- Úvod /
- Premonštrátsky rád /
- Život svätého Norberta /
- III. časť
Do myšlienkových prúdov dvanásteho storočia vnikli aj falošné náuky. Ich zástancovia svojimi bludmi narobili nemálo škody. Azda nikdy predtým sa toľko neútočilo proti Božím pravdám ako práve v tých časoch. V Holandsku už dlhšiu dobu rozširoval svoj blud jeden z najtvrdošijnejších bludárov, Tanchelm. Pochádzal z ostrova Zélandu a svoju protikresťanskú a aj protispoločenskú náuku hlásal najprv v Anverse a potom vo Flandrii. Chcel rozšíriť svoju moc aj v krajinách po morskom pobreží. V roku 1112 sa dostal do Kolína, kde bol uväznený. Z väzenia sa však záhadným spôsobom vyslobodil. O rok neskôr v roku 1113 sa objavuje v Brugges, odkiaľ ho kňazi i ľud vyhnali. Dlho sa mu darilo ovládať mestá Anvers a Löwen. Až konečne i jemu nadišla hodina Božej spravodlivosti. Tanchelm si urobil výlet na rieke Schelde a tu mu istý rozhnevaný kňaz prebil hlavu. Takto skončil svoj život tento muž, ktorý sa rúhal Pánu Bohu a mnohých povraždil. V liste, ktorý napísalo v roku 1113 utrechtské duchovenstvo kolínskemu biskupovi Fridrichovi čítame: Tento pyšný reformátor povedal: Pápež je nič, arcibiskup a biskup sú nič, všetci kňazi sú nič, Cirkev som ja a moji. Sviatosti a zvlášť Sviatosť Oltárnu považoval za všedné, ba dokonca za nečistú vec. Podľa neho vraj účinky sviatosti záviseli od svätosti vysluhujúceho. Vo svojom zúrivom blúznení sa vyhlásil za boha a vyžadoval pre seba božskú poctu. Raz si dal priniesť obraz preblahoslavenej Panny Márie a verejne konal tak, ako keby s ňou vstúpil do manželského stavu. Pripravil si mech a sfanatizovaný ľud mu ho plnil svadobnými darmi.
Od jeho smrti už uplynulo osem rokov, ale jeho nemravné učenie ešte nezaniklo. Mesto Anvers, ktoré bolo ochrannou baštou týchto bludov, bolo v tých časoch obchodným strediskom severných provincií pre jeho polohu pri rieke Schelde a malo veľký počet obyvateľov. Malo svoj prístav, v ktorom kotvili obchodné lode dovážajúce výrobky a tovar z okolitých krajov Flamndu a Brabantu. Ako vidno, malo svoje určité prednosti, ale po pätnástich rokoch ho stihlo to, čo najmenej očakávalo. Schudobnelo, a tak prežívalo veľkú skúšku. A nešťastie bolo dovŕšené aj tým, že stratilo to najcennejšie, čo malo – pravú vieru a z nej plynúci čnostný život.
Buchard, biskup z Cambrai, u ktorého ako kaplán pracoval Hugo, a ktorý bol Norbertovým priateľom, cítiac zodpovednosť za toto upadajúce mesto Anvers, spomenul si na Norberta, ktorý už tri roky prevádzal s úspechom svoju kazateľskú činnosť v Laone, Barbante a vo Westfálsku. Zatúžil povolať na pomoc tohoto Božieho muža a poponáhľal sa na poradu k veľkňazovi mesta Anvers a ihneď bola zvolaná kapitula i s malým počtom veriacich, aby bola prehodnotená táto jeho túžba. Akonáhle počuli o čo ide, len čo sa spomenulo meno vynikajúceho kazateľa a učiteľa Norberta, jednohlasne volali: Pošlite nám toho svätého učiteľa Norberta, on nás oslobodí. Áno, len Norbert môže odpomôcť skazonosnému bludu. Preto nemeškali a vyslali posolstvo k patriarchovi Norbertovi. Norbert s pokorou prijal toto pozvanie a s vrúcnou modlitbou sa obrátil o pomoc k Duchu Svätému. Potom s dvanástimi svojimi najvzdelanejšími spolubratmi, ktorí študovali na parížskej a laonskej univerzite, vybral sa do Anvers. Boli tam aj Evermod a Waltmann.
Po svojom príchode do Antverp, začali vykladať Písmo a pravdy viery. Takto začali šíriť pravú vieru a obnovu popletených duší. I keď kronikár zachytil len úryvok prvého misijného prejavu Norberta v tomto druhom Ninive, predsa je to veľmi cenný historický doklad o Norbertovi.
Bratia, nebojte sa! Hovoril apoštol Krista. Dobre viem, že cestu bludu ste nenastúpili zo zlomyseľnosti, ale len preto, že ste boli bludným učením zavedení, nazdávajúc sa, že je to pravda. Keby vám boli ohlasovali pravdy viery, boli by ste ich s láskou prijali. Dali ste sa podľa toho ľahko zviesť. No, ja dúfam, že ešte ľahšie sa necháte poučiť o pravej viere.
A nesklamal sa. Ľud čoskoro rozpoznal pravé učenie, ktoré hlásal Norbert od bludného učenia rozkolníkov. Norbert vystúpil v Božom mene a svoje učenie potvrdil aj svätosťou svojho života. Tak sa usiloval povznášať ducha, na rozdiel od Tanchelma, ktorý klamstvom a násilím šíril mravnú spustlosť. Mesto sa zmenilo za niekoľko týždňov. Nábožnosť, viera a mravy začali prekvitať. Ľud poznal pravdu, striasol zo seba putá hriechu, očistil sa a dospel k slobode Božích detí. Všetkým sa zdalo, akoby sa prebudili z nepríjemného sna. Priali si, aby Norbert ostal medzi nimi. Keď videli, že váha a neponáhľa sa ich prianie vyplniť, prekvapili ho nečakaným plánom. Prepošti Kostola svätého Michala ho požiadali, aby aj u nich založil rehoľný dom. Za týmto účelom mu ponúkli aj svoj kostol. Norbert sprvu uvažoval, či bude, po duchovnej stránke spolubratom a občanom, vyhovovať vo všetkých požiadavkách. Mal obavy, že blízkosť mesta nebude mať priaznivý vplyv na rehoľný život. Ale nakoniec predsa k tomu dal svoje zvolenie. Tak v roku 1124 bola spísaná darovacia listina: Prepošti a kanonici odovzdávajú Norbertovi, svojmu pánovi – tomuto výbornému mužovi – Kostol svätého Michala s kaplnkami a s príslušným cintorínom. K tomu ešte tri záhrady, kus zeme a dôchodky štyroch kanonikov, ktorí sa pridali k Norbertovým žiakom. Dobre vieme, že keď im my dáme zemské majetky, oni sa nám odplatia svojimi modlitbami a duchovnými dobrami.
Ostatných kanonikov premiestnili ku kostolu Notredame. Norbertovi synovia dostali právo i moc vykonávať určité pastoračné úkony – krstiť, vo veľkonočnej a turíčnej dobe vysluhovať sviatosti, pochovávať mŕtvych, navštevovať chorých. Nakoľko mesto malo len jednu faru, od roku 1124 sa kanonici kostola Notredame spojili s premonštrátmi pri Kostole svätého Michala. Spoločnými silami niesli bremeno dňa, kým sa nezriadili nové fary.
Do revolúcie bol v Kostole svätého Michala zachovaný obraz Norbertovho víťazstva od maliara Rubensa. Výtvarníci, maliari a sochári zobrazujú Norberta takto: v pravej ruke drží monštranciu, na ktorú láskyplne hľadí a v ľavej ruke drží biskupský kríž. Zdá sa, ako keby zvolával veriacich k poklone Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Pri nohách mu ležia Tanchelmove bludy, ktoré zničil čistotou svojej viery a svojím životom. Norbert je jedným z prvých svätcov, ktorých možno označiť eucharistickí svätí.
Chýr o westfálskych udalostiach sa rozniesol i vo Francúzsku, a to ešte pred návratom Norberta. Obrátenie Godfrída, tohoto veľkého a mladého pána grófa, vyvolalo rozsiahlu ozvenu. Niektorí ho chválili, iní ohovárali. To už tak býva, že udalosti sa posudzujú podľa subjektívneho stanoviska.
Champagneiský gróf Tibold patril k tým, ktorí sa tešili z jeho krásneho životného príkladu. Tibold bol v tom čase jedným z najdokonalejších a najmocnejších grófov Francúzska, synom champagneiského a blojnského grófa – veľkého Tibolda a Alice alebo Adely, dcéry anglického kráľa. Po svojom otcovi, ktorý mu zanechal krásny príklad cnosti, prevzal v roku 1102 kniežatstvo a veľký majetok. Vraj mal toľko hradov, koľko je dní v roku. Takto o ňom hovorí nogetský Gilbert: Hojnosť a bohatstvo robili ho len skromnejším a veľkodušnejším. Jeho statočnosť bola príslovečná. Svätý Bernard o ňom v roku 1128 napísal: Keď hovorím s grófom Tiboldom, beriem jeho slová tak vážne, akoby hovoril pod prísahou. Najmenšia lož by bola akoby porušením prísahy, lebo zo všetkých vlastností, ktoré žiarou ozdobujú jeho hodnosť a jeho meno robia slávnym na celom svete, je jeho láska k pravde.
Mocný Tibold opustil thierské sídlo pri brehu Marny, aby vyhľadal v Prémontré slávneho zakladateľa rádu a otvoril mu svoju dušu s jej šľachetnými túžbami, ktoré ho volali do služby Pána. Správa opáta de Estivala uvádza, že sa tak stalo v roku 1122. Tibold si chcel vyžiadať od Norberta len radu a smernice vzhľadom na svoj budúci život. No po rozhovoroch s Božím mužom, zamyslel sa nad slovami, ktoré od neho počul, nad milosťou Božou, ktorá viedla jeho kroky tak zázračne a povzbudený príkladom i skutkami Norberta, zriekol sa všetkého čo mal a obetoval seba, aby sa mohol stať jedným zo synov Norberta.
Dielo zakladateľa rehole bolo vtedy len v začiatkoch a táto ponuka teda mohla priaznivo zapôsobiť na Norberta. On však preniknutý Božím duchom, túto ponuku, na prvý pohľad tak skvelú, neprijal. Vyžiadal si na rozmyslenie niekoľko dní. Chcel sa, ako vždy, poradiť s Pánom. Je vidno, že nemajú pravdu tí, ktorí ho obviňujú z túžby po dedičstve a tým poškvrňujú jeho meno. Norbert si dobre uvedomil, že pretvorenie Tiboldových hradov na rehoľné domy by spôsobilo vo Francúzsku veľký rozruch. Dobre poznal nábožnosť, dobrotu a múdrosť Tibolda, ale videl, že toto Bohom vyvolené a ustanovené knieža, ktoré má riadiť viacero provincií a napomáhať tak dobru vlasti, nemôže zaviazať rehoľným životom. Tibold s napätím každý deň očakával Norbertovu odpoveď. Konečne sa jej dočkal a znela takto: Pane, vôľou Najvyššieho je, aby si aj naďalej nosil Kristovo jarmo v stave, v ktorom si doteraz. Ale musíš sa oženiť. Pán Boh nám zakázal miešať sa do úmyslov jeho Prozreteľnosti. On ju má i s tebou od večnosti. Knieža mu odpovedal: Keď je to vôľa Božia, nechcem sa jej protiviť, ale dobre ma porozumej, ctihodný otče. Za manželku si vezmem len tú, ktorú mi ty sám zvolíš.
Norbert mal veľkú starosť o potreby Cirkvi a svojej rehole, nerád prijímal takúto úlohu, ale nechcel sklamať, či uraziť grófa, preto sa rozhodol splniť aj túto úlohu. Odcestoval do Nemecka, kde v bielom rúchu, v chudobnom plášti a na somárikovi hľadal nevestu pre grófa Tibolda. Konečne prišiel do Regensbergu, kde na biskupskom stolci sedel biskup Hartwic, ktorý bol jeho priateľom ešte z čias jeho pôsobenia na cisárskom dvore Henricha V. Biskup Hertwic mal brata Engelberta, ktorý bol grófom v Crayburgu a kniežaťom v Karintii. Tento mal dcéru Matildu, ktorá vynikala telesnou i duševnou krásou. Norbert teda požiadal grófa o ruku jeho dcéry pre champagnejského grófa Tibolda. Nakoľko Tibold bol známy po celej Európe, Engelbert i jeho dcéra Matilda súhlasili. Norbert teda vyslal do Champagnei posolstvo s radostnou zvesťou.
Šľachetné zmýšľanie champagneiského grófa prinútilo Norberta znova sa zamyslieť a hľadať radu u Pána Boha. Po mnohých modlitbách dostal vnuknutie, aby založil tretí premonštrátsky rád. Už pri zakladaní mužského a ženského rádu sa mnohí dopytovali, či by nezriadil niečo aj pre tých, ktorí túžia po duchovnom ústraní a načerpaní síl do života vo svete, keďže rozličné dôvody im bránia, aby mohli žiť v reholi. Teda, či by nebolo možné založiť takú spoločnosť, ktorá by nebola ani rehoľná, ani svetská, ale ktorá by vo svete žila rehoľným životom ako tretí premonštrátsky rád. Tibold pred odchodom Norberta poprosil, aby mu dal pravidlá pre kresťanský život, ktorý mu vyvolil, aby aspoň takto mohol byť duševne spojený s ním a s jeho synmi. Norbert vyhovel jeho prosbe a dal mu pravidlá, ktoré sa mohli ľahko uviesť do praktického života. Podľa nich mohol človek bezpečnejšie kráčať uprostred sveta k večnému prístavu. Okrem toho, grófa Tibolda slávnostne obliekol do bieleho škapuliara –malého vlneného – aby mal aj vonkajší znak k tejto duchovnej spokojnosti. Tibold nosil škapuliar stále, veď to bol znak jeho duchovnej poslušnosti voči reholi premonštrátov. Odo dňa prijatia do tretieho rádu viedol tak jednoduchý a prísny život, že v tom prevýšil aj najskromnejšieho zamestnanca na svojom dvore. Tibold, práve tak ako svätý Bernard, bol oddaným a verným priateľom Norberta. Poslúchal jeho rady bezpodmienečne. Vždy a najmä v ťažkých chvíľach svojho vedúceho postavenia sa s veľkou dôverou obracal k nemu o radu. Illana poznamenáva: Aké šťastné by boli štáty, keby mali takýchto vladárov.
Champagneiský gróf mal veľkú zásluhu na založení tretieho rádu, i keď sám si to neuvedomoval. Bol tu svojím príkladom nástrojom Božím, ktorý urýchlil jeho založenie. Tretí rád možno pripodobniť k tretej vetve stromu, ktorý chránil samotných rehoľníkov mužov i ženy žijúcich vo svete. Tým, že Norbert založil premonštrátsky rád, obdaril svätú Cirkev kanonikmi s rehoľou. Premonštrátski otcovia – kanonici –svojimi modlitbami a apoštolskou činnosťou získali si veľké zásluhy o rozvoj Cirkvi. Založenie ženskej rehole umožnilo ženám viesť zbožný a obetavý život. Tretí rád priniesol pôsob rehoľného života do ruchu sveta, do svätyne rodinného života. Tiboldov krásny príklad mnohých priťahoval. Členmi tretieho rádu sa stali briennejskí grófi, ktorí v Basse Fontain založili premonštrátsky kláštor. Kronikár o nich poznamenáva: Každý, kto sledoval život týchto grófov, ktorí boli oblečení do bieleho škapuliara, musel uznať, že svojím bezúhonným životom a čistotou svojich mravov, boli ozdobou svojho rádu. Ničím nezatienili belosť svojho rúcha.
Tretí rád sa rýchlo rozšíril nielen vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách sveta. V mužských i ženských rehoľných domoch zapísali do knihy mená tých, ktorí im pomáhali. La Paige spomína: Králi, kniežatá, grófi, šľachtici prosili Norberta o udelenie bieleho škapuliara a pravidiel pre členov žijúcich vo svete. O tom svedčia aj písomné pamiatky ako floreffský nekrológ, taktiež de Sillyho denník o zomrelých, ktorý sa nachádza v Leezskom premonštrátskom kláštore a iné nekrológy v ostatných domoch. Rehoľný brat Herman pripodobnil Norbertovu prácu k práci včeličky, ktorá v určitom kraji usilovne vyzbierala peľ a pokračuje v inom, kde v podobe plášťa založí voskové bunky.
Biskup Bartolomej pomýšľal previesť reformu spomínanej Kapituly svätého Martina na predmestí Laonu. Jej členovia žili vlažne, upadla ich disciplína a vymrel v nich rehoľný duch. Stroskotalo i reformné úsilie Bartolomeja. Preto, aby zachránil, čo sa ešte dá, pokúsil sa ponúknuť Kapitulu svätého Martina Norbertovi. Spočiatku sa zdráhal prijať tento kláštor, ale neskôr v roku 1124 prijal Bartolomejov návrh. Zakladacia listina o tom píše: V mene Najsvätejšej Trojice. Bartolomej, z milosti Božej sluha Boží, hoc nehodný v laonskej Cirkvi. Vidiac úpadok a zánik tohto kláštora, rozhodli sme sa, že ho zveríme Norbertovi, nášmu bratovi, ktorý vo voazských lesoch, v Prémontré, založil rehoľu, ktorej členovia žijú pustovníckym životom a zachovávajú kanonické sľuby. Táto rehoľa má veľa členov. Keď vyhovel našim prosbám, vyhradil právne, že kláštor i naďalej zostáva pod právomocou toho biskupstva. Bratia, ktorí si chcú v tomto kláštore zaistiť večnú spásu, budú žiť podľa kanonickej rehole pod vedením opáta, ktorého si vyvolia sami podľa pravidiel svätého Augustína a premonštrátskeho rádu. Keby si opát tohto kláštora neplnil svoje povinnosti, bude napomenutý laonským biskupom a opátom z Prémontré. Keby napomenutie nemalo účinku a ďalej by tvrdošijne trval na svojich chybách, bude predvolaný na všeobecnú kapitulu, ktorá bude zložená zo všetkých opátov premonštrátskeho rádu. Oni prešetria jeho záležitosť a vynesú rozhodujúci rozsudok. Keď ani opätovné napomenutia neprinesú nápravu, zosadia ho a na jeho miesto zvolia nového opáta, ktorého laonský biskup požehná a uvedie do úradu. Na pečiatkach, pripojených k dokumentu, sú nasledujúce mená: dekan Raul, opát Sigfried z opátstva svätého Vincenta, opát Mikuláš z opátstva svätého Mikuláša a opát Rainald z Foigny. Slávne meno svätého Bernarda sa nachádzalo hneď za pečiatkou Bartolomeja. Aj iné pamiatky svedčia o tom, že ku tomuto chvályhodnému dielu dal súhlas aj svätý Bernard, ktorý sa práve vtedy zdržiaval v Laone a právom napísal premonštrátskemu opátovi Hugovi: Miloval som vás vždy. Váš rád som vždy zastával a podľa svojich schopností rozširoval.
V šiestom roku pontifikátu pápeža Kalixta II., dňa 28. júna 1124, zdržovali sa v mestách Nyon a Picardi dvaja pápežskí vyslanci, kardináli Leo Peter a Rehor. Norbert ich v hlbokej úcte a poníženosti vyhľadal a čakal na ich blahosklonné dobrozdanie k svojmu dielu. Norberta neuspokojovalo iba to, že ho biskup Bartolomej obdaroval veľkou mocou a podporoval jeho dielo v Prémontré, a že iní biskupi si túžobne žiadali mať jeho kláštory vo svojich diecézach. Vedel, že práca pre svätú Cirkev je len vtedy užitočná a má trvanie, keď je schválená a požehnaná od najvyššieho Pastiera. Prišiel, aby si od kardinálov vyžiadal požehnanie v mene pápeža a schválenie pre svoju mladú rehoľnú spoločnosť, ktorej kolíska bola v Prémontré. V tom čase postačovalo i biskupské schválenie, ale on, vo svojej pokore a oddanosti k Svätej stolici, chcel mať potvrdenie a požehnanie aj odtiaľto, aby sa vyhol i najmenšiemu omylu. Norbert obdržal od pápežských vyslancov nasledovný dokument, obsahujúci žiadané potvrdenie a požehnanie: My, Pietro Pierleoni a Gregor, z Božej milosti kardináli (kňaz a diakon), vyslanci Svätého Otca, žehnáme Norbertovi a všetkých jeho bratov, ktorí sa pod jeho vedením zaviazali ku kanonickému životu. Ďakujeme Bohu, ktorého milosrdenstvo je väčšie ako každá iná sila, že ťa ku tomu oduševnil, aby si obnovil život Svätých Otcov a apoštolmi založenú ustanovizeň, čo prekvitala v počiatkoch Cirkvi, ale neskoršie, v priebehu storočí, skoro zanikla. Lebo vo svätej Cirkvi bol vždy dvojaký život: iný spôsob života pre silných a iný pre slabých. Jeden sa odohráva v malom mestečku Segor, druhý sa nesie k výšinám veľhôr. Jeden zadosťučiní za svoje viny slzami a almužnou, druhý dobýva večné zásluhy stálym cvičením sa v čnostiach. Jeden sa pridržiava hmoty, majetkov zeme, druhý povznáša svojho ducha nad hmotný svet a ním nenávidené duchovné bohatstvo.
Tí, ktorí sa s veľkou horlivosťou oslobodili od pridržiavania sa svetských majetkov, sa delia na dve vetvy – organizmy – kde prekvitá skoro ten istý duch. Do prvého patria kanonici a do druhého cirkevná hierarchia. Táto posledná skveje sa neprestajne z Božej milosti v lone Cirkvi, ale tá prvá upadla do vlažnosti a skoro by bola zanikla. No, vďaka Bohu, začína zas prekvitať v našich dňoch. Založil ich svätý Urban, pápež a mučeník a svätý Augustín im dal rehoľu. Svätý Hieronym ich obnovil svojím listom. Keďže už prvotná Cirkev uznala, že kláštorný život je dielom Ducha Svätého ani my nesmieme zabudnúť na obnovenie tejto ustanovizne.
My, mocou Apoštolskej stolice, ktorej sme vyslancami, potvrdzujeme ustanovizeň, kde na základe svätých sľubov žijete. My vás v mene Božom prosíme a napomíname, aby ste v nej vytrvali. Všetkým, ktorí v tom vytrvajú, udeľujeme v mene svätých Petra a Pavla svoje požehnanie a rozhrešenie od hriechov. Zakazujeme previesť nejaké zmeny na organizácii vášho spoločenstva, kde toľkí dosiahli vysoký stupeň čnosti.
Členom vášho rádu nariaďujeme, aby vytrvali v spoločenstve, ktoré ich prijalo, vychovalo, aby z neho ľahkomyseľne nevystúpili ani pod zámienkou, že chcú prestúpiť do prísnejšej rehole, bez vedomia a dovolenia opáta a celej spoločnosti. Zakazujeme naspäť prijímať vystúpených členov bez jednohlasného súhlasu opátov, biskupov a rehoľníkov.
Ty, náš milý syn v Kristu, zachovaj verne, odhodlane, s novou horlivosťou, čo si sľúbil Bohu. Nech tak svietia tvoje schopnosti, aby ľudia, vidiac tvoje dobré skutky, zvelebovali Otca, ktorý je na nebesiach. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého schvaľujeme tvoje ustanovizne, aby ostali naveky. Kto by napadol tieto naše nariadenia a neprestal by ani po dvojitom alebo trojitom napomenutí, zastihne ho trest podľa kánonu.
Peter, kňaz, kardinál a pápežský vyslanec, Rehor, diakon, kardinál a pápežský vyslanec. Písané v Nyone v roku 1124 po Vtelení Pána za panovania Kalixta, pápeža v šiestom roku jeho panovania.
Pokiaľ sa v Prémontré budovalo, Norbert sa neoddával svojej obľúbenej samote, ale využíval Bohom dané talenty a moc, ktorou ho obdarili i vyznačili dvaja pápeži. Dbal nato, aby ho nehatili v apoštolskej práci starosti o zakladajúcu sa rehoľu. Jeho žiaci vynikali veľkou horlivosťou, a tak mohol tento svoj dvojaký úrad úspešne zastávať. Po návrate z apoštolskej cesty sa venoval aj florefskému kláštoru, v ktorom v roku 1121 zanechal na prosbu namurskej grófky niekoľko svojich bratov. Zostal medzi nimi a strávil tu nejaký čas, aby im preukázal svoju starostlivosť o ich potreby, a aby v nich upevňoval rehoľného ducha. Takto ich slovom i príkladom povzbudzoval a viedol k dokonalosti.
Dňa 1. januára v roku 1122 sa konala slávnosť posvätenia florefského opátstva. Bolo to na sviatok Obrátenia svätého Pavla. Nevieme, či sa toho zúčastnil aj Norbert, je však isté, že sa tu často zdržiaval. Cappenbergská kronika zaznamenáva z týchto čias priebeh zázračného zjavu s prevelebnou Sviatosťou Oltárnou.
Raz, keď Norbert slúžil svätú omšu, pred svätým prijímaním zbadal kvapku krvi na paténe, kde v oslepujúcej žiare ležala svätá Hostia. Neveril vlastným očiam, preto sa obrátil na svojho subdiakona Rudolfa s otázkou: Brat môj, vidíš aj ty, čo vidím ja? Otče, vidím kvapku krvi, ktorá žiari. A so slzami v očiach dokončil sluha Boží svätú omšu.
Dňa 13. mája, v deň svätého Serváca, patróna kostola, teda na hody (či kermeš, ako to volali v Brabantsku po flámsky), prišiel sv. Norbert do Maestrichtu. Bolo to mesto, ktoré ležalo pri rieke Menše. V IV. storočí biskup, svätý Servác, sem preložil svoje sídlo z mesta Tongres. Preto si veriaci v Maestrichte ctili svätého Serváca ako svojho patróna a ochrancu. V tom meste sa Norbert zdržal určitý čas a zatúžil vidieť i uctiť si pozostatky svätého Serváca i s hodvábnou plachtou, do ktorej, podľa legendy, anjeli zahalili tieto relikvie. Plachta bola v pokladni biskupského chrámu. Už dávno nebola verejne uctená. Na naliehavú prosbu Norberta, otvorili schránku a tu, plachta sa vzniesla do výšky, až po klenbu chrámu a pred očami všetkých niekoľkokrát obišla chrám. Potom ostala vo výške nad oltárom. Norbert začal slúžiť svätú omšu. Keď prišiel ku kánonu, plachta sa ľahunko spustila zvinutá na oltár. Norbert ju úctivo zachytil a uložil na pôvodné miesto. Údiv, úžas a radosť prítomných bola neopísateľná. Len u niektorých bolo počuť tak trochu závistlivé šomranie, že na ich prosbu sa nikdy taký zázrak nestal.
V životopise svätého Godfrída čítame: V tejto dobe zažiarilo Cirkvi nové svetlo vo Westfálsku. Ním sa rozumie svetlo svätého Norberta, Božieho posla. Tento Boží muž je zázrakom Božej milosti. Vyniká darom rečníctva a sebazapierania. Založil a rozšíril kanonický rád a vystaval veľkú časť kláštorov. Slovami i príkladom hlásal pokánie, aby zadosťučinil volaniu proroka: Pripravte cestu Pánovi, urovnajte mu chodníky... Istý mladík, menom Godfríd – pán hradu – sa tu sním stretol. (Godfríd = pokoj Boží).
Godfríd sa narodil v roku 1097. Bol najmocnejším pánom Wesfálska. Jeho sídlom bol hrad Cappenberg, blízko Münstera, ktorý vynikal svojou krásou a pevnosťou. Godfríd stál v službách cisára Henricha V. a jeho manželka Jutta pochádzala z bohatého šľachtického rodu. Godfríd mal možnosť viackrát sa stretnúť s Norbertom, lebo vlastnil rozsiahle majetky na cisárskom dvore v Xantene a mohol sa s ním stretnúť aj v Kolíne v roku 1121. Kronikár Illan o ňom píše: V roku 1121 bol ešte zlatou reťazou pripútaný k svetu. Prekážky, ktoré sa mu zdali byť neprekonateľné ho spútavali. Nedokázal sledovať hlas svedomia ani hlas svojho povolania. Musel prekonať dlhý a ťažký boj. Či je možné opustiť odrazu tak veľké bohatstvo? Či je možné opustiť manželku, brata? Boli to dlhé prehovárania, kým sa mohol úplne oddať Pánu Bohu. V máji v roku 1122 ponúkol svoj hrad Norbertovi i s príslušným majetkom v Cappenbergu. Stalo sa tak 31. mája, na deň svätej Petronelly. Od tých čias i tu chválila malá rehoľná rodina Pána Boha.
Cappenberg sa čoskoro stal druhým Prémontré. Norbert miloval tento dom a on sám bol jeho prvým predstaveným – prepoštom. Vo viacerých písomných dokumentoch pápeža Honoria II. z roku 1126 je Norbert titulovaný ako prepošt kláštora. Do roku 1130 bol jeho nástupcom v Cappenbergu Cuno a potom Otto, pod jeho vedením v dome prekvitala vnútorná disciplína. Hrad poprerábali podľa potrieb kláštora a začali so stavbou primeraného kostola. Godfríd vystavil útulňu pre chudobných pocestných, aby sa mohli cvičiť v ustavičnej láske k blížnym, trpiacim.
Jeho manželka Jutta, povzbudená príkladom svojho manžela, vystavila kláštor pre norbertínky a svoj život zasvätila Pánovi. Nakoľko sa kláštor nachádzal na úpätí vrchu, dostal názov Nieder Kloster = dolný kláštor. Táto rehoľná rodina sa presťahovala do Welsu. Ani Godfrídov brat Otto nemohol odolať vznešenému príkladu svojho brata a jeho manželky. Aj on sa zriekol márností sveta a vo veľkej poníženosti prijal habit rehoľníka. Aj on založil kláštor a k tomuto účelu postúpil svoj majetok vo Varlar neďaleko Coesfeldu v münsterskej diecéze. Na túto prácu si vyžiadal na pomoc niekoľkých bratov z Prémontré. Spoločnými silami založili Kláštor blahoslavenej Panny Márie. Veľkodušnosťou týchto dvoch bratov sa takto šíril rád premonštrátov v rokoch 1122 až 1123. Godfríd a Otto mali tiež majetok za riekou Rýn pri Meine na hranici meinskej diecézy (asi päť hodín cesty do Farankfurtu). Kronikári tento majetok volajú Ilbenstadtom (Ilmstadtom). Spomína sa aj pod menom Elstadt. Tento majetok tak isto obetovali s jeho hnuteľným i nehnuteľným inventárom, ba i so služobníctvom, Norbertovi.
Avšak pri založení tohoto domu boli veľké ťažkosti. Godfrídov svokor, arnsbergský Fridrich (kronikári o ňom hovoria, že bol viac nepriateľom Krista ako kresťanom) vyhlásil, že prekazí založenie kláštora. O Norbertovi si dovolil tvrdiť, hoci to nemohol dokázať, že odcudzil veno jeho dcéry a prinútil ju vstúpiť do rehole. Vyhrážal sa, ale darmo. Godfríd neohrozene trval na svojom a istému členovi rehoľného spoločenstva povedal: Možno, že ma svokor vrhne aj do žalára. Ale povedz otcovi Norbertovi, aby na moje vyslobodenie nič nepodnikal. Možno, že v otroctve ma čaká nielen žalár, ale i smrť na oslavu môjho Boha. Ničoho sa nebojím! Godfríd vtedy prežíval ťažké dni. Všetci mu robili trpké výčitky. Ešte aj služobníctvo. Stratil hlavu, keď si zaumienil nasledovať toho podvodníka Norberta? Ako len môže zanechať taký vznešený grófsky stav a zameniť ho za rehoľný život? Godfríd však s anjelskou trpezlivosťou odpovedal: Keby ste ma milovali, tešili by ste sa so mnou, že budem v blízkosti svojho Stvoriteľa, že idem priamo k Bohu, keďže sa vyhýbam stroskotaniu vo svete. Aká nepatrná je zem so všetkými jej krásami pre toho, kto hľadí na nebo! Fridricha napomínali veľkňazi a iní poprední mužovia pre jeho nadávky a vyhrážania. Predpovedali mu tresty Božieho hnevu pre jeho pýchu. No arnsbergského grófa nikto nemohol utíšiť. Divoký pán hradu vykrikoval: Obesím ho aj s jeho somárom! Uvidíme, ktorý viac váži. Norbert, ktorého si vážilo celé okolie Rýna, nebol práve v Cappenbergu, ale dozvedel sa všetko. Aby načerpal silu proti tomuto nepriateľovi, pripomenul si Pánove slová: Nebojte sa. Ja som premohol svet. Nebál sa teda a oznámil svojim, že verejne na svojom somárovi bude cestovať, aby sa mohol vydať do rúk svojho nepriateľa. Musel prekonať dlhú cestu, aby sa dostal na územie Fridricha. Fridrich sedel práve pri hostine, keď mu zrazu zostalo zle a v hrozných výčitkách svedomia ako Judáš, zomrel v ukrutných bolestiach. Po jeho smrti nastal pokoj, a to nielen v kláštore, ale aj medzi ostatnými ľuďmi. Godfríd upevnený vo svojom povolaní, mohol uskutočniť svoj plán. A tak Norbert v roku 1124 obliekol ho do bieleho rúcha a prijal medzi svojich synov. Od tejto chvíle si neprial, aby pri jeho oslovovaní niekto používal jeho titul grófa alebo, aby mu preukazovali nejakú mimoriadnu pozornosť. Hovorieval: Nezarmucujte ma! Vo všetkom vám chcem byť služobníkom. Tešil sa, keď mohol konať tie najťažšie práce. Do nemocnice, ktorú dal postaviť, chodieval často. Pomáhal, ako len mohol. Ustavične sa umŕtvoval a postil. Okrem chleba a vody nepožíval skoro nič. Preto veľmi zoslabol. K takýmto a podobným skutkom môže nadchnúť človeka len hlboká viera.
Norbert túžil mať Godfrída, tento vzácny poklad, v Prémontré. Táto túžba sa pre poslušného Godfrída stala rozkazom. S radosťou sa spolu s otcom Norbertom v roku 1125 pobral na miesto vyvolené Bohom. Mladý Godfríd tu prijal nižšie svätenie. Norbert predpokladal, že sa z neho stane kňaz a vynikajúci kazateľ. Hovorieval: Keď únavou vysilený budem sa musieť od práce odtiahnuť, bude tu miesto mňa môj syn Godfríd. Ale človek mieni, Pán Boh mení. Godfríd sa nestal kňazom, i keď by toho býval hodný. Jeho čisté ruky sa nikdy nedotkli svätej obety. Sám sa však stal Bohu milým obetným darom.
Keď sa Norbert stal biskupom v Magdeburgu, zavolal si k sebe svojho milého syna Godfrída, ktorý sa ihneď poslušne pobral za ním. Tu však postrehol, že úrad, ktorým bol poverený, ho opäť vovádza do víru sveta a svetských radostí. Tých sa on predsa z lásky k Pánu Bohu veľkodušne zriekol. Poprosil teda Norberta, aby mu dovolil vrátiť sa do svojej obľúbenej samoty v Ilbenstadte a venovať sa svojej duši. Norbert s pochopením prijal jeho prosbu, požehnal ho a dovolil mu vrátiť sa. V ilbestadtskom kláštore strávil Godfríd iba niekoľko dní. Stále viac sa ho zmocňovala slabosť a mdloba, ktorá sa mu už dávnejšie hlásila. Okrem toho ho stravovala aj takzvaná choroba svätých – túžba po večnom domove, po nebi. Keď sa jeho brat Otto a ostatní členovia rádu pre jeho chorobu zarmucovali, potešoval ich týmito slovami: Prečo sa umŕtvujeme? Vari nie preto, aby sa na nás uskutočnila radosť Kristova? Tieto jeho slová sa čoskoro vyplnili. Dňa 13. januára 1127, keď plačúci spolubratia stáli pri jeho smrteľnej posteli, spokojný a veselý hovoril: Stále mi znie v ušiach toto tajomné volanie: Iď mu v ústrety! A po malej chvíľke zase: Poslovia môjho Stvoriteľa, buďte mi vítaní! To boli však už jeho posledné slová. Zomrel a nemal ešte ani 30 rokov. Anjeli ho odprevadili do večnej vlasti.
Godfríd je ideálnym, rytierskym zjavom XII. storočia. Nemožno si ani predstaviť niečo vznešenejšie ako to, čo vykonal pre Pána Boha, pre Norberta a chudobných tento gróf, kráľovskej krvi. Daroval všetko, čo mal. Obetoval i seba a stal sa zo všetkých najmenším. Skutkami lásky posluhoval všetkým, najmä trpiacim. Zarmucoval sa, keď mu niekto preukazoval nejakú pozornosť alebo úctu. Zomieral s úsmevom na perách ako ten, ktorého k zemi už nič neviaže, a ktorý so slobodným srdcom vzlieta k svojmu Stvoriteľovi. Žil krátko, ale možno povedať, že jeho život je ozvenou slov Knihy múdrosti: Pretože, sa ľúbil Bohu, stal sa jeho miláčikom, pretože žil medzi hriešnikmi, bol prenesený. Bol vzatý, aby zloba nezmenila jeho zmýšľanie, alebo klam aby jeho dušu nezviedol (4,10-11).
