V roku 1126, pravdepodobne v máji, vrátil sa Norbert medzi svojich bratov do Prémontré. Neopísateľná bola radosť a oduševnenie, s ktorým ho prijali. S veľkou úctou a láskou hľadeli na toho, ktorý navštívil mesto Rím, toto stredisko kresťanského sveta, a ktorého prijal Svätý Otec. Norbert ich zasa povzbudzoval i posilňoval, keď im ukázal bullu, vydanú Svätým Otcom, veď ňou je ich rád slávnostne a trvalo uznaný a potvrdený. Rozprával im aj o novozaložených domoch, ktoré cestou pozakladal. Radosť a vďačnosť napĺňala všetkých. Lenže plnenie Božej vôle hlboko zasiahlo do života v Prémontré i do života Norberta. Norbert preto nemohol dlho pobudnúť medzi bratmi v Prémontré.
Gróf Tibold požiadal Norberta, aby ho sprevádzal na ceste, keď si pôjde po nevestu. Táto požiadavka sa dosť nepríjemne dotkla Norberta, i keď pociťoval povinnosť byť prítomný na uzavretí manželského zväzku, ktorý on sám sprostredkoval. Znepokojovala ho tiež myšlienka na sen jeho matky a onen tajomný hlas v Ríme, ktorý počuli aj jeho spoločníci. Či nie je povinný chrániť sa hodnosti, ktorá ho napĺňa bázňou a strachom? Nechcel sa už ďalej trápiť sám, a preto zveril svoje obavy biskupovi, ktorý vynikal múdrosťou a čnosťami, Gottfriedovi z Chartres. Vyrozprával mu všetko i obavu, že keď splní žiadosť grófa Tibolda, ten ho môže ľahko navrhnúť na biskupský stolec v Nemecku. Správa o tom, ako mu biskup radil, sa nezachovala, ale zaiste mu radil vyhovieť žiadosti grófa. Norbert sa teda úplne oddal Božej Prozreteľnosti, lebo vedel, že ona najlepšie rozhodne o jeho budúcnosti. Vydal sa teda na cestu, aby sprevádzal champagneiského grófa.
Norbert sa rozlúčil so svojimi synmi. Podľa kronikára Huga, zanechal svoje otcovské napomenutia – tzv. Reč Norberta, ktorá má charakter testamentu. Mohli by sme ju považovať za obežník pre rehoľných kanonikov alebo za proklamácie vodcu, ktorý v dennom rozkaze slávnostne vymenováva svojim vojakom ich povinnosti a svoje nádeje. V nej sa odzrkadľuje celý Norbertov duch. Táto reč, v ktorej sa javí nežnosť svätého Vincenta, sa nevzťahovala len na bratov v Prémontré, ale na všetky domy, utvorené v prítomnosti i v budúcnosti. V tomto spise je zachytený popis obleku stredovekého človeka. Mali vo zvyku nosiť košeľu, spodky, nohavice, čižmy alebo sandále, kabát a kamžu (kepeň). Hodnota vymenovaných vecí bola 10 strieborniakov. Zdá sa, že stredovekí chudobní boli lepšie zaopatrení ako mnohí statoční robotníci za našich dní. Na čelo svojej rehoľnej rodiny postavil dobrého predstaveného – Huga, a vydal sa na cestu so svojím somárikom, ktorý mu niesol batožinu. Gróf Tibold ho už netrpezlivo očakával.
Norbert pripravil Tibolda, aby sa skutkami pokánia, vydal na novú cestu svojho života. Posilnení sviatosťami, vydali sa koncom júna, v slávnostnom sprievode, na cestu. Norbert s dvomi bratmi, s ktorými odbavoval svoje modlitby, zotrvávali stále v spoločnosti grófa, až kým neprišli na miesto určenia, za hranice Nemecka. Toto miesto určil sám regenburgský biskup. Tu ho mal čakať crayburgský markgróf so svojou dcérou Matildou. Ale aké sklamanie! Grófovi poslovia im oznámili, že Matilda ťažko ochorela, a preto sa nemohla vydať na cestu. Tibold a jeho spoločníci zapochybovali o pravdivosti tohto posolstva. Či to nie je len výhovorka, aby sa mohli vyhnúť danému sľubu? Uzniesli sa, že tu môže pomôcť iba Norbert. Prosili ho úpenlivo, najmä Tibold, aby taktne vyskúmal situáciu v Regensburgu a dal mu na cestu osem mariek striebra. Norbert sumu prijal, ale nakoľko zachovával svätú chudobu, poslal obdržané peniaze pre chudobných v Prémontré. Pre seba si ponechal, podľa záznamu Huga, len dôveru v Božiu Prozreteľnosť a lásku veriacich. To bol základ, o ktorý sa opieral a touto útechou sa posilňoval. S pocitom smútku sa rozlúčil s Tiboldom, lebo sa ho vždy viac a viac zmocňovalo tušenie, že už sa v tomto živote nestretne so svojimi bratmi v Prémontré. Hoci ho rímske proroctvo znepokojovalo, bol odhodlaný plniť vôľu Božiu, i keď momentálne nevedel, čo ho čaká. Cesta sa rýchle míňala a Norbert prerozjímal všetko, čo sa mu za tých šesť rokov z Božej vôle prihodilo.
Ako sme už spomenuli, cirkevná vrchnosť i mnohí iní obdivovali Norbertovo dielo a oduševňovali sa preň. Našli sa však aj neprajníci, ktorí kritizovali a závideli. Z dejín poznávame, že každý svätec a najmä zakladatelia nových rehoľných spoločností mali svojich nepriateľov.
Norbertovi až tak nezáležalo na tom, čo kto o ňom súdi, ale aby povzbudil slabších bratov pred zlovestnými jazykmi, ktoré by ich ľahko mohli zmiasť, usiloval sa, aby jeho dielo potvrdil sám pápež. Pápež Kalixt II. dňa 24. decembra 1124 zomrel. Na jeho miesto bol zvolený ostijský biskup Lambert. Ešte v roku 1124 prijal úrad hlavy Cirkvi pod menom Honorius. Norbert neváhal a poponáhľal sa usporiadať záležitosti svojej rehole a predložiť ich na schválenie novému pápežovi. Preto sa s bratom Evermódom vybral ešte toho roku do Ríma.
Do Ríma došiel v prvých februárových dňoch a jeho prvoradou starosťou bolo vyhľadať pápeža. Pokľakol si k jeho nohám a podal mu správu o svojom apoštolskom poslaní a o tom, ako sa rozvíja rehoľa. Zároveň mu oznámil aj to, že pápežskí vyslanci vo Francúzsku už schválili jeho dielo, ale že teraz pokorne prosí o jeho definitívne potvrdenie pápežskou mocou. Keď sa pápež Honorius presvedčil o užitočnosti poslania tejto rehole, vzal ju slávnostne pod ochranu Svätej stolice.
Dňa 16. februára 1124 odovzdal Norbertovi bullu, ktorá znela nasledovne: Honorius, biskup, sluha sluhov Božích. Nášmu milovanému synovi v Kristovi, nášmu bratovi Norbertovi a kanonikom pri Kostole preblahoslavenej Panny Márie v Prémontré aj ich nástupcom, ktorí sa zaviazali večnými sľubmi k rehoľnému životu.Tí, ktorí kráčajú cestou učenia apoštolov, zrieknu sa svetskej nádhery a majetkov sveta, a ktorí sa usilujú s celou dušou slúžiť Pánovi, keď vytrvávajú v započatom dobre, obdržia v súdny deň odmenu nesmrteľnej, večnej slávy.
Keďže ste sa rozhodli, že budete viesť rehoľný život spôsobom kanonikov podľa rehole svätého Augustína, my, mocou Apoštolskej stolice potvrdzujeme váš rád a povzbudzujeme vás, aby ste v ňom vytrvali v nádeji, že obdržíte odpustenie svojich hriechov. Preto varujeme každého, aby sa neodvážil meniť rád, ktorý sa utvoril v Cirkvi podľa pravidiel svätého Augustína, kde sa členovia prísahou zaviazali viesť kanonický život. Nech sa v budúcnosti neodváži ani jeden biskup škodiť členom tohto rádu. Ani jeden z vašich členov nech sa neodváži opustiť kostol alebo rehoľný dom bez dovolenia rehoľnej spoločnosti. Keby sa niektorý predsa vzdialil, nemá ho žiaden rehoľník prijať do svojho domu bez prepúšťacej listiny.
Touto našou listinou potvrdzujeme aj všetky menovité majetky, ktoré právoplatne používate, zvlášť tieto: Kostol svätého Matrina v Laone, v laonskom biskupstve; Kostol Panny Márie vo Vieviers, v soissonskej diecézy; Kostol Panny Márie, Petra a Pavla v Cappenbergu, a Kostol Panny Márie vo Vuallar, v münsterskej diecézy; Kostol Panny Márie v Ilbenštadte, v mayncenskej diecézy; Kostol svätého Arnulfa v metzskom biskupstve a Kostol svätého Michala v Anverse, v cambraiskej diecézy.
Vám patrí údolie v Prémontré od lúky Halier po rohardské údolie a vedľajšie tri údolia, počnúc od potoka, ktorý vteká do Vois, po celej dĺžke údolia. Patria vám dve čiastky z crespyckého hospodárstva zo strany laonského biskupa a všetko, čo vám daroval náš milovaný syn Ľudovít, francúzsky kráľ. Slobodný majetok v Clairfontaine. Slobodný majetok z Ramigneisy aj s mlynom.Tri majetky v Bolmonte. Hospodárstvo Ainzy aj s mlynom; hospodárstvo vo Fraisnens. Tri a pol kusa poľa v Soyssone, jeden dom s vinohradom a s poľom. Vinice v Laonais. Chcem, aby tento váš majetok zostal a sa rozrastal tým, čo vám len s dovolením pápeža v budúcnosti darujú králi, kniežatá alebo čo iným poctivým spôsobom si nadobudnete. Nech je to všetko vaším vlastníctvom a tých, ktorí budú po vás žiť so svätými sľubmi, tak oduševnene ako teraz.
Zakazujem, aby niekto vaše kostoly znepokojoval, ich majetky zhabal, niečo z nich odobral a ich opovážlivo obťažoval. Žiadame si, aby tieto majetky slúžili vám a vašim chudobným. Pritom všetkom ponechávame všetky práva miestnym biskupom. Keby v budúcnosti niekto úmyselne napadol toto naše nariadenie, či by to bol svetský alebo aj z duchovného stavu, nech je napomenutý dva-tri razy. Keby odoprel dať zadosťučinenie, nech je zbavený svojej moci a hodnosti a nech vie, že pred súdnou stolicou Božou sa bude zodpovedať za svoje zločiny. Takejto osobe nech sa nedovolí prijať Najsvätejšie Telo a Krv Krista Pána a pri poslednom súde nech je podrobená prísnej pomste. Naproti tomu tí, ktorí v úcte uznávajú vaše cirkevné práva, nech požívajú stály pokoj nášho Pána Ježiša Krista, aby už tu na zemi požívali ovocie svojich dobrých skutkov a vo večnosti večný pokoj. Amen.
Ja, Honorius, biskup katolíckej Cirkvi v lateránskom paláci, d´Haimeric, rímsky kardinál a predstavený úradu, vlastnoručný podpis.
V 1124. roku po narodení Pána, za štvrtého snemovania. V prvom roku panovania pápeža Honoria II.
Ako vidno, pápež zahrnul svojou priazňou muža, ktorý pre Krista a jeho Cirkev toľko učinil a ešte učiní. Norbert strávil v Ríme ešte niekoľko týždňov. Ako kajúcnik v súkromných pobožnostiach navštevoval svätyne kresťanského Ríma. Obdivoval večné mesto, v ktorom sa nachádzajú pamiatky prvých kresťanských storočí. To už nebol Norbert – sveták, ktorý navštívil Rím pred 18 rokmi. V spoločnosti Evermóda a iných dvoch bratov, ktorí sa k nemu pripojili v Regensburgu, navštívil aj hroby svätých apoštolov, svätého Laurencia, svätej Agnesy a Cecílie, miesta posvätené krvou mučeníkov. Norbert tu vzplanul novou horlivosťou pre slávu Božiu a Cirkvi. Keď videl na vlastné oči, ako mučeníci umierali za svätú vieru aj jeho zachvátila túžba po slávnom martýrstve. A Pán Boh i to preň pripravil, ale ešte musel trochu počkať. V modlitbe úplne zasväcoval svoj život apoštolátu. A tu sa mu ozval zázračný hlas, ktorý hovoril, že sa stane biskupom v Parthenopolise (grécke meno, znamená Magdeburg). Bolo to v noci a počuli ho i jeho spoločníci, ktorí sa s ním modlili. Každý z nich to počul, ale nikto sa neodvážil o tom hovoriť. Norbert nepochyboval o pravdivosti toho hlasu. Jeho srdce naplnila bázeň pred zodpovednosťou a myšlienka, že bude od svojich bratov vzdialený. Vyprosiac si ešte raz pápežské požehnanie, opustil Rím.
Chýr o Norbertovi sa po úspešnom účinkovaní v Antverpách rozšíril ďaleko do kresťanského sveta. S úctou si naň každý spomínal a vážil si ho ako zakladateľa rehole premonštrátov. Do Antverp ho viedol sám Duch Svätý, aby vo svojom misijnom poslaní vykonal kus práce v šírení pravej viery a v usmerňovaní poblúdených. Keď opustil toto miesto, zanechal tam v kláštore viacero svojich učeníkov. Túžil sa opäť vrátiť do Prémontré, a to čo najskôr. Zastavil sa cestou iba v domoch svojho rádu v Cappenbergu a vo Floreff, a potom sa ponáhľal do svojho chudobného domova v Prémontré.Dom prekvital aj počas jeho neprítomnosti. Dokonca sa rozšíril aj kláštor, k čomu prispeli bohaté dary. Všade panovalo oduševnenie. Norbert preto ďakoval Pánu Bohu za pomoc a túžil tu pobudnúť čo najdlhšie. Veď aj tu bolo čo robiť. A tak pracoval vo dne v noci. Pozorne sledoval duchovný pokrok, ale i hmotné záležitosti rehole.
Jedného dňa sa dlho do noci modlil v kaplnke, ktorá slúžila pred postavením kostola ako oratórium. Už končil svoje modlitby a chystal sa odísť, keď pred sebou uvidel medveďa s vycerenými zubami. Zľakol sa, ale to trvalo len chvíľu a znova nadobudol duchaprítomnosť. Pozrel sa k dverám, a keď zistil, že sú zatvorené, spoznal, že to nie je skutočné zviera, ale nástraha zlého ducha. Zbožne si povzdychol, prežehnal sa a povedal: V mene Ježiša Krista ti vravím, hneď sa odtiaľto vzdiaľ! Viem dobre, že mi nemôžeš ublížiť, iba ak by ti to Všemohúci dovolil. Ty môžeš uškodiť len tým, ktorí sa hriechom dostali do tvojej moci. A diabol zmizol, ako zmizne tma pred svetlom. Takto teda Norbert vládol aj nad zlým duchom a hovorilo sa, že i divá zver ho poslúchala.
Jeden kláštorný pastierik verne strážil kláštorné ovečky, a keďže nemal psa, pýtal sa, čo má robiť, ak by vlk chcel uchytiť ovečku zo stáda. S úsmevom mu vraveli: V mene Norberta sám si zachráň stádo! Chlapec si zapamätal túto radu. O niekoľko dní skutočne prišiel vlk a uchytil z jeho stáda ovcu. Malý pastierik začal kričať: Zlodej, zlodej, veď je to ovca z Norbertovho stáda. V jeho mene ti rozkazujem, nechaj tú korisť! Vlk sa zastavil, pustil svoju korisť a chlapec vzal ustatú ovečku a odniesol ju k ostatným.
Údolie Prémontré sa zdalo byť ozajstným rajom, veď jeho obyvatelia mali moc nad zverou ako kedysi prvý človek v raji. Pri istej príležitosti poslali jedného rehoľného brata strážiť stádo kláštornej zveri. I stalo sa, že sa k nemu pripojil vlk a zostal s ním až do večera. Bolo zaujímavé vidieť starostlivosť kmotra vlka, ktorý pobehoval okolo stáda ako nejaká stráž. Večer tento vlk pomáhal tomu bratovi zahnať stádo do košiara. Po tejto práci si ho už brat nevšímal a nechal ho za bránou kláštora. Vlk však začal neustále búchať na bránu. Norbert to počul a povedal: Prečo nepustíte toho cudzinca dnu? To nie je cudzinec, ale vlk, ktorý sa chce proti našej vôli dostať sem k nám. Iste má na to príčinu, keď chce prísť. Vravel Norbert. Kto bol dnes pri stáde? Zavolali toho brata, ktorý dopodrobna vyrozprával Norbertovi celú udalosť s vlkom. Norbert odpovedal: Dobre, že o všetkom viem. Vlk si žiada odmenu za prácu. Dajte mu pokrm. Každý robotník si zaslúži svoju mzdu. Skrotený vlk aj potom ešte strážil stádo a žral často z rúk rehoľných bratov. Norbert využil túto príhodu, aby svojich bratov poučil: Drahí bratia, nerozumné zviera sa dá skrotiť rečou človeka, ale či by si človek, rozumný tvor, mohol zapchať uši a neposlúchnuť svojho Stvoriteľa? Nečudujme sa týmto neobyčajným veciam.
Norbertovo dielo napredovalo a povesť o jeho živote a o živote jeho nasledovníkov sa šírila stále viac a viac. Mnohí sa k nemu pridali a iní zasa žiadali, aby u nich založil rehoľný dom. Neodradila ich ani prísnosť jeho rádu, ktorý neposkytoval nikomu žiadne prednosti. Silné duše boli priťahované vábivou silou prísnej disciplíny. Z roku 1145 sa zachoval list z Kláštora svätej Barbory v diecéze Lisieux. Napísal ho jeden kanonik, ktorý bol kedysi predstaveným kanonikov, ale zriekol sa tohoto svojho postavenia a vstúpil do rádu premonštrátov v Ardenne. V tomto liste kanonik odôvodňuje svoje rozhodnutie svojim kolegom. Píše: Keď som raz z Božej prozreteľnosti navštívil kláštor, ktorého som teraz členom, priznám sa, že som mal trpké skúsenosti. Nebolo tu vidieť nič, čo by bolo človeka potešilo. Či už kraj, či stavba kláštora, ale ani rúcho a strava rehoľníkov nevyhovovali žiadosti zmyslov. Vedenie domu bolo veľmi prísne. Ryby vidia na stole len zriedkakedy, mäso a masť nikdy, iba ak niekto ťažko ochorie. Členovia tejto rehoľnej rodiny konajú tie najrozmanitejšie práce, a tak skoro stále sa postia. V celom dome zachovávajú ustálené mlčanie. Málo spia, trpezlivo znášajú premenlivosť počasia – horúčavu zimu. Ale to najhoršie ešte len príde. Rehoľné rúcho vystavené potu a horúčave, by sa iste stalo skrýšou hemžiaceho sa hmyzu, keby nevenovali veľkú starostlivosť čistote. Sobota je preto dňom čistenia. Popri všetkom tomto, zbadal som medzi bratmi niečo, čo prevyšuje všetky iné hmotné prednosti – pokoj, spokojnosť a bratskú jednotu. Každý sa správal veľmi skromne a láskyplne. Všetci boli prítomní na bohoslužbách, ešte aj tí, ktorí sa starajú o hmotné veci. Obdivoval som ich zbožnosť a sväté obrady. Zdalo sa mi, že žijú anjelským životom. Tak úctivo sa správali, toľko pozornosti mi venovali, že som sa vážne rozhodol ostať medzi nimi a zdieľať ich chudobu, aby sme spolu nasledovali chudobného Krista. Cítil som nevýslovnú radosť pri myšlienke, že odteraz budem ja poslúchať a slúžiť, namiesto toho, aby som bol obsluhovaný. Rád zanechám hodnosť, aby som žil v poníženej poslušnosti.
Ďalší obraz o založení rehole a o jej počiatkoch nám podáva Vicigénska kronika, v ktorej sa píše: Bratia odumreli svetu. Stravovali sa veľmi biedne a nosievali drsné rúcho.
Umŕtvovali sa v chuti i vo vkuse. Keď nemali dostatok zeleniny, nahradili ju i trávou a listami, z ktorých si pripravovali pokrm. Šaty obšívali tak dlho, že bolo ťažko rozoznať pôvodnú látku. Vysielali k Bohu zbožné vzdychy pri práci aj pri bohoslužbách. Boli stále zamestnaní. Keď sa vracali z práce, cestou ešte zbierali drevo, prípadne nejakú zeleninu. Pri všetkom tom nezabúdali na mlčanie. Jedinou ich túžbou bolo páčiť sa Bohu, ktorý ich milostivo požehnával. Posielal im dobrodincov z radov chudobných i bohatých, ktorí ich zahrňovali láskou a pozornosťou.
Premonštrátsky rád vykonával svoje poslanie aj v ťažkých dobách hladu. Kláštory boli ohniskami lásky k blížnemu a nevyčerpateľným prameňom dobrodenia. Norbert už v roku 1124, keď sa zdržiaval v Cappenbergu, predpovedal hlad vo Westfálsku, doložiac, že ani jeho rehoľní bratia nebudú z neho vyňatí. Predpoveď sa doslova splnila. Ľudia umierali hladom. Rehoľníci sa zriekali svojich potravín, len aby mohli pomáhať iným. Raz, keď zvon volal konvent k obedu, Norbert vediac, že niet čo ponúknuť, prehovoril k svojim bratom takto: Modlite sa, Pán sa už o ďalšie postará. A skutočne. Šľachetní dobrodinci priniesli potrebný pokrm. Od toho dňa netrpeli núdzu ani oni, ani chudobní, ktorí u nich hľadali pomoc. Premonštrátsky kláštor živil v tomto čase päťsto ľudí. Boli to núdzni i so svojimi rodinami. Jedávali v tom istom čase ako rehoľní bratia.
Neprekvapuje nás kláštorná štedrosť Norberta a jeho synov, veď okrem služby pri oltári Pána sa cvičili i v službách lásky k blížnemu, majúc na pamäti slová samotného Krista: Veru, hovorím vám, čo ste urobili jednému z týchto mojich bratov, mne ste urobili. Všetky tieto skutky sú znakom živej viery, ktorá je Božského pôvodu.
