal a našiel si ochranu u augustiniánskych kanonikov, asi desať kilometrov od rozzúreného mesta. Z tohoto miesta vyzval povstalcov, aby vykonali spravodlivé zadosťučinenie. Keďže odopreli tak urobiť, vyslovil nad mestom kliatbu. On sám však bol z toho veľmi smutný a jeho otcovské srdce krvácalo pre hriešne správanie sa ovečiek, ktoré tak veľmi miloval.
Kliatba bola riešením, ku ktorému ho donútili tým, že mu prekazili a neumožnili priame vyjednávanie. Keď sa rozvírené mysle utíšili, začali pomýšľať na to, ako vykonať zadosťučinenie svojmu biskupovi. Až teraz, keď bol od nich vzdialený, pociťovali, čo v ňom stratili. A práve tí, pre ktorých musel mesto opustiť, horlili za jeho návrat. Poslali k nemu poslov, sľúbili mu oddanosť celého obyvateľstva a náhradu všetkého, čo mu spôsobili. Norbert ich prijal naozaj nežným a láskavým spôsobom i vypočul ich. Žiadal len toľko, aby svoje činy úprimne oľutovali. Keď mu to prisľúbili, zrušil kliatbu. Nastalo zmierenie a magdeburgskí občania odprevadili svojho biskupa do biskupského paláca, z ktorého ho vyhnali. Norbertov vstup do mesta bol triumfálny. Ľud spolu s šľachtou sa pridal k jeho sprievodu a slávnostne manifestoval. Norbert sa tak dožil času, keď sa medzi svojimi ovečkami cítil ako doma a ľud ho vyhlásil za hrdinu stálosti a poníženosti.
Veriaci sa vinuli k Norbertovi príkladnou poslušnosťou. Norbert plne cítil ovocie prekonaných bojov. Mužne čelil tým, ktorí mu spôsobovali toľké ťažkosti. Norbert smelo a s odvahou bojoval za vznešené a spravodlivé záujmy. Tichosť a dobrotivosť ho priviedli k tomu, aby svojim kajúcnikom podal ruku na zmierenie. Tým dokázal, že nie je tvrdošijný, pyšný či namyslený, ako o ňom nepravdivo tvrdili jeho nepriatelia. Či tu nevidno ochranný zásah neba nad týmto cirkevným kniežaťom, ktoré bolo v takých smrteľných nebezpečenstvách, že ho chceli dokonca aj zničiť? A on vyšiel z najväčších nebezpečenstiev bez zranenia a víťazne. Keď ľud videl, že svoj život zasväcuje službe Božej s toľkou horlivosťou, a že s vypätím všetkých svojich síl hlása kresťanskú vieru i mravy, že sa dobrotivo a štedro správa voči vdovám a sirotám, počúvali ho ako vlastného otca, milovali ho ako posla neba, patróna a skutočného svätca. Takto prežíval Norbert posledných päť rokov svojho života.
Norbert bol vždy plný vďaky Pánu Bohu za všetko, čím ho obdaril. Chýr o magdeburgskom biskupovi sa rozniesol po celej Európe. Norbertov dobrý priateľ, svätý Bernard, doslova blahorečil Norbertove úsilie o obnovu katolíkov severného Nemecka. Svätý Bernard v jednom svojom liste z roku 1132, odporúča novozvoleného biskupa Bruna, ktorý ho prosil o rady, ako má zverený úrad zastávať, pod ochranu Norberta slovami: Nie je biskup Norbert v tvojej blízkosti? Najlepšie bude, keď v každej svojej ťažkej záležitosti, poradíš sa osobne s ním. Tento vznešený veľpastier čím bližšie stojí k Bohu, tým viac vniká do Božích tajomstiev. My sme ešte tak blízko k Bohu nedošli.
Norbert neprestal byť premonštrátskym kanonikom ani na biskupskom úrade a svoje biele rúcho nosil až do smrti. Raz mu i ktosi vytýkal, že sa šatí pod svoju biskupskú hodnosť. Jeho odpoveď znela: Ukáž mi, kde v Písme, alebo v nariadeniach snemov sa biskupom nariaďuje nosiť čierny talár! Kritik sa odmlčal, ale Norbert pokračoval: Pozoruj, čo hovorí Ecclesiastikus: Vaše rúcho nech je biele! I nemluvniatkam hovorí: Prijmite biele rúcho, teda zachovajte si svoju nevinnosť po celý svoj život, až do príchodu Ježiša Krista.Norbert zostal v srdci verný svojim predsavzatiam, že nikdy nepopustí z prísnosti, ktorou kedysi premohol sám seba. Aký bol vo svojej chudobnej cele v Prémontré, taký zostal aj vo svojom biskupskom paláci. Zostal nielen otcom svojej rehoľnej rodiny, ktorú založil, ale na spôsob veľkorysých duší sa svojou prezieravou múdrosťou staral aj o ostatné rehoľné spoločnosti. Mimoriadne sa zaujímal o benediktínske opátstvo v Bergene. Opáta Arnolda si obľúbil pre dokonalú disciplínu, v ktorej viedol svojich členov rehole. Rád sa utiahol do tohto opátstva, aby sa tam v tichosti a vo vrúcnych modlitbách spájal so svojím Bohom, a tak sa staral aj o spasenie vlastnej duše.
Do Amerslebenu povolal benediktínov, aby reformovali tamojší kláštor, hoci tú istú úlohu mohol zveriť svojim synom, premonštrátom. Počas prítomnosti benediktínov duch tohto kláštora naozaj ožil a rozkvitol. Hrad Scharsfeld v Harze zamenil za kláštor v Aslebene. Takto ho mohol pripojiť ku svojmu biskupstvu a obnoviť v ňom pôvodného rehoľného ducha.
Norbertova rehoľná rodina bola po odchode svojho zakladateľa na biskupský úrad ešte len v začiatkoch svojho jestvovania. Prežívala čas svojho detstva, ktoré potrebovalo pomoc a ochranu. Nastala teda akási kríza, ktorú Norbert predpokladal a v pravý čas zakročil. Vyslal niekoľkých bratov do Prémontré s odkazom, že on, nakoľko je vzdialený a povolaný hájiť vyššie záujmy Cirkvi, nemôže naďalej viesť dom v Prémontré. Z toho dôvodu ich splnomocňuje, aby previedli voľbu svojho predstaveného, ktorý by sa staral o poriadok v dome a v spoločnosti vôbec. Naznačil im, že by sa na to najlepšie hodil brat Hugo, ktorý mu pomáhal pri zakladaní kláštora v Prémontré, ale nevnucoval im svoju vôľu. Všetci jednomyseľne zvolili brata Huga za predstaveného.
Hugo sa v čase voľby zdržiaval v Magdeburgu. V noci nad ránom, v deň voľby, mal videnie: Videl Pána Ježiša prichádzajúceho v sláve. Norbert a on sa mu klaňali. Norbert odporúčal Pánovi Ježišovi svojho nástupcu. Pán Ježiš vystrel svoju pravicu a Norbert na to povedal: Toto je môj milý syn, ktorého si mi zveril. Odovzdávam ho tvojej Velebnosti späť. Neskoršie Hugo sám vyrozprával bratom toto videnie. Nebo i rehoľa súhlasili s voľbou nového vodcu rodiny premonštrátov. Poslovia Norberta ponáhľali vrátiť sa do Magdeburgu a podať mu správu o šťastnej voľbe. Norbert sa nechcel prenáhliť, preto nepovedal hneď Hugovi o jeho zvolení za predstaveného, len prosil Pána Boha o svetlo. Potom zhromaždil svojich bratov, ktorí boli v Magdeburgu a obrátiac sa ku Hugovi povedal: Syn môj, ty budeš mojím nástupcom v dome našej chudoby, podľa voľby všetkých bratov. Hugo padol na kolená a povedal:
Otče, viem, že musím poslúchať, lebo skrze teba rozkazuje moc Najvyššieho. Mám nádej, že ten, ktorý ma svojou milosťou vyznačil, ma aj zachová vo svojej milosti. Keď mi dá Pán požehnanie na moje podujatia, nech ony slúžia na jeho väčšiu česť. Keby však moje hriechy prekážali jeho milostiam, vtedy dovoľ, otče, aby som sa mohol k tebe vrátiť ako k svojmu ochrancovi. Choď v pokoji! Povedal Norbert. Božia ruka ťa bude sprevádzať až do konca.
Hugo bol milým Norbertovým učeníkom. Viac ako osem rokov mu bol duchovným bratom. Po svojom zvolení v roku 1128 pocítil bremeno svojho úradu, pretože necelé dva roky pretrvával v reholi krízový stav. I napriek tej najväčšej horlivosti pod jeho vedením objavovala sa občas neistota a nerozhodnosť. Uspokojenie nastalo až vtedy, keď po dôkladnom zvážení, všetky starosti a trápenia odovzdali do vôle Najvyššieho. Vnútorné vedenie celej rehole sťažovali rozličné okolnosti. Zakladateľ bol od nich ďaleko, opátstva boli na odľahlých, ba i ťažko prístupných miestach. Niektorí členovia rehole boli príliš horliví v zachovávaní prísnosti, iní zasa moc málo. Nebolo jednotných pravidiel, ale aj v týchto veciach čoskoro nastala náprava.
Prvá generálna kapitula sa konala v roku 1130 a predsedal jej Hugo. Prítomní boli: Hautier de s. Maurice, laonský opát od svätého Martina, florefský opát Richard, vivierský opát Henrich, antverpský opát Walmann a opát opátstva Dobrej nádeje, Odon. Prerokovali sa tu tie najdôležitejšie otázky rehole, ktoré boli kapitulou a neskôr i pápežom potvrdené. Dohodli sa teda na týchto bodoch:
1, generálny predstavený je volený doživotne a je hlavou opátov, prepoštov a celého rádu,
2, dňa 9. októbra, na deň svätého Dionýza, sa každoročne zíde kapitula, ktorá pozostáva zo všetkých opátov a priorov, a ktorá je najvyššou a poslednou inštanciou rádu,
3, od tohto času počínajúc, sa zdržovanie od mäsitých pokrmov bude zachovávať po dobu sedem mesiacov, a to od sviatku Povýšenia svätého Kríža do Veľkej noci. V domoch, v ktorých nie je ustavične zavedený pôst, určí sa podľa predpisov iných domov,
4, vo všeobecnosti sa určili povinnosti rehoľných bratov a tiež zvláštne povinnosti. Bol zostavený prvý písomný štatút.
Toto bolo výsledkom rokovania prvej generálnej kapituly. Tu bol položený základ pre presnejšiu organizáciu rehole, ktorým sa zaistil rozkvet čností členov a účinnej práce navonok. Potom sa už kapitula zvolávala každoročne a z roka na rok vzrastal počet jej účastníkov. V druhom roku mala deväť členov, v treťom ich bolo dvanásť a v štvrtom vzrástol ich počet na osemnásť. Hugo sa ešte dožil toho, že počet opátov a priorov kapituly vzrástol na stodvadsať členov.
Norbert plesal od radosti nad blahodarným účinkom Hugových podujatí. Odkedy ho Božia Prozreteľnosť odvolala od svojej rehoľnej rodiny, zatúžil mať vo svojej blízkosti komunitu rehoľných kanonikov. Oproti biskupskému palácu stál kapitulný chrám, ku ktorému patrilo niekoľko kanonikov, pod vedením prepošta. Ich zakladateľom bol v roku 1016 biskup Gereon. Boli vydržiavaní z prostriedkov rotesdorfskej nemocnice, ktorú založil cisár Otto Veľký. Keď Norbert prevzal vedenie magdeburgského biskupstva, kanonici od Kostola preblahoslavenej Panny Márie nežili práve najvzornejším, povzbudzujúcim životom a kostol si tiež vyžadoval značné reštaurovanie. Norbert uvažoval vymeniť týchto kanonikov za svojich a očakával, že nebude narážať na nijaké väčšie ťažkosti. Svoj plán predniesol kráľovi Lotharovi a úmysly kanonikom dómu. Aby nevyvolal nejaký nečakaný odpor, nenápadným skromným spôsobom predložil zainteresovaným kanonikom túto vec a zároveň ich uistil, že z majetkov dostanú podľa dohody toľko, aby o nich bolo postarané až do ich smrti. Kanonici však o tom nechceli ani počuť a svojmu arcipastierovi až hrôzyplným spôsobom odporovali. Vodcom všetkých bol arcidekan Atticus (podľa saského dialektu Hazekon).
Osobne vyhľadal Lothara, aby ho popudil proti Norbertovi. Celý problém predstieral kráľovi ako čosi, čo uráža kráľovskú hodnosť a moc, a pripomenul, že kráľ je povinný chrániť kráľom danú ustanovizeň. Norbert vraj je cudzinec, ktorý nerešpektuje kráľa, posmieva sa mu a neposlúcha ho. Kráľ Lothar však dobre poznal Norberta a Atticusove reči si nevšímal. V roku 1129 schválil Norbertov návrh a tak Norbert povolal do kostola preblahoslavenej Panny Márie svojich rehoľníkov. Listina, ktorú Norbert k tomuto účelu vydal, znela:
V mene svätej nerozdielnej Trojice! Norbert, z milosti Božej arcibiskup magdeburgský.
Všetkým prítomným a budúcim záujemcom dávame vedieť, že po zrelom uvážení sme sa rozhodli pozdvihnúť lesk náboženského života, obnoviť neporušenosť, vykoreniť neprávosti a zveľadiť dobro v magdeburgskej Cirkvi, ktoré sme v nej nachádzali. Presvedčili sme sa, že Kostol preblahoslavenej Panny Márie vnútorne aj navonok pustne. Múry hrozia zrútením, príslušníci kostola ťažko živoria a je postarané len o dvanásť kanonikov kostola, ktorým sú hradené potrebné náklady pre bohoslužby. Časť majetku si rozdelili dôstojníci kniežat, druhá časť je zanedbaná pre nedbanlivosť kňazov. Zvyšok si privlastnili susedia a je slabá nádej, že by bolo možné získať ho späť.
Majúc toto všetko na zreteli, a hnaný túžbou vidieť rozkvet Cirkvi, ktorá je mi zverená, som svojimi prosbami, povzbudzovaním a radami vymohol, že mi kanonici prepustili svoj kostol pre rehoľnú spoločnosť, ktorej členovia vedú spoločný život podľa rehole svätého Augustína a ktorí sa nášmu vedeniu podrobili úplne dobrovoľne. Chtiac pri Chráme preblahoslavenej Panny Márie zaviesť rehoľnú disciplínu a podrobiť jej členov rehoľnému predstavenému, premiestnili sme kanonikov tohto kostola do iného kostola. Niektorí sa umiestnili v Kostole svätého Mikuláša, iní dostávajú dôchodok a životné zaopatrenie z fundácie Kostola preblahoslavenej Panny Márie. Našich rehoľných bratov sme uviedli do práva fundácie pri kostole, a aby sme im zabezpečili pokoj, podliehajú jedine arcibiskupovi a jeho nástupcom, nikomu inému. Aby toto nariadenie bolo platné, potvrdzujeme ho apoštolskou mocou svätých Petra a Pavla. Všetci, ktorí toto zachovávajú, nech sú účastní pokoja a nech obsiahnu odpustenie svojich hriechov. Kto by však ničil ovocie našej práce a násilne by olúpil Kristových chudobných, nech je pod kliatbou až do súdneho dňa.
Vydané po vtelení Krista Pána 29. októbra 1129 v bergenskom opátstve menovanom po svätom Jánovi Krstiteľovi, na predmestí Magdeburgu.
Po založení tohto kláštora sa členovia horlivo oddali misijnej činnosti v slovanskej provincii. Z kláštora preblahoslavenej Panny Márie vychádzali naši misionári, aby v každej časti diecézy vztýčili Kristov kríž. Mali teda rozsiahle pole činnosti, na ktorom pracovali vyše sto rokov. Tento kláštor sa stal ohniskom apoštolskej činnosti, s ktorého sa apoštolská horlivosť šírila medzi Sasmi a Vandalmi všetkými smermi. Tu sa formovali mnohí apoštolsky nadchnutí predstavení a biskupi Nemecka.
Norbert si však všimol vo svojej diecéze aj iné neporiadky, ktoré sa tam zakorenili v priebehu desaťročí. Magdeburg mal chudobinec, ktorý založil prvý biskup tohto mesta, Adalbert. Výťažok chudobinca však miesto chudobným, slúžil výhradne ako prostriedok prepychu boháčov. To Norbert veľmi ťažko niesol. Preto správu tohoto chudobinca zveril kláštoru pri Kostole preblahoslavenej Panny Márie. O tejto reforme sa nám zachoval doklad, ktorý znie nasledovne:
V mene svätej nerozdielnej Trojice! Norbert, z Božej milosti arcibiskup magdeburgský.
Náš predchodca, zbožný Adalbert, založil tu chudobinec, ktorý sa nachádza za Chrámom preblahoslavenej Panny Márie. Na naše veľké prekvapenie sme ho našli v poľutovaniahodnom stave, skoro zničený. Tí, ktorí tam mali dostať celé zaopatrenie, musia si žobraním vyprosiť každodenný chlieb a trpieť biedu. S úmyslom pomôcť im, so súcitom k ich biednemu postaveniu a so súhlasom starších, odovzdávam správu chudobinca a všetko, čo s tým súvisí, rehoľným bratom pri Kostole preblahoslavenej Panny Márie, a to naveky.
Vydané v Magdeburgu v roku 1131 po vtelení nášho Pána Ježiša Krista. Prítomní svedkovia: Lindolf, brandeburský biskup; Gombert, havelbergský biskup a Hartvic, meisenský biskup.
Tento chudobinec slúžil až do roku 1631. Do dňa, ktorý bol tak smutný pre Magdeburg a Sasko vôbec. Magdeburg vyhorel, chudobinec sa stal vyhoreniskom uprostred zrúcanín mesta. Všetko, čo bolo Norbertovou horlivosťou a múdrosťou vybudované, zničila náboženská vojna, rozvratná práca pyšného novátora, Luthera.
Norbert mal aj iné starosti. V Magdeburgu sa nemohol vždy zdržovať, lebo ho odpútavali rozličné štátne záležitosti. Tak v roku 1127 ho vidíme vo Würzburgu s kráľom Lotharom, kde ho sprevádzal spolu s so salzburkým biskupom na sneme. Vtedy šlo o voľbu Gebharda, würzburského biskupa. Títo traja arcibiskupi potrestali Konráda, Lotharovho súpera a nápadníka trónu, cirkevnou kliatbou, lebo sa po niekoľkých úspechoch nechal menovať kráľom. Kráľ Lothar z Würzurgu odišiel do Achenu, kde sa zdržal len krátky čas a dňa 13. júna 1128 sa Norbert opäť stretá s kráľom na jeho kráľovskom dvore. Dôkazom toho je listina, ktorú vydal kráľ, ohľadom Kostola svätého Serváca v Maestrichte, na ktorej je Norbert podpísaný ako svedok.
Dňa 22. júla v tom istom roku navštívil Norbert svoje rodné mesto, ktoré nevidel už desať rokov. Stará kapitula bola obnovená a kolégium malo nový kostol (starý zhorel v roku 1109). Mnoho sa tu zmenilo od roku 1118. Prepoštom tam vtedy bol Godfríd a najstarším kanonikom bol Godeson, keď jeden z kanonikov, aby sa vyhol zlobe svojich nepriateľov, utiekol odtiaľ a teraz je cirkevným kniežaťom s chýrom divotvorcu a svätca. Na žiadosť kolínskeho biskupa, ktorý neporušil priateľskú vernosť, prišiel teda syn Hedvigy, Norbert, do Xantén, aby posvätil nový kostol. Kedysi nevďačné mesto, teraz, keď videlo Norberta vysluhovať slávnostné obrady, bolo naňho naozaj hrdé. Slávnosť posvätenia chrámu trvala dva dni. V prvý deň posvätil Norbert Kostol ku cti svätého Kríža, preblahoslavenej Panny Márie, svätému Viktorovi, patrónovi mesta a svätej Magdaléne. K úcte svätej Magdalény bol zasvätený aj hlavný oltár. Na druhý deň, 23. júna, posvätil vedľajšie oltáre: oltár našej milej Panej v krypte a oltár svätého Petra za hlavným oltárom. Norbert sa radosťou chvel, keď mohol konať posviacku na miestach, ktoré boli svedkami jeho mladosti, keď mohol vidieť zem, kde odpočívajú jeho otec a matka, a kde po prvý raz priniesol obetu Najvyššiemu. Aká bola jeho radosť, keď na predmestí svojho rodného mesta, vo fürstenbergskom kláštore, videl svojich rehoľných bratov. Z Xantén si so sebou odnášal nielen krásne oživené spomienky, ale aj vzácny poklad: telesné pozostatky svätého Viktora, ktorými obdaril opátstvo pomenované podľa Milosti Božej.
